V krajine vychádzajúceho slnka často víťazí efekt nad vierou

Po viacerých návštevách najrôznejších regiónov ostrovnej krajiny, najmä ak máte možnosť preniknúť hlbšie do kruhov domácich rodín, sa pred človekom rýchlo rúcajú vžité predstavy o takmer dokonalej a slušnej spoločnosti, vzornom poriadku a technologickej dominancii nad okolitým svetom.

Starnúca populácia, ekonomická stagnácia a šialené pracovné návyky sú dôvodmi, ktoré stoja za nepríliš optimistickým životným postojom mnohých domácich a v neposlednom rade i za vysokým počtom samovrážd, ktorých počet dosahuje až alarmujúcich tridsaťtisíc ročne.

V japonských tradíciách sa samovražda, žiaľ, často vníma celkom inak ako v našej kultúre: spomeňme si na samurajov a seppuku, vojnových pilotov kamikadze, či útoky ľudskými vlnami – tennóheika banzai.

Uprednostniť lásku k životu pred cťou zvládaním osobných ambícií či hľadaním extrémneho východiska by mohlo byť tým, k čomu Kirisuto-kyó, ako v japončine nazývajú Kristovo učenie i kresťanov samotných, môže inšpirovať domácich.

Pod vplyvom trendov a médií však Japonci, ktorí len zriedkavo samostatne cestujú do zahraničia a ešte zriedkavejšie ovládajú akýkoľvek cudzí jazyk, poznajú skôr hollywoodske svadby, Valentína, Santa Clausa a skomercionalizované Vianoce.

A tak, ako počas vojny oddane slúžili cisárovi, ktorý sa netajil odhodlaním obetovať boju celé japonské obyvateľstvo podľa svojej idey ičioku gyokusai – sto miliónov rozbitých diamantov, dnes slúžia mamone. „My Japonci sme veľmi ľahko manipulovateľní,“ zopakuje známu vetu o historickej črte svojho národa jeden z našich miestnych známych.

V duchu módy
Aj ohľadom výberu obradov pri dôležitých životných udalostiach Japonci často žartujú: „Sme šintoistami pri narodení, kresťanmi pri svadbe a budhistami po smrti.“ Ťažko povedať, čo presne hľadať za takýmto vyjadrením: nedostatok vlastnej identity na rozhraní kultúr a času, či sledovanie módnych trendov?

Obyvatelia krajiny vychádzajúceho slnka sa ani nijak netaja, že ku všetkému, čo sa týka vierovyznania, sa stavajú dosť povrchne. Akoby pri narodení potomka, svadbe i pohrebe bolo najpodstatnejšie to, „ako to vyzerá na fotografiách“. A privítanie na svet v duchu šintoizmu je teda tradičné, kresťanská svadba moderná, lebo tak to robia i všetci herci, a budhistický odchod z tohto sveta tak trochu alibistický, lebo pri kolobehu životov a reinkarnácii predsa ešte je nejaká tá šanca na nápravu.

Silné slová? Možno. No mnohými domácimi podložené. A na záver možno pridať ešte jednu osobnú skúsenosť. Pri rozhovore s mníchom v jednom z chrámov pri meste Sendai na severovýchode Honšú nám tento budhistický duchovný nevoľky priznáva, že o Budhovom učení a princípoch tibetského budhizmu vie dosť málo. „Viete, my tu máme modlitby: za rodinné šťastie, za šťastie vo vzťahu, za biznis, za bohatstvo. Veriaci nám zaplatia v prepočte od tridsať eur vyššie a my sa za nich pomodlíme,“ dodáva.

Robiť dobré meno
Hoci je v rámci Japonska kresťanstvo naozaj minoritným náboženstvom, za posledných sto rokov sa k nemu hlásilo až osem premiérov japonských vlád: piati protestanti a traja rímskokatolíci. Či sa skutočne venovali aj jeho učeniu, je však otázne; spomenúť môžeme trebárs pána menom Taró Asó, zatiaľ posledného katolíckeho premiéra, ktorý bol v úrade v rokoch 2008 až 2009, a jeho kontroverzné vyhlásenia, ktoré dlho rezonovali v tamojšej spoločnosti.

Taró Asó sa verejne a bez rešpektu vyjadroval k dlhodobo chorým ľuďom, ktorým by „malo byť umožnené rýchlo zomrieť“. V svojich úvahách išiel však ďalej, keď poznamenal: „Nemôžete spať, keď premýšľate, že toto všetko financuje vláda. Nič sa nevyrieši, kým im nedovolíte poponáhľať sa zomrieť!“

Takéto Asove vyjadrenia z prejavu na Národnej rade pre reformu sociálneho zabezpečenia v roku 2013 publikovalo napríklad periodikum Ottawa Citizen. Britský The Guardian v roku 2017 zasa citoval jeho slová, podľa ktorých mal Hitler vo vojne „správne motívy“. V takomto kontexte sa už vonkoncom nemožno čudovať, že Taró Asó popiera akékoľvek vojnové zločiny japonských vojsk počas druhej svetovej vojny v juhovýchodnej Ázii.

Prečo to všetko spomínať? Asovo zmýšľanie nie je v Japonsku ničím výnimočným a nielen hlboko zakorenený pocit nadradenosti možno sledovať naprieč miestnou spoločnosťou. Zarážajúce je, že slová a činy štátnika sú v úplnom rozpore s učením, ku ktorému sa hlási. To však vôbec nie je iba japonská špecialita. Ísť príkladom a robiť dobré meno sa už často nenosí. Najmä ak človek cíti moc.

Nájsť čosi dobré
„Aj môj kamarát Mikaeru je kresťan. Žije tu v drevenej chatrči a živí sa výrobou krásnej keramiky,“ vraví náš známy Kótaka z ostrova Jakušima pred tým, než sympatického päťdesiatnika, ktorý vymenil rušný, no prázdny život veľkomesta za nepohodlnú romantiku divočiny, spolu navštívime.

Už po prvých minútach v jeho skromnom príbytku vieme, že Mikaeru radšej koná, než rozpráva. Ponúkne nás čajom, ukáže hrnčiarsky kruh i pec, vysvetlí, ako naliať vodu do čajníka, ktorý z vrchnej strany nemá žiadny otvor. I bez slov je jasné, že aj rastliny a zvieratá na jeho dvore sú šťastné.

„Skromný je a šikovný. Akurát by mal tie svoje diela predávať drahšie,“ dodáva Kótaka. „Načo?! Mne toľko stačí a aj ľudia tak budú mať lepší pocit z používania mojej keramiky,“ oponuje mu s úsmevom novodobý mních. Muž, ktorý ide príkladom i bez slov.

Cestou z juhu
Na spomínanú Jakušimu, vidiecky zelený ostrov bez väčšieho mesta, sa dá dostať len cez prístav Kagošima na juhu najjužnejšieho z veľkých japonských ostrovov, Kjúšú. Práve tadiaľto sa do Japonska doplavil i svätý František Xaverský, ktorý tam má dodnes neveľký pamätník.

Portugalci sa v Japonsku prvý raz vylodili v roku 1543, v období, keď už kolonizovali relatívne neďaleké Filipíny a mali záujem o ďalšie upevňovanie svojho politického vplyvu v regióne.

Svätý František Xaverský, pôvodom Bask z Navarry, k japonským brehom priplával v roku 1549 spolu s ďalšími jezuitmi v rámci misionárskych ciest po juhovýchodnej Ázii. Do Ázie odplával ešte v roku 1541 na výzvu portugalského kráľa Jána III. a spočiatku sa zaoberal najmä reformovaním indického mesta Goa.

Ako uvádzajú viaceré pramene, v Goe musel kompenzovať zradu Krista, ktorú svojím správaním činili portugalskí kolonizátori a novousadlíci. Tým si získal priazeň najmä u najnižších kást a chudoby.

Počas nasledujúcej dekády absolvoval z Goy päť plavieb na územie dnešnej Indonézie, Japonska a Číny, kde v roku 1552 ochorel a zomrel. Japonská misia v rokoch 1549 – 1551 bola jeho predposlednou a zároveň poslednou, z ktorej sa vrátil.

Do Japonska doviedlo Františka náhodné stretnutie s budhistom Andžirom z Kagošimy na indonézskom súostroví Moluky. Andžira trápilo svedomie po tom, čo zabil v hádke človeka. Následne sa stal prvým doloženým japonským konvertitom na kresťanstvo.

