Veľká noc na Athose – to je niečo nezabudnuteľné

Mnísi z Agion Oros, ako sa špeciálny autonómny región na najvýchodnejšom polostrove Chalkidík v gréčtine nazýva, sú pohrúžení v modlitbách. Tie trvajú v čase pred Veľkou nocou dlhé hodiny a medzi rannou, popoludňajšou a nočnou bohoslužbou si ani poriadne nestihnú oddýchnuť.

Úseky voľného času, ktoré im počas dňa zostávajú, venujú bežným pracovným činnostiam, príprave chrámov na sviatočné chvíle i výrobe krížov z vavrínových listov.

Dostať sa do „mníšskeho štátu“ – na athoskú pôdu - nie je pre bežného človeka celkom jednoduché. Na vstup je potrebné povolenie diamonitrion. Týchto povolení vydáva samospráva autonómie najviac stodesať denne – stovku pre domácich pravoslávnych Grékov a desať pre cudzincov bez rozdielu vyznania.

Požiadať oň však často treba dlhé mesiace vopred. Všetci návštevníci Athosu musia byť mužského pohlavia, ako to nariadil v bule Typikon ešte v roku 1045 byzantský cisár Konštantín IX. Monomachos.

Navštíviť niektorý z dvadsiatky tamojších kláštorov počas Veľkého piatka či Veľkonočnej nedele je pre pravoslávnych Grékov, Rusov, Srbov, Bulharov či Rumunov šťastím i požehnaním.

Púť k Chilandaru
Hoci medzi Athosom a ostatným gréckym územím je pozemná hranica, prístup na polostrov je možný jedine po mori. Trajekty s viacerými zastávkami vyrážajú z prístavov Ouranopolis a Ierissos na plavbu pozdĺž západného a východného pobrežia polostrova.

Medzi početnými cestujúcimi prvého z nich je dnes i skupinka Srbov smerujúca k jedinému srbskému kláštoru na Athose – Chilandaru. Pútnikov na móle prvej zastávky – prístavu Megali Giovanitsa – čaká nová biela dodávka patriaca kláštoru. Postarší muž z Valjeva do nej nakladá svoj dar kláštoru, hlinený súdok na kvasenie zeleniny.

Ďalší darcovia zo Srbska sú spomenutí iba menom či názvom svojej firmy na škatuliach so sviečkami či s olejom. „Poslať niečo Chilandaru je pre nás pocta,“ vysvetľuje muž menom Miča.

Trojhodinovú pešiu túru dnes nahrádza len asi dvadsaťminútová jazda mikrobusom, ktorá sa v oboch smeroch koná dvakrát denne a je zadarmo. Podľa slov domácich je na fungovanie kláštora Chilandar každoročne vyčlenená suma priamo zo štátneho rozpočtu krajiny. Z reproduktorov nad sedadlami pútnikov znejú počas jazdy náboženské piesne, dodávajúce z ich pohľadu momentu patričnú vážnosť.

Po zastavení mikrobusu sú pútnici usmernení do časti komplexu venovanej hosťom – archontariki. Pre všetkých návštevníkov kláštora platia presne určené pravidlá. Spánok, jedlo i bohoslužby majú svoj presne určený čas a účasť na hlavnej liturgii je povinná.

Nikoho zo srbských mužov však na túto skutočnosť netreba upozorňovať. Prišli sem zďaleka práve preto, aby sa pomodlili pri ikone Trojeručici, ku ktorej sa viaže legenda, že na nej zobrazená Panna Mária uzdravila odťatú ruku svätého Jána Damascénskeho, či poďakovali za zázraky pripisované hroznu svätého Simeona liečiacemu neplodnosť.

Biela tvár Veľkej noci
Kým otec Nikanor, novic – iskušenik Borko a mnohí ďalší obyvatelia Chilandaru slúžia liturgie, na južnej strane polostrova, kde sa nachádza 2 033 metrov vysoký vrchol hory Athos, stúpa nahor skupinka iných Srbov – planinarov.

Najradšej zo všetkých prírodných krás majú hory a niektorým z nich chýba do zbierky balkánskych velikánov práve Athos. Jeho svahy stúpajú priamo z mora, ktoré je tam podľa slov otcov z kláštora Dionysiou hlboké až pol druha kilometra, strmo až k vrcholu. Už letmý pohľad prezrádza, že aspoň čo sa týka námahy, nejde o jeden z ľahkých vrcholov.

Ešte v útulni Panaghía v tisícpäťstometrovej výške vyzerá všetko takmer ideálne. Keď po niekoľkých minútach vypadnú z oblakov prvé vločky snehu, sú prekvapením, nie však nadlho. Počas nasledujúcich dvoch dní fúka silný vietor a sneží tak husto, že na zemi posiatej kvitnúcimi jarnými kvetmi sa zrazu nachádzajú záveje čerstvého snehu.

Časť skupinky, ktorá predsa len vyrazila k vrcholu, sa otáča v nepríjemnom teréne tesne pod vrcholovým hrebeňom, tá druhá sa teší na najvyššom bode hory, ktorý však ponúka len chlad, vietor a hmlu. Pravdaže, okrem úkrytu v podobe nedostavanej novej kaplnky.

Keď po namáhavom zostupe vyjde slnko a snehom nahrubo pocukrovaný vrchol hory sa ukáže v plnej kráse, je výzvou vrátiť sa opäť. Zatiaľ čo nové skupiny pútnikov prichádzajú do prístavu Dafni práve počas Veľkého piatka, iným čas pobytu uvedený v diamonitrione práve vypršal. Jedných i druhých na svojej palube víta ten istý trajekt, bielo-modrá loď nazvaná Agios Panteleimon, akurát smer plavby sa líši.

Nad sviežim morom poletujú šikovné a smer letu neustále meniace čajky. Od nadšených pútnikov dostávajú sušienky i krajce chleba, ktoré šikovne chytajú priamo za letu do svojich zakrivených žltých zobákov. Na loď nalietavajú s dokonalou presnosťou, aby vzápätí opäť a opäť mizli nad šírou morskou hladinou s ostrými kontúrami vrchu Athos v pozadí.

Návrat do prístavu Ouranopolis je pre niektorých pútnikov i vyvrcholením či skôr koncom ich cesty na Agion Oros. I tam, v malom a takmer nenápadnom mestečku však plynie zaujímavý a v svojej obyčajnosti jedinečný život.

Perifora Epitafios – sprievod pre všetkých
Veľký piatok v Ouranopolise prebieha až do zotmenia ako obyčajný, pomaly plynúci sviatočný deň. Ľudia ho zväčša trávia v rodinnom kruhu v svojich domovoch a ulice sú takmer prázdne.

Poludňajší zhon zmizol s odjazdom áut a autobusov, ktoré odviezli všetkých turistov a pútnikov prichádzajúcich od trajektu z vrchu Athos, a zapadajúce slnko dáva všetkému atmosféru nekonečnej ležérnosti. S hustnúcou tmou však pribúda ľudí v okolí maličkého kostolíka v centre mestečka a po niekoľkých desiatkach minút možno nadobudnúť pocit, že v uliciach pred ním sa zišli všetci jeho obyvatelia.

Večerná bohoslužba je jednou z tých v roku, nad návštevou ktorých sa jednoducho nepremýšľa. A skutočnosť, že je živá, plná mladých ľudí a sviatočne vyobliekaných detí, