Vajnorčania majú v nebi orodovníka

Tri roky po blahorečení saleziánskeho kňaza sme navštívili jeho rodisko i miesto jeho posledného odpočinku. Vo Vajnoroch vyrastal, venoval sa tam miništrantom (ktorých je aj dnes požehnane) i spevákom (dnes funguje mládežnícky spevokol), pred 80 rokmi tam slávil primičnú svätú omšu. Vo Vajnoroch ho i pochovali a do miestneho kostola chodia pútnici uctiť si jeho pozostatky.

„Púte sú individuálne i skupinové, chodia najmä zo saleziánskych stredísk, ale aj z farností alebo rôznych združení,“ opisuje vajnorský farár Jozef Nádaský.

„Otcovia saleziáni prichádzajú pútnikom porozprávať o bl. Titusovi, jeho živote a mučeníctve. Pri relikviách je kniha návštev, do ktorej ľudia zapisujú svoje prosby a milosti.“

Budúci patrón povolaní

Kňaza a mučeníka komunizmu dnes pripomína socha, ktorú pred kostolom odhalili pred dvoma rokmi. V kostole je zase hlavný relikviár Titusa Zemana.

„Je to miesto úcty a tichej modlitby. Mnohí ho majú za vzor života hlbokej viery a hrdinskej lásky. Tu prosia Pána o mimoriadne milosti a zázraky na jeho príhovor. Uvedomujú si, že svätých dostávame preto, aby nám ukazovali cestu svätosti a svojím príhovorom nám pomáhali žiť plnohodnotný ľudský a kresťanský život,“ približuje vicepostulátor procesu jeho blahorečenia Jozef Slivoň, SDB.

Po možnom svätorečení o ňom hovoria ako o možnom budúcom patrónovi nových povolaní a vytrvalosti v povolaní.

„Nových duchovných povolaní (kňazských, rehoľných i zasvätených vo svete), ako aj nových povolaní do sviatostného manželstva a kresťanskej rodiny. A to je mimoriadne aktuálne aj dnes.“ Don Jozef Slivoň by bol rád, keby sa za tieto povolania v saleziánskej komunite nepretržite modlili a vyprosovali ich na príhovor blahoslaveného Titusa Zemana práve pri hlavnom relikviári vo Vajnoroch.

Rovnako túži po tom, „aby pri našom drahom Titusovi na jeho orodovanie a pod jeho ochranou vyrástlo Centrum orientácie v povolaní pre mladých kresťanov TITUS, čoho bohatým ovocím by boli nové duchovné povolania a povolania do sviatostného manželstva a kresťanskej rodiny“.

„Tituskovci“

Na jubilejné sväté omše, výročia či na januárovú liturgickú spomienku prichádzajú do Vajnôr mnohí ctitelia a šíritelia jeho úcty z rôznych kútov Slovenska. Volajú ich „Tituskovci“. Každoročne od roku 2009 putujú po stopách Titusa Zemana či chodia na duchovné cvičenia, všetko pod vedením dona Slivoňa.

Jedným z nich je Vladimír Chynoradský, ktorý síce vo Vajnoroch nebýva, miestny kostol však často od roku 2008 navštevuje. Pritiahla ho jeho veža: „Najprv som sa modlieval pri lurdskej jaskynke, ktorá je vonku, potom som vošiel dnu a zažil som veľký duchovný dotyk.“

V roku 2015 si zase obľúbil Titusa Zemana - na púti po jeho stopách. „Don Titus bol kňazom na pravom mieste v pravý čas. Snažil sa pomáhať aj v sťažených podmienkach svojim spoluväzňom, slávil tajné sväté omše, aj keď to bolo veľmi nebezpečné. Celý sa obetoval Ježišovi Kristovi a Panne Márii,“ váži si jeho čnosti.

S láskou o Titusovi Zemanovi hovorí jeho neter Daniela, ktorú zosobášil len necelých 7 týždňov pred svojou smrťou.

