V Ilave je právom Kostol Všetkých svätých

Pri výjazde z diaľnice nám do očí udrela okrem rannej hmly aj vystupujúca silueta obrovského komplexu budov a dvoch majestátnych kostolných veží. Niet pochýb, že prichádzame do mesta, kde 24. júla 1701 rehoľa trinitárov položila základný kameň dvojvežového jednoloďového barokového chrámu.

Navyše rehoľníci využili časť niekdajšej hlbokej priekopy Ilavského hradu, ktorá oddeľovala vnútorný hrad od vonkajšieho, a vybudovali tu priestrannú honosnú kryptu. Ilavskí trinitári zasvätili chrám Najsvätejšej Trojici. Po jeho dokončení a posvätení sa v roku 1722 pustili do výstavby kláštora a nemocnice.

V roku 1730 okolo kláštorného objektu začali budovať približne dvojmetrový ohradný múr. Dnes sa v týchto priestoroch nachádza Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Ilava.

Úrodná pôda pre svätých

Dosť už historických faktov. Práve k nám prichádza dekan, farár Patrik Sojčák (43), ktorý vo farnosti pôsobí štvrtý rok. Dávame mu slovo:

„Keď sa povie Ilava, väčšina ľudí si v súvislosti s ňou predstaví ako prvé legendárnu väznicu. To isté mi spomínali viacerí známi, domnievajúc sa, že asi práve ona je mojím pôsobiskom. Väznica akoby precedentne dávala generálny kolorit mestu i farnosti. Avšak podľa mňa je to len jeden uhol pohľadu.

Dobre vieme, že za múrmi väzenia boli v minulosti veľmi často nespravodlivo perzekvovaní ľudia, veriaci, kňazi i laici. Preto ja chcem vidieť tento špecifický ,locus' ako úrodnú pôdu, kde vyklíčili mnohé tituly blahoslavených či svätých.“

Vypovedajú o tom pamätné tabule na väzenskom múre pred vstupom do kostola. V ilavskom žalári bol väznený biskup Ján Vojtaššák, blahoslavený Titus Zeman, blahoslavený Metod Dominik Trčka alebo Boží služobník Ján Havlík. Všetci posvätili toto miesto exemplárnou oddanosťou Bohu a Cirkvi.

Po zrušení kláštora trinitárov Jozefom II. v roku 1783 kostol zostal prázdny, pričom okolité kláštorné budovy pripadli v prospech náboženskej základiny, ktorá podliehala Uhorskej kráľovskej komore.

Od nej ich odkúpil šľachtický rod Königseggovcov, ktorý ich však v roku 1855 predal naspäť uhorskému štátu, ktorý v nich zriadil krajinskú trestnicu.

Pokračuje farár farnosti: „Keďže farský chrám v Ilave chátral, vtedajší farár požiadal panovníka, aby sa prázdny kláštorný kostol začal používať ako farský. Pri tejto príležitosti došlo aj k zmene patrocínia na Kostol Všetkých svätých.“

Modlia sa za kňazov

Vo farnosti s približne 4 500 pokrstenými sú aktívne viaceré modlitbové spoločenstvá. Fungujú tu modlitby za kňazov, ružencové bratstvo, mariánske Združenie zázračnej medaily.

Dekan Sojčák odkrýva vlastné pocity: „Osobne ju vnímam ako farnosť modlitby. Často však veriacim prízvukujem, že modlitba ma musí nasmerovať k inému človeku v konkrétnom rozmere konania dobra a lásky. Aj preto som rád, že u nás vznikla farská charita ako súčasť diecéznej charity.

Usiluje sa konkrétnymi činmi byť nápomocná iným ľuďom. Aj v duchu poznania sv. Matky Terezy, ktorá si najskôr myslela, že je potrebné obracať ľudí na vieru, a až neskôr pochopila, že jej úlohou je ľudí milovať.“

K nášmu rozhovoru sa pridáva rodená Ilavčanka Viera Múčková (60), ktorá vedie modlitby za kňazov. Povolaním učiteľka v materskej škole vysvetľuje:

„Táto aktivita vznikla vo farnosti ešte v roku 2003 ako súčasť ružencového spoločenstva. Vtedy sme sa spontánne rozhodli, že sa budeme modliť za kňazov, ktorí pôsobia alebo pôsobili u nás. Podnet na to dala aj moja účasť na stretnutí Inštitútu Nepoškvrneného Srdca Panny Márie v Košiciach, kde zaznela práve táto výzva.

Kňaz i veriaci, ku ktorým je poslaný, by mali byť spojení v modlitbe. Ak Pán Boh dá, ovocím našich modlitieb bude v nastávajúcom roku kňazská vysviacka Ilavčana Lukáša Behana. Prosby za duchovné povolania do modlitieb opakovane zahŕňame.“

Zaujímalo nás, aký je konkrétny modlitbový systém. Farníčka Viera nám objasňuje:

„Každý deň v týždni sa konkrétny človek modlí za vybraného kňaza. Začali sme modlitbami za vtedajšieho správcu farnosti a kaplána. V súčasnoti sa modlíme za 15 kňazov. To znamená, že máme aj rovnaký počet skupín po sedem modliacich sa farníkov. Každý člen dostane obrázok s modlitbou za kňaza.

Prosbami k Bohu sprevádzame kňazov, ktorí tu pôsobili, a hoci aj fyzicky odišli, duchovne s nimi zostávame v spojení aj na ich ďalších pastoračných miestach. Keď niekto modlitbovú skupinu opustí, mojou úlohou je nahradiť ho iným členom ochotným modliť sa na tento úmysel.

Konkrétnu modlitbu je možné nahradiť svätou omšou, svätým prijímaním, obetou či sebazaprením alebo modlitbou posvätného ruženca.“ Je to možno aj inšpirácia pre iných, aby sme sa skutočne viac modlili za služobníkov oltára. Veď práve prostredníctvom ich rúk sa premieňa Boh na oltároch a zostáva s nami.

Dobrovoľníctvo je „in"

Mať vo farnosti sieť dobrovoľníkov je na nezaplatenie, ale svojím spôsobom aj nevyhnutnosť. Otec dvoch detí Ľubomír Stareček (36) sa už dlhšie usiluje byť nápomocný v ekonomických otázkach farskej rady a pomáha aj spoločenstvu miestnej farskej charity. Naznačuje:

„V súlade s potrebami diecéznej charity sa snažíme realizovať zbierky školských potrieb, čistiacich prostriedkov, sladkostí, domácich spotrebičov, šatstva či potravín pre núdznych. Samozrejme, chceme byť adresní, preto sa stretávame za účelom informovania o konkrétnych prípadoch, ktoré potrebujú špecifickú pomocnú ruku.

Viac u nás prevláda model dobrovoľníctva. Moju angažovanosť vnímam v zmysle podobenstva o talentoch, ktoré sme od Pána Boha dostali a je prirodzené ich vracať naspäť.“

Ľubomírovo dobrovoľnícke nadšenie možno objaviť aj v divadelnom súbore HUGO, ktorý interpretáciou divadelných hier či muzikálov napríklad aj v krypte farského kostola prináša radosť a duchovno-kultúrne vyžitie nielen pre ilavských farníkov.

Učiť náboženstvo je originálna kompetencia

Do mozaiky aktívnych farníkov patrí aj Marcela Baginová (44), sestra Damiána z Kongregácie dcér Božskej lásky. Priznáva, že hoci nepochádza z farnosti, vyrastala tu a prostredie je blízke jej srdcu.

„Pracujem v škole, mám na starosti deti a katechézu. Mesto i farnosť vnímam veľmi pozitívne, možno aj preto, že som si tu našla veľa priateľov.“ Hoci sa pre mnohých vyučovanie náboženstva zdá dnes oveľa zložitejšie ako v minulosti, súčasnú katechézu detí a mladých nepovažuje za ťažkú, ale skôr za originálnu.

Dôležitá je vzájomná interakcia. Objasňuje: „Niekedy sa deti zamýšľajú nad existenciou Pána Boha prvýkrát práve na hodinách náboženstva. A tak vznikajú doslova humorné situácie, keď napríklad nevedia pochopiť, prečo malý Ježiš nezostal v jasličkách a zomrel na kríži.

Veď jednak by mu bolo lepšie a ony by z toho asi tiež viac profitovali. Je predsa všemohúci. Taká nefalšovaná detská logika. Pri starších je to už o čosi zložitejšie. Podstatné je viesť s nimi dialóg a prepájať vieru s bežnými životnými situáciami.

Často do nich vstupujú, a keď si už nedokážu poradiť so životom, prirodzene hľadajú vyššiu moc - Boha. Počas nedávno skončeného Roku Božieho slova sme intenzívnejšie pracovali so Svätým písmom a na moje prekvapenie ich to skutočne chytilo za srdce. Čítame a učíme sa hľadať vo Svätom písme odkaz pre každodenný život.“

Ide o to byť duchovne interaktívny. Zúčastniť sa na svätej omši, niečo si vypočuť, to je pasívny prístup. V rámci Roku Božieho slova sestra Damiána s maminami detí vyrábali ozdobné vrecúška s citátmi z Biblie.

Z dobrovoľného príspevku za ne chcú svojou troškou prispieť k financiám potrebným na dokončenie obnovy fasád ich farského kostola.

Podporných aktivít na tento úmysel však už bolo viac, napríklad dôchodkyne z Únie žien háčkovali kľúčenky, predávali sa farské kalendáre, obrazy a magnetky so zobrazením kostola či vianočné oblátky. Pred koronakrízou sa pravidelne začiatkom roka konávali farské rodinné plesy.

Uskutočnil sa aj benefičný koncert, spomenuté divadelné predstavenie, pričom výťažky z nich putovali na rovnaký účel.

Hody a spomienka na vzácneho človeka

Z dôvodu nepriaznivej epidemiologickej situácie tento rok možno očakávať obmedzenia a netradične skromné hody. Duchovné spojenie sa pravdepodobne uskutoční len prostredníctvom digitálnych technológií. Nebude teda ani tradičné hodové agapé s občerstvením pred kostolom.

Napriek tejto situácii farára teší, že sa aj vďaka finančnej podpore z ministerstva kultúry zatiaľ darí pokračovať v obnove ich chrámu. Minulý rok vymenili časť drevených konštrukcií veží kostola, dali novú krytinu a tento rok sa opravuje vonkajšia fasáda.

Toto snaženie smeruje k roku 2022, keď si farnosť pripomenie 300 rokov od ukončenia výstavby svojho kostola.    

Určite by sa tomu potešil aj Štefan Raus, vzácna osobnosť mesta i farnosti. Hoci sa narodil v Malej Hradnej 7. decembra 1880, v Ilave prežil 52 rokov. Absolvoval učiteľský ústav v Ostrihome a v roku 1906 dostal miesto učiteľa, neskôr riaditeľa na cirkevnej rímskokatolíckej meštianskej škole v Ilave.

Popri učiteľskom povolaní slúžil farnosti na bohoslužbách ako organista a nacvičoval s veriacimi nové piesne. S krátkou prestávkou kantorskú službu vykonával až do roku 1957. Prevzal úlohu viesť spevácky zbor, neskorší známy spevokol Ilavčan.

Aktivizoval divadelných ochotníkov a v roku 1920 spoluzakladal Slovenský orol. Ilavčania si ho v roku 1932 zvolili za svojho starostu. Po smrti ilavského farára a regionálneho historika Jozefa Chorényiho viedol i kroniku mesta. Bol nielen všestranný a rozhľadený, ale mimoriadne aktívny vo verejnom živote.

Za svoju nezištnú prácu a angažovanosť získal pápežské ocenenie - záslužnú medailu Bene merenti, ktorá sa udeľuje členom duchovenstva a laikom za službu Katolíckej cirkvi. Zomrel v Ilave 10. augusta 1958, kde je aj pochovaný na miestnom cintoríne.

Pamätníci na neho stále s úctou a vďačnosťou spomínajú ako na človeka, ktorý celý život slúžil Cirkvi a mestu, hoci nebol jeho rodákom.