V Mexiku možno siahnuť až na hranice dobra a zla

Obrovská krajina s rozlohou štyridsaťnásobne väčšou ako Slovensko je po etnickej stránke domovom širokého spektra obyvateľov. Necelá štvrtina z nich má prevažne domorodý pôvod, ostatní sú najčastejšie mestici s rôznym podielom európskych, pôvodných, afrických a zriedkavejšie aj ázijských génov.

Čosi vyše milióna Mexičanov má predkov z Blízkeho východu – ide najmä o potomkov prisťahovalcov z Libanonu a zo Sýrie, ktorí do oblasti smerovali najmä v rokoch 1890 až 1930. Z hľadiska vierovyznania ide okrem spomínanej väčšiny rímskokatolíkov o iné kresťanské denominácie a v malom množstve aj o budhizmus, islam, či mexicayotl. Ten predstavuje akýsi novodobý návrat k tradíciám, filozofii a náboženstvu Aztékov.

Pod taktovkou Španielov
História krajiny a najväčšie zmeny v celom regióne súviseli s príchodom Európanov do „Nového sveta“. Chamtivosť dobyvateľov a praktiky, aké na svojich výpravách používali, sú z literatúry dostatočne známe a stačí konštatovať, že ich cesty na druhý breh Atlantického oceánu sa stali koncom mezoamerických civilizácií.

Keď Španiel z Kastílie Hernando Cortés so svojimi mužmi v rokoch 1519 až 1521 dobyl Aztécku ríšu, prinieslo to i postupné konvertovanie domorodého obyvateľstva na kresťanstvo. Najaktívnejšími misionármi boli františkáni, dominikáni a augustiniáni.

Známou bola skupina „dvanástich mexických apoštolov“ - františkánov, ktorí sa do Nového Španielska doplavili v máji 1524. Prvé katolícke kostoly sa tradične stavali na miestach pôvodných svätýň. Súbor kláštorov vybudovaných v 16. storočí na svahoch sopky Popocatépetl je dnes zapísaný na listine UNESCO.

Najmä františkáni boli veľmi aktívni pri evanjelizácii v domorodých jazykoch, vytváraní slovníkov a preklade náboženskej literatúry do jazykov skupiny Nahuatl. Počas prvého storočia koloniálnej éry bolo založených i stodvadsať nemocníc, z ktorých mnohé slúžili chorobami oslabenému domácemu obyvateľstvu.

Detailný prierez cez upevňovanie postavenia Katolíckej cirkvi v tejto oblasti by si žiadal oveľa viac priestoru, ale spomeňme aspoň skutočnosť, že katolícka viera sa v Mexiku vyznávala i počas vyhlásenia nezávislosti, od ktorého na budúci rok uplynie dvesto rokov; a, pravdaže, katolicizmus je významnou súčasťou života Mexičanov dodnes.

Zjavenie v Guadalupe
Pre mnohých obyvateľov krajiny je dôležitým medzníkom kresťanskej tradície v ich regióne zjavenie Panny Márie na vrchu Tepeyac v Tenochtitlane, dnešnom Mexico City. Udialo sa 9. decembra 1531 a jeho svedkom bol domorodý Indián Juan Diego.

Panna Mária sa mu zjavila s gloriolou okolo hlavy a vyslovila želanie, aby na tomto mieste postavili chrám, ktorý by jej bol zasvätený a odkiaľ by mohla pomáhať chudobnému a utláčanému ľudu. Zjavenie sa zopakovalo niekoľkokrát, no miestny biskup spočiatku Juanovi Diegovi nechcel uveriť a žiadal od neho hmatateľné znamenie.

O tri dni neskôr šiel Juan Diego opäť cez Tepeyac, tentoraz po kňaza, aby vyslúžil sviatosti jeho chorému strýkovi. Panna Mária mu zvestovala, že strýko nezomrie, a povedala mu aj to, že na vrchole kopca nájde viditeľné znamenie. Tam Juan Diego objavil červené kastílske ruže, nazbieral ich do plášťa a odniesol ukázať biskupovi. Ruže po chvíli zmizli, no biskupov dom sa naplnil krásnou vôňou a na Juanovom plášti sa ukázal obraz Panny Márie.

V to isté ráno sa Panna Mária zjavila i Juanovmu strýkovi Bernardinovi, ktorý zázračne vyzdravel. Mária sa zároveň predstavila ako Večná Panna, Svätá Mária, Matka Božia.

Španieli si ju spojili so Svätou Máriou z Guadalupe, malej dedinky v španielskej oblasti Estremadure, preto rovnaké meno nesie i chrám, ktorý na mieste zjavenia v dnešnom Mexico City postavili – celý svet ho pozná ako Baziliku Panny Márie Guadalupskej.

Vrchol Tepeyac, ktorý bol za aztéckych čias miestom uctievania matky – bohyne Tonantzin, je tak dnes najvýznamnejším pútnickým miestom Mexika. Ročne príde navštíviť chrám zasvätený Kráľovnej Amerík, patrónke Mexika a jeho domorodých obyvateľov až dvadsať miliónov veriacich.

Vodopád Basaseachic
Nielen mexické chrámy, ale i tamojšia príroda je predurčená na pokojné rozjímanie v samote. Napríklad v rozľahlom pohorí Sierra Madre Occidental, ktoré lemuje západné pobrežie krajiny, nájdeme i takmer dvestopäťdesiat metrov vysoký vodopád Basaseachic.

Leží v blízkosti rovnomennej osady, približne tristo kilometrov západne od mesta Chihuahua. Basaseachic je druhý najvyšší vodopád Mexika. Ak by sme však rátali len tie, čo v období bez zrážok nevysychajú, patrí mu dokonca prvenstvo. Aj keď vodopád a jeho okolie patria k najkrajším prírodným lokalitám na severe krajiny, chodníky vedúce k nemu sú takmer pusté.

Klesajúc skalnatou cestičkou vedúcou údolím riečky Candameña si vychutnávame úplné ticho. Jedinými spoločníkmi nám zostávajú jašteričky, zohrievajúce sa na skalách. Nahliadnuť cez skalný prah vodopádu, lemovaný obrovskými kolmými stenami, je podobný pocit - ako sa ocitnúť naživo v niektorom z romantických rozprávkových príbehov z čias detstva, keď boli najväčším zdrojom poznania knihy a fantázia pracovala na plné obrátky.

Nasledujúci deň smerujeme na vyhliadku z opačnej strany rokliny. I tam za celé dopoludnie zavíta len dvojica dedinských chlapcov na bicykloch. Všetci ostatní akoby sa obávali obrazu Mexika v médiách. V miestnych pustých horách sa napriek tomu cítime bezpečne.

Zločin na vzostupe
Smutná stránka každodenného života v tejto krajine však existuje. Je ňou vysoká kriminalita, spojená do veľkej miery s drogovou trestnou činnosťou. V Mexiku z roka na rok stúpa počet vrážd. Vlani ich bolo 36-tisíc, čo predstavuje alarmujúcich 27 na stotisíc obyvateľov. Krajine tento stav zabezpečil smutné umiestnenie medzi pätnástimi najnebezpečnejšími štátmi planéty. Ak k tomu pripočítame ďalších päťtisíc nezvestných, jej obraz sa stáva ešte horším.

Veľmi znepokojujúcimi sú i ďalšie fakty. Podľa štatistík Národného úradu pre ľudské práva, Comisión Nacional de los Derechos Humanos, je len desať percent trestných činov v krajine nahlásených polícii a potrestaných je v konečnom dôsledku len mizivé jedno percento ich páchateľov. Jedným z hlavných dôvodov je nedôvera obyvateľov k úradom spojená aj s často opodstatneným strachom z korupcie.

„V tomto štáte je to polícia, koho sa musíš v prvom rade strániť a báť,“ zneli slová kamaráta z mesta Chihuahua. Je to veta, na akú nemožno zabudnúť. Jeho meno z pochopiteľných dôvodov radšej neuvedieme. Podľa štatistík je pritom práve Chihuahua, štát s rovnomenným hlavným mestom, najnebezpečnejším regiónom Mexika. Pri cestovaní krajinou sme mali, našťastie, celkom iné skúsenosti.

Skvelí ľudia s láskou v srdci
„Počúvajte, aká pesnička nám hrá: Cuarenta y veinte. Spieva ju José José z Mexico City, vlastným menom José Rómulo Sosa Ortiz,“ prihovára sa nám sympatický starší pán v silných dioptrických okuliaroch v parku mesta Los Mochis, ležiacom na severozápade Mexika, takmer pri brehoch Tichého oceánu.

„Tá pieseň je príbehom o láske a relativite veku. Aj všeličo iné je v živote ešte relatívne,“ vraví usmievavý muž, z ktorého srší optimizmus a pozitívna energia napriek tomu, že na prvý pohľad nemá ľahký život.

„Mám už vyše dvadsať rokov roztrúsenú sklerózu a teraz som na vozíku. No a čo, taký je život. Ale chodím každý deň sem do parku, pijem čaj a hrám karty so svojím ošetrovateľom. Poďte, pokojne si prisadnite k nám,“ pozýva veľavravným gestom k jednoduchému stolíku. Zhovárame sa a deň je hneď krajší. Silu nám dodáva človek, ktorého by mnohí považovali za slabého, no opak je pravda. Nič na tom, že som stratil zošit s jeho menom a adresou: úsmev a vnútorná sila tohto človeka sa zo spomienok vymazať nedajú.

Aj po desaťročiach cestovania po svete môže byť každý deň novým prekvapením. A nepríjemné chvíle takmer bez výnimky striedajú malé zázraky. Keď stopujeme na dlhom rovnom úseku cesty Kalifornského polostrova - Baja California, cítime sa ako v scéne z bizarného filmu: auto sa najprv objaví na horizonte, štvrťhodinu prichádza, prefičí stovkou okolo a po ďalších desiatich minútach zmizne za obzorom.

Rutina, aká po popoludní, noci a ďalšom dni strávených na tom istom mieste prestáva byť zaujímavá. Záchrancom, ktorý nám je zoslaný po vyše dvadsiatich hodinách, sa stáva usmiaty fúzkatý muž na terénnom aute Oscar Gonzáles. Pocestných bezpečne odvezie do mesta Ciudad Constitución, hoci cestou nepovie jediné slovo.

Napriek tomu je veselo. Na všetko pripravený Oscar je hluchonemý, no v odkladacom priečinku auta má pripravený zošit s perom a veľmi rýchlo nám vysvetlí, že je farmár, a jednoduchými črtami nakreslí hneď niekoľko plodín, ktoré pestujú, a posunkami naznačí, aké zvieratá možno nájsť v ich rodinnom chove.

Keď príde otázka na domovinu jeho hostí, nik sa nezdrží smiechu. „Ste z Nórska?“ pýta sa, naznačujúc rukami vikinské rohy. Po zápornej odpovedi príde na rad rovnaká otázka o Rusku. Oscar v stokilometrovej rýchlosti pustí volant a šikovnými pohybmi naznačuje kazačok. „Ani to nie? A čo toto?“ gestikuluje milý mladík.

Pod nosom si dvoma prstami ľavej ruky urobí fúzy a pravú zdvihne do neslávne známeho pozdravu, aký je dnes v Európe zakázaný. Nemožno ani na okamih pochybovať, že má na mysli Nemecko.

Napokon nám pomôže internet na jeho modernom mobile a o chvíľu už Oscar po očku číta o Slovensku v španielčine. Napriek pridruženým činnostiam šoféruje veľmi dobre a vysvetľuje, že všetko kontroluje vizuálne a dbá aj na údaje na prístrojoch. Pre istotu sa však posunkom spýta, či auto alebo motor nevydávajú žiadne nezvyčajné zvuky. Po zamietavej odpovedi sa usmeje a pokračujeme v debate, kde slová vôbec nie sú podstatné.

Dve strany jednej krajiny
Takmer všetci Mexičania, ktorých stretneme, sú dôkazom toho, že dobro a viera prekonajú všetky prekážky. A cieľom menej príjemných pasáží tejto reportáže určite nebolo nikoho odrádzať od návštevy bohatej a inšpiratívnej krajiny na americkom kontinente plnej skvelých ľudí.

V prípade, že tam nemáte bližšie väzby, ste obozretní a váš zovňajšok pôsobí dostatočne skromne, nie je návšteva Mexika o nič nebezpečnejšia ako cesta do väčšiny iných turisticky dostupných krajín. To negatívne, čo sa deje okolo nás, však nemožno prejsť nezáujmom a mlčaním. Môže nás to, naopak, priviesť k zamysleniu.

Ako je možné, že krajina s takým počtom veriacich je často bez viery a spravodlivosti? Jedinou cestou k náprave je začať od seba. Ľudia, ktorých pri putovaní Mexikom stretávame a ktorí dokážu svojím správaním ukázať ten najčistejší protipól neprávosti, sú nám na tejto ceste tou najlepšou inšpiráciou.