V Kútoch sú otvorení pre každého

V obci Kúty na moravsko-slovenskom pohraničí v okrese Senica žije vyše 4 000 obyvateľov, rozhodne teda nejde o malú dedinu. Už deväť rokov sa o ňu duchovne stará farár František Moško.

„Som v Kútoch šťastný kňaz a šťastný farár,“ začína svoje rozprávanie.

„Ľudia sú štedrí a pomôžu s veľa vecami. Aktívne sa zapájajú do života farnosti, máme viacero spoločenstiev. Aj návštevnosť kostola je relatívne vyššia, ani po prvej vlne koronavírusu sme nepocítili výrazný úbytok veriacich farníkov na bohoslužbách.“

Farnosť Andreja Radlinského

Farnosť Kúty má nie až takú dávnu, no zato bohatú históriu. Obec dlho nemala vlastný kostol, iba Kaplnku sv. Anny, v ktorej sa občas krstilo a pochovávalo, jej obyvatelia teda museli na svätú omšu dochádzať do okolitých dedín, najmä do Brodského.

Napokon sa 8. augusta 1717 podarilo položiť základný kameň Kostola sv. Jozefa a Kúty sa ako samostatná farnosť definitívne vyčlenili na začiatku 19. storočia.

O rozvoj duchovného života sa významným spôsobom pričinil kňaz Andrej Radlinský, spoluzakladateľ Matice slovenskej a zakladateľ Spolku svätého Vojtecha, ktorého 150. výročie vzniku si pripomíname práve tento rok. Andrej Radlinský do farnosti prišiel v roku 1861 a pôsobil tam až do svojej smrti v roku 1879.

V pastorácii bol veľmi aktívny, venoval sa literárnej činnosti, založil rôzne miestne spolky, podporoval ochotnícke divadlo a dokonca pomohol získať Kútom jarmočné právo.

Jeho pamiatku si v Kútoch uctievajú dodnes. V budove farského úradu sa taktiež nachádza pamätná izba Andreja Radlinského.

„Plánovali ju zriadiť už v deväťdesiatych rokoch, nakoniec sa to podarilo len nedávno, v roku 2017. Nachádzajú sa v nej rôzne písomnosti, bohoslužobné predmety, kalich z roku 1712, ornáty a veci osobnej potreby, ktoré patrili Andrejovi Radlinskému, napríklad ruženec, ktorý doputoval do Kútov pred desiatimi rokmi zvláštnou zhodou okolností práve z mojej rodnej farnosti,“ upozorňuje na detaily František Moško.

Pred kostolom stojí v malom parku pomník Andreja Radlinského v nadživotnej veľkosti, ktorý zhotovil akademický sochár a maliar Andrej Kováčik. V roku 1930 ho pri 60. výročí založenia Spolku svätého Vojtecha slávnostne odhalil spišský biskup Ján Vojtaššák.

Pri kostole je i hrob Andreja Radlinského, ktorý bol nanovo zrekonštruovaný pri 140. výročí jeho úmrtia.

Behajú deti i starší

V obci sa nachádza aj Základná škola Andreja Radlinského, na ktorej každoročne organizujú literárnu súťaž, ktorá takisto nesie meno tohto významného kňaza a jazykovedca.

Ďalším dôkazom, že pamiatka naňho je v obci Kúty stále živá, je Beh Andreja Radlinského, ktorý už tretí rok organizuje základná škola a farský úrad.

„Je to oficiálny registrovaný beh, zúčastňujú sa na ňom nielen domáci, ale aj bežci z celého okolia. Máme zahrnuté všetky vekové kategórie, od škôlkarov, ktorí majú špeciálne prispôsobenú trať, až po dospelých,“ teší sa zo športovej aktivity vo farnosti František Moško.

„Hlavný okruh má dvanásť kilometrov; pre tých, čo si netrúfnu, je pripravený kratší - trojkilometrový. Tri kilometre sa bežia v obci, ostatných osem a pol v krásnom prostredí kútskych lesov a lúk pri Morave.“

Spoločenstvo je dôležité

O tom, že farnosť Kúty je živý organizmus, svedčí viacero spoločenstiev, ktoré sú stále aktívne. Najstarším, respektíve najdlhšie pôsobiacim z nich je ružencové bratstvo, no majú aj celkom nové spoločenstvá. Patria k nim napríklad spoločenstvo Modlitby za kňazov, Rodina Nepoškvrnenej či Večeradlo.

Spoločenstvo Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a Spoločenstvo Pátra Pia vznikli počas minulého roka. Vo farnosti sa takisto nachádza početná komunita mladých animátorov, niektorí z nich dokonca absolvovali oficiálnu Bratislavskú animátorskú školu.

„Určite sa treba viac venovať deťom. Učím ich v škole náboženstvo, pripravujem ich na prvé sväté prijímanie, ale popravde ten čisto školský kontakt nestačí na to, aby si ich človek ,chytil̒, vytvoril si k nim vzťah. Ja ich reálne potrebujem aj v kostole,“ objasňuje František Moško.

Detské sväté omše spojené s katechézou sa preto konajú vo farnosti každú nedeľu a štvrtok.

Farský Kostol sv. Jozefa, pestúna, pôvodne plánovaný ako dvojvežový, má netradičný oválny pôdorys, ktorému môže vďačiť za perfektnú akustiku. Využívajú to aj spevokoly, ktoré vo farnosti pôsobia.