Keď Františkova výprava dorazila na Kjúšú, s pomocou Andžira domácim predstavili Kristovo učenie a poukázali i na spoločné črty s budhizmom. Hoci sa misia neskôr dostala až do Kjóta, panovník ju neprijal a František napokon Japonsko opustil.

Zanechal za sebou prvých dvetisíc kresťanov a zaumienil si, že cesta k Japoncom vedie cez Čínu, kam sa vybral na nasledujúcu misijnú výpravu. Tú však nikdy nedokončil.

Premeny v čase
Príbeh kresťanstva v Japonsku je príbehom mnohých tvárí, tolerancie i nepriazne. Kým niektorí jeho priaznivci neváhali poskytnúť svoju vlastnú pôdu, ako napríklad Ómura Sumitada, neskôr Dom Bartolomeu, ktorý spolu s jezuitmi položil základ mesta Nagasaki, iní a neraz mocnejší boli rázne proti.

Pomerne nekonfliktná epizóda sa skončila po nástupe samuraja a generála Tojotomiho Hidejošiho k moci. Kresťania čelili represiám, do platnosti vstúpil zákaz misionárskej činnosti a konvertitom dokonca hrozil trest smrti. Nasledovali popravy i krvavo potlačené revolty a zostávajúci kresťania museli pôsobiť v utajení.

Protikresťanské represie ukončila až osvietenecká éra reforiem Meidži na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia. Tú možno považovať nielen za formu obrodenia v krajine, ale aj za koniec epochy samurajov.

Do rovnakého obdobia možno datovať i počiatky pôsobenia ďalších kresťanských konfesií v krajine. Ide najmä o protestantov, ktorí dnes tvoria v Japonsku približne polmiliónovú komunitu a ich korene sa viažu k príchodu protestantských reverendov z USA do Nagasaki v druhej polovici devätnásteho storočia.

Vďaka kontaktom s Ruskom začala byť činná aj Pravoslávna cirkev, jej chrámy nájdete napríklad na Hokkaide. Pozitívne zmeny krajiny však čoskoro zatienilo šialenstvo jeho veľmocenských ambícií.

Vzostup nacionalizmu, pri ktorom sa šintoizmus stal štátnym náboženstvom a cisár bohom, ako aj imperializmu a vojenskej sily sa stal cestou k tragédii celého regiónu. Tá vyvrcholila druhou svetovou vojnou a miliónmi obetí japonskej okupácie ázijských susedov a na sklonku vojny i japonských civilistov.

Takmer milión obetí spojeneckého bombardovania najväčších japonských miest, pri ktorom sa nezriedka používal i napalm, zostalo v historickom tieni jadrových explózií v Hirošime a v kolíske japonského kresťanstva – Nagasaki.

Za všetkým sú ľudia
„Po vojne prišiel napokon vzostup a vybudovanie všetkého odznova. Ľudia ju však musia mať naveky v pamäti. Ak zabudnú na utrpenie, začnú opäť podnikať kroky k ďalšiemu konfliktu. Taká je, žiaľ, naša nátura,“ vraví o relatívne nedávnej histórii jeden z jej domácich pamätníkov, ktorého radšej nebudeme menovať.
 
Zrejme ešte väčšia povojnová otvorenosť a nedostatok kritického pohľadu priniesli najmä v posledných dekádach stúpajúcu aktivitu viacerých siekt, ktoré sa rady prezentujú ako kresťanské, najmä jehovistov a mormónov. Kým poslední menovaní majú veľký chrám v Sappore, skupinky so Strážnou vežou možno stretnúť najmä na železničných staniciach po celej krajine. I oni majú svoje miestne špecifiká: nechodia v pároch ale v trojiciach.

Čo dodať na záver tejto zdanlivo nesúrodej mozaiky pozorovaní? Japonsko, krajina s prekrásnou prírodou a často až príliš prozaickými životnými príbehmi, je miestom, kde sa ľudia často neodvážia dať najavo svoje city. Často ani v kruhu najužšej rodiny.

Ako existuje pozlátka technológií a zvykov, tak jestvuje i akási nepreniknuteľná bariéra, za ktorou sa často skrýva zranená ľudská duša. To, čo potrebuje, nie sú chrámy ani zvyky. Dostať sa k jednoduchej a hlbokej podstate lásky však chce najmä odhodlanie a odvahu.