V jacovskej farnosti je pre koho žiť

Na jacovskej fare ma víta farár Ľuboš Martíny. Stihla som ho na poslednú chvíľu, na začiatku júla totiž po štrnástich rokoch pôsobenia v Jacovciach odchádza do inej farnosti. „Lúčenie bude náročné, predsa len, štrnásť rokov je dlhá doba,“ priznáva farár.

Dvoje hody

Farnosť Návštevy Panny Márie je zaujímavá tým, že má dva farské kostoly. Prvý z nich, ktorý nesie rovnaké patrocínium ako samotná farnosť, pochádza z 13. – 14. storočia. V priebehu rokov ho viackrát zrekonštruovali.

Keďže však bol kapacitne nevyhovujúci, v roku 2003 sa postavil nový moderný kostol zasvätený Božiemu milosrdenstvu, ktorý síce oficiálne nie je farský, ale prakticky preberá jeho funkciu. Starý kostol sa však stále využíva – od mája do septembra sa v ňom každú sobotu ráno konajú mariánske sväté omše.

„V letných horúčavách sme tam chodili veľmi radi,“ usmieva sa farár. Tento rok však museli pre pandémiu mariánske ranné sväté omše v starom kostole pozastaviť, lebo nemali dostatok priestoru na dodržiavanie predpísaných počtov a odstupov.

„Teda máte dvoje hody?“ pýtam sa. „Áno,“ prikyvuje farár. „Na sviatok Návštevy Panny Márie 2. júla máme hlavné hody. A na sviatok Božieho milosrdenstva sú – ako ich my voláme – duchovné hody. Slávime svätú omšu a o tretej hodine popoludní slávnostnú pobožnosť k Božiemu milosrdenstvu. Po minulé roky sem chodievalo naozaj veľa ľudí aj z okolia, no tento rok sa to celé trošku pribrzdilo.“

Pastorácia počas pandémie

Z farárových slov je jasné, že pandémia koronavírusu poznačila aj život v jacovskej farnosti. Pastoráciu však nezavesili na klinec a snažili sa farníkom sprostredkovať duchovný pokrm aj prostredníctvom online vysielania svätých omší.

„Naši šikovní farníci aj technicky podkutý pán kaplán vedeli prenosy zabezpečiť, aj keď na začiatku sme sa museli pasovať s viacerými problémami – nešlo to, sekalo, vypadával zvuk, museli sme kúpiť do kostola internet,“ vyratúva Ľuboš Martíny.

„Určite to je iné, keď človek nepozerá v televízii svätú omšu z neznámeho prostredia, ale prenos z nášho farského kostola s kňazom, ktorého pozná. Bolo zvláštne slúžiť sväté omše pred prázdnym kostolom, priznám sa, že som si na to musel chvíľu zvykať. Veriaci nám chýbali a my sme chýbali im.“

Je jasné, že miestny duchovný pastier má svojich veriacich veľmi rád a oni jeho tiež.

Každá filiálka je vzácna

Farnosť má tri filiálky – Tesáre, Kuzmice a Veľké Bedzany. Podľa farára je každá svojím spôsobom osobitá a trošku iná. „Bedzany sú najmenšia filiálka, ale s veľkým potenciálom,“ opisuje. Hoci je bedziansky kostol zasvätený Panne Márii, Pomocnici kresťanov, menší, veriaci ho v nedeľu vedia vždy pekne naplniť.

Zaujímavosťou je, že samotný kostol bol pôvodne márnicou. „Ešte za minulého režimu, keď sa kostoly na Slovensku prakticky nestavali ani nesvätili, tu bol pán farár František Očenáš. Hovoril, že treba márnicu rozšíriť, lebo sa do nej zmestí len málo ľudí, a zrazu bol z márnice kostol. Komunisti nestihli ani zareagovať.“

Ľuboš Martíny by ešte rád vyzdvihol obetavú službu bedzianskeho kostolníka: „Je to najstarší občan v Bedzanoch, má už 92 rokov a svoju službu vykonáva dlhých 22 rokov. Poopravuje, čo treba, je technicky zdatný, ozaj taký človek ,univerzál‘.“

V Tesároch je zas kostol zasvätený svätému Martinovi z Tours, v ktorom dominuje aj krížová cesta z leptaného skla od akademického maliara Ladislava Záborského. V lese za dedinou v lokalite Nové Mlyny si len pred pár rokmi miestni obyvatelia sami vybudovali Kaplnku Panny Márie. Nachádza sa na obľúbenej cyklistickej trase, ľudia z Tesár i okolia tam radi chodia na prechádzky a môžu tak spojiť fyzickú aktivitu s duchovným aspektom.

V areáli obce v časti Kokošová stojí Kaplnka svätého Jána Nepomuckého, ktorú sa v ostatných rokoch podarilo čiastočne opraviť. Na kokošovské „hody“ sa tam každoročne slávi svätá omša na priestranstve pri kaplnke.

„V Tesároch sú veľmi šikovné ženy, je tam vždy najkrajšia kvetinová výzdoba v celej farnosti. Sú tiež veľmi ochotné voči nám kňazom – niečo napečú, pošlú alebo pozvú na obed,“ chváli Ľuboš Martíny.

Kostol do dediny aj medzi paneláky

Aj filiálka Kuzmice má svoju históriu. Obec najprv svoj vlastný kostol nemala, Kuzmičania museli chodiť na bohoslužby do už zaniknutej osady Vítkovce. Kostol zasvätený Piovi X. konsekroval ešte v roku 1980 biskup Július Gábriš.

V normalizačných sedemdesiatych rokoch bola stavba kostola dosť problematická, ešte rozostavaný ho aj zatvorili a mali v úmysle prerobiť ho na sklad odevných závodov. „Boli to ťažké časy. Keď sa napríklad brigádovalo, jeden človek vždy dával pozor, či nejde okolo nejaké podozrivé auto či osoba. Nakoniec sa však kostol s Božou pomocou podarilo postaviť,“ vysvetľuje farár.

V posledných rokoch ho v mnohom zrekonštruovali – vymenili strechu, dvere, okná, obnovili lavice, nanovo vybudovali schodiská, vonkajšie plochy i zvonicu a zvony, ozvučenie, pribudla nová spovednica a relikviár, v ktorom sú dôstojne uchovávané relikvie svätého Pia X. a svätého Felicissima.

Pri rekonštrukcii pritom zachovali pôvodný vzhľad kostola, no jednu zmenu si predsa len dovolili – nad hlavným vchodom vytvorili nový priestor pre vitrážové okno a osadili doň krásnu vitráž s podobizňou sv. Pia X., niečo podobné, ako býva v starých gotických chrámoch.

„Kuzmický kostol mám veľmi rád,“ usmieva sa farár. „Je postavený v nadčasovom štýle, pasuje aj na dedinu, ale pokojne by zapadol aj do Bratislavy medzi paneláky. Pripomína mi diela francúzskeho architekta Le Corbusiera.“

Nezabudlo sa však ani na starý kostol vo Vítkovciach, ktorý bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Tento najstarší chrám na území farnosti sa datuje do roku 1112 a patrí azda medzi najstaršie patrocíniá svätého Štefana na Slovensku. Hoci sa tam svätá omša slávi len na jeho sviatok, určite to tam stojí za prechádzku a návštevu.

Malá diecéza i malý Vatikán

Vo farnosti fungujú i viaceré spoločenstvá. Okrem ružencových je najstaršie a najaktívnejšie z nich eRko, ktoré v Jacovciach prvýkrát koledovalo v roku 1998.

„Zásluhu na tom má určite Janka Bošanská, ktorá u nás eRko dlhé roky ťahala, teraz jej pomáhajú aj ďalší, organizujú stretká i letné tábory. Aj tento rok budeme mať tábor, ale len denný, aj pre koronu. Celkom sa nám to osvedčilo – ráno deti prídu, máme svätú omšu alebo litánie, program a podvečer idú domov.“

Svoje vlastné stretnutia majú tiež miništranti, ktorým sa venuje kaplán Michal Peťovský. Ľuboš Martíny má radosť, že ani počas pandémie chlapci nestratili chuť a nadšenie pre túto službu: „Spravili sme im rozpis služieb na svätých omšiach. A oni boli radi, že môžu vypadnúť z domu a trochu zmeniť prostredie. Práve o nich som sa veľmi bál, pretože keď sa stratí kontakt chlapcami miništrantmi a mládežou, veľmi ťažko sa buduje nanovo.“

V obci sa nachádza i Domov sociálnych služieb svätej Marty. Spája sa s ním vtipná príhoda.

„Pred pár rokmi bol u nás na kánonickej vizitácii otec biskup Viliam Judák. Príhoda sa začala tým, že som hneď po príchode otca biskupa vzal do každého kostola vo farnosti, aj do Vítkoviec a na Kokošovú. Kontroloval sa celkový stav kostolov, svätostánky, čistota, opravy.

Keď sme skončili, otec biskup sa na mňa zadíval a hovorí: ,Táto farnosť, veď to je ako malá diecéza.‘ My tu však máme aj Dom svätej Marty, menovca domu, kde vo Vatikáne býva Svätý Otec, tak som našu farnosť z malej diecézy žartovne povýšil rovno na malý Vatikán,“ smeje sa farár.

Farnosť Návštevy Panny Márie nie je chudobná ani na duchovné povolania. „Zo žijúcich odtiaľto pochádzajú tri rehoľné sestry a šesť kňazov – Jozef Petráš, Libor Škriputa, Marek Smatana, saleziáni Jozef Bago a Jozef Žembera a, samozrejme, najznámejší rodák, emeritný arcibiskup Ján Sokol, ktorý bol svojho času prvým metropolitom Slovenska po svätom Gorazdovi,“ vymenúva farár.

„On mi sprostredkoval kňazstvo – prijal ma do seminára a vysvätil za kňaza. Prejavil mi dôveru a zveril mi do duchovnej starostlivosti svoju rodnú farnosť. Často mi volá a zaujíma sa, ako sa ľudia vo farnosti majú. Vždy mi pomáhal, ako vedel, a za to som mu veľmi vďačný.“

Verím v dobrého človeka a kresťana

Bilancovať štrnásť rokov života vo farnosti je náročná úloha. Ľuboš Martíny si pri tejto príležitosti spomína na svoju prvú kázeň v Jacovciach: „Pamätám sa, akoby to bolo včera, sedel som v letnom teple v kancelárii a pripravoval som si prvú kázeň.

Pri nej obvykle ľudia pozorujú, ako nový farár vyzerá a čo povie, aký spraví prvý dojem. A ten by mal byť dobrý, lebo keď si to človek pokazí hneď na začiatku, len ťažko sa to napráva. Prvá kázeň by mala byť trochu aj programová, čo by chcel kňaz vo farnosti dosiahnuť.

Sedel som a kúsok odo mňa ležali Katolícke noviny. A v nich rozhovor s hercom Stanislavom Štepkom z Radošinského naivného divadla. Na otázku, kde sa ho pýtali ohľadom viery, vtedy odpovedal, že verí v dobrého človeka. A to sa mi páčilo.

Tak som mojim novým farníkom na prvej kázni okrem iného povedal, že verím, že tu nájdem dobrých ľudí. A posunul som to ešte ďalej – že tu nájdem nielen dobrých ľudí, ale najmä dobrých kresťanov. A to sa mi ozaj splnilo, našiel som tu dobrých ľudí a dobrých kresťanov s veľkým srdcom.

Myslím, že na tej dobrote ľudí majú veľkú zásluhu aj ich predošlí duchovní pastieri – František Očenáš, Ladislav Kuna či don František Chudý. Keď som sa striedal s bývalým pánom farárom Kunom, povedal mi: ,V tejto farnosti máš pre koho žiť.‘ A mal pravdu.“