„Bol vynikajúci, deťom rozdával lízanky,“ spomína s úsmevom. Kríž, na ktorý sme prisahali, mám v podkroví a vždy, keď tam idem, sa pri ňom zastavím.“ O ťažkých chvíľach vo väzení však vraj nikdy nehovoril: „Veľa vecí sme sa dozvedeli až pri pohrebe, keď prišli jeho spoluväzni a rozprávali, čo tam s ním robili.“

Kostol je vyzdobený vajnorským ornamentom

Centrom - nielen farského života, ale i samotnej mestskej časti - je Kostol Sedembolestnej Panny Márie. Vedľa neho je rozsiahle námestie s pestrým spoločenským vyžitím, kde sa stretávajú mnohé generácie Vajnorčanov.

Kostol postavili v 14. storočí, vraj ho najprv zasvätili Panne Márii, neskôr uhorskému kráľovi sv. Ladislavovi I. Od roku 1968 je jeho patrónkou Sedembolestná Panna Mária.

Pri obnove v 18. storočí ho zväčšili a vyhĺbili kryptu, čo zistili archeológovia pri kompletnej rekonštrukcii kostola v roku 2008. Vtedy kostol zaizolovali a urobili podlahové kúrenie. Okrem krypty našli počas archeologického výskumu aj pôvodný gotický kostol.

Dnes „sú na podlahe kostola dve sklenené tabule, po ktorých možno kráčať a cez ktoré vidieť pôvodný pôdorys a kryptu, v ktorej boli do blahorečenia uložené telesné ostatky Titusa Zemana,“ ozrejmuje duchovný otec Vajnôr Jozef Nádaský.

Už vyše roka prebieha rekonštrukcia organa: „S Božou pomocou by sme chceli zreštaurovať I. aj II. manuál a začať s výrobou organovej skrine osadenej do zábradlia chóru. S týmito prácami je spojená aj oprava podlahy chóru.“   

Vajnorský chrám zaujme i originálnou výzdobou. „Presbytérium kostola je lemované vajnorským ornamentom, ktorý bol zapísaný do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska,“ upozorňuje nás miestny farár na nádherné ľudové maľby, ktoré sa tak často nevidia.

Ornamentálny štýl sa rozvinul počas 19. storočia a jeho najznámejšou maliarkou bola Katarína Brúderová, ktorá rastlinné motívy obohatila o motívy vtákov. Po nej nesie meno i jedna z dvoch vajnorských základných škôl.  

Majú veselo

Neveľká farnosť podľa duchovného otca zachováva vernosť katolíckej tradícii prejavenej v úcte k Oltárnej sviatosti a láske k Panne Márii. „Dôležitým momentom farského života sú adorácie Oltárnej sviatosti každú nedeľu a štvrtok.“

Pri chráme stojí Farský klub bl. Titusa Zemana. V ňom či v oratóriu pri fare sa stretávajú miništranti, mladí i manželia. „Počas stretnutí manželov preberáme praktické problémy, ktoré môžu postretnúť manželský či rodinný život. Považujem ich v tejto dobe za veľmi potrebné, sú pre manželov prínosom a tešia sa na ne.“

Každý piatok večer sa na fare stretávajú mladí, ktorí okrem hlbších vedomostí o viere dostávajú i odpovede na rozličné otázky, ktoré si v dospievaní kladú a nevyhýbajú sa ani tým najzložitejším. Založili tiež mládežnícky spevácky zbor a počuť ich možno v stredy pri svätých omšiach.

Organizujú i letný tábor, kde ako animátori slúžia pre 70 – 80 detí. Každý piatok nacvičujú s prvoprijímajúcimi deťmi piesne na sväté omše, čo je súčasťou prípravy na prvé prijatie Eucharistie.

Jozef Nádaský zdôrazňuje, že „dôležitým faktorom stretnutí mladých a miništrantov je modlitba posvätného ruženca. Tým vždy začíname“. Teší sa z ich krásneho počtu, čo je podľa neho na Bratislavu raritou.

„V sobotu večer bývajú miništrantské stretnutia, na ktorých sa modlíme posvätný ruženec, nasleduje katechéza na liturgickú alebo vieroučnú tému a potom sa hrajú rôzne hry. Takmer každý rok je na pastoračnú prax vo farnosti pridelený niektorý bohoslovec zo seminára, ktorý sa venuje najmä miništrantom.“

Ružencové bratstvo i úcta k sv. Jánovi Pavlovi II.