„Máme tu mládežnícky spevokol, ale aj jeden starší, ktorý sa vyformoval ešte v deväťdesiatych rokoch a je doteraz aktívny. Vo farnosti máme viacero organistiek a mladých, ktorí aj vo všedné dni spievajú žalmy od ambony. Leží mi na srdci, aby sa krásnou liturgiou zveľaďovala eucharistická úcta,“ tvrdí farár.

Teória nestačí

V Kútoch je tiež dlhá tradícia pravidelných mládežníckych stretiek. Podľa slov Františka Moška sú práve tieto stretnutia mladých veľmi dôležitým faktorom v ich budúcom smerovaní a formácii:

„Ono sa to len tak povie – stretko. Ale pre mladého človeka je spoločenstvo veľmi dôležitá vec, odovzdávanie viery prechádza z generácie na generáciu, respektíve z jedného turnusu birmovancov na druhý. Mladší tak môžu vidieť a zažiť živé spoločenstvo starších.

Iste, viera sa má v prvom rade odovzdávať v rodine - a je to najmä úloha otca. Vraví to aj Božie slovo. Ale mladí vylietajú z hniezda a potrebujú nájsť zázemie.“

Práve praktické prežívanie spoločenstva je to, čo ho robí atraktívnym pre mladých ľudí.

„Viete, my im tu môžeme rozprávať teórie o tom, čo spoločenstvo vlastne je, ale sú to stále len teórie. Ako v rodine - tam sa tiež vychováva nielen príkazmi, ale najmä príkladom rodičov, a spoločenstvo je na tom podobne. Keď ho mladí ľudia vidia a zažijú, automaticky to nasajú.

Často k nám zavítajú aj mladí z iných spoločenstiev, napríklad Jakubčatá z Brna alebo LSG z Pezinka, Grinavy a Limbachu, prespia na fare, stretnú sa s miestnymi mladými. A už to ide.

Niečo spolu prežijú, podelia sa navzájom. A to je dôležité - neuzavrieť sa do seba, lebo každý človek nás môže niečím obohatiť,“ vysvetľuje farár.

Tvrdí, že keď si mladí nenájdu spoločenstvo vo farnosti, neskôr si ho nájdu inde a môže to dopadnúť horšie.

Prichýlia pocestného

Farnosť Kúty naozaj nie je uzavretá komunita. Práve pristavujú novú faru, v ktorej sa snažia zachovať starý krov a podkrovie a spraviť tam prične, aby takto vytvorený priestor mohol slúžiť ako nocľaháreň pre náhodných cyklistov a turistov.

„Keď na dedine zbadám niekoho s veľkým batohom, hneď za ním utekám a pýtam sa ho, odkiaľ a kam ide, ponúknem nocľah. Reči neovládam, ale rukami-nohami sa vždy dohovoríme. Mali sme tu už napríklad Brazílčana na ceste okolo sveta, mladého českého pútnika, ktorý sa snažil nájsť zmysel života, alebo ,klimatických pútnikov̒ do Katovíc. Je to pestré,“ hovorí František Moško.

Miestny farár sa snaží žiť aj viesť svojich farníkov podľa slov pápeža Františka, ktorý hovorí, že keď človek obetuje a ponúkne vlastnú autonómiu, svoj osobný priestor a pohodlnosť v prospech iných, je to dar, ktorý v konečnom dôsledku dostaneme naspäť a zúročený.

Mladí potrebujú dobrodružstvo

Pohodlnosť sa v Kútoch naozaj nenosí. Svedčí o tom množstvo pútí, ktoré každoročne organizujú s mladými, ale aj so staršími.

Raz alebo dvakrát do roka chodia na veľkú pešiu púť do zahraničia, prešli tak napríklad Portugalsko, Španielsko či Ekvádor. Každá púť má 200 až 400 kilometrov, čiže denne prejdú približne 40 či 50 kilometrov. Všetko pešo.

Tento rok mali ísť do Talianska, žiaľ, pre obmedzenia spôsobené koronavírusom sa im to nepodarilo. Vybrali sa preto zo Zobora od Svoradovej jaskyne cez Tribeč, Vtáčnik, Kremnické a Štiavnické vrchy až do Hronského Beňadika.

Každá púť má vlastnú myšlienku a pre pútnikov sú nachystané katechézy, zamyslenia a iné aktivity, čiže si okrem kondície obohacujú aj duchovný život. „Mladí potrebujú dobrodružstvo,“ myslí si František Moško.

Inou formou stretávania a spoznávania farníkov, ale aj ľudí z iných farností, ktorí sa pripoja, sú čisto turistické výlety spojené so svätou omšou. „Vystúpili sme azda už na všetky oficiálne sprístupnené tatranské končiare a mnohé iné vo Fatre, na Vtáčnik a Kľak.“

Hlavné je neuzatvoriť sa

Čo je však podľa Františka Moška vo farskej pastorácii najdôležitejšie?

„Ako sme nedávno čítali v liturgii svätej omše - ,zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu' (Flp 2, 7). Je isté, že my ľudia sa svojej prirodzenosti vzdať nemôžeme. Môžeme sa však zrieknuť toho, čo je na našej ľudskej prirodzenosti porušené - nášho vlastného sebectva, predstáv, ktorých sa nechceme vzdať, a pohodlnosti.

Musíme zo seba vyjsť s tým, že sme si vedomí toho, že sa budeme musieť obetovať. Ale obeta je radostná. Vieme si predstaviť Pána Ježiša ufrflaného a zatrpknutého len preto, že je to ťažké? Treba vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, pomôcť iným, vypočuť, objať. A z toho vznikajú úplne nádherné veci.“