Vo farnosti sú i skauti, ktorí roznášajú betlehemské svetlo či koledujú, a dlhú tradíciu má ružencové bratstvo. Funguje od roku 1890, samozrejme, s nútenými prestávkami počas totalitných rokov, v roku 1992 však jeho činnosť opäť obnovili.

Mária Feketeová je jednou zo šiestich horliteliek: „Máme šesť ruží, z toho päť je dvadsaťčlenných a šiesta je neúplná.“ Stretávajú sa každú prvú nedeľu, okrem modlenia sa desiatka ruženca nechýba ani modlitba za svätorečenie ich obľúbeného blahoslaveného.

„Máme v úcte jeho relikvie a jedna z členiek navrhla, že rozdá lístky s dátumami na nasledujúci  mesiac, a ruženčiari, ktorí si vezmú určený dátum, idú vtedy na hrob Titusa Zemana – pomodliť sa, zapáliť sviečku alebo dať kvietok,“ približuje ich aktivitu.

Navyše je i celé spoločenstvo navzájom modlitbovo prepojené. „Máme lístky, kde si môže každý napísať úmysel modlitby, jeden ho do košíčka vloží, druhý si ho vytiahne, takže sme takto duchovne prepojení.“

Vo farnosti na okraji Bratislavy má veľkú úctu i svätý pápež Ján Pavol II., ktorý práve počas svojej návštevy ČSFR na letisku vo Vajnoroch pobozkal slovenskú zem. Kovový dvojkríž z letiska je dodnes pred kostolom ako spomienka na túto udalosť.

Po zosnulom pápežovi je pomenovaný zbor, ktorý onedlho oslávi 30. narodeniny i cirkevná základná škola s materskou školou. Výchova detí v nej smeruje nielen k získavaniu vedomostí, ale predovšetkým k duchovnému rastu vo viere.

„To v škole považujeme za najdôležitejšie. Každý prikázaný sviatok a prvý piatok v mesiaci je svätá omša. Deti majú možnosť pravidelne ísť na svätú spoveď,“ vysvetľuje farár, ktorý v škole vyučuje náboženstvo a je pani riaditeľke nápomocný i pri každodenných starostiach.

„Aj vedomostné výsledky detí sú nad bežným slovenským priemerom. Vajnorská cirkevná škola je menšou školou, ale práve to dáva možnosť cítiť sa v nej ako v rodine.“

Po pápežovej návšteve založili zbor

Nadšencov spevu pred 30 rokmi spojil etnomuzikológ Ondrej Demo žijúci vo Vajnoroch v spolupráci s vtedajším vajnorským organistom Jánon Schultzom a založili Zbor Jána Pavla II. Podnetom bola práve jeho návšteva v apríli 1990.

Po pohnutých časoch tak „vznikol miešaný spevácky zbor, ktorý tvorili ľudia plní nadšenia, že sa môže slobodne spievať aj duchovná hudba, hymnické piesne a úpravy ľudových piesní“, hovorí súčasný zbormajster Vladimír Zajíc, ktorý s ním spolupracuje od roku 2004.  

Dnes má 27 stálych členov, najmladší majú okolo 40 rokov, najstarší pán 88. Okrem vianočných kolied a veľkonočných či mariánskych piesní sa v ich repertoári nájdu i skladby Mikuláša Schneidera-Trnavského, Eugena Suchoňa i zborové diela svetových skladateľov – Wolfganga Amadea Mozarta, Ludwiga van Beethovena, Jakuba Jana Rybu – dokopy približne 60 skladieb.

„Máme i skladby koncertné pre sólo a zbor, takže na významné a výročné koncerty voláme našich priateľov a sólistov - Martina Babjaka (bývajúci vo Vajnoroch) alebo Katarínu Kubovičovú-Srokovú, ktorá vyrastala v zbore ešte ako mladá slečna, v súčasnosti je členkou Zboru Slovenskej filharmónie. Niekoľko posledných rokov spolupracujeme aj s členmi vajnorskej dychovej hudby pod vedením Petra Pokrivčáka, bývalého člena zboru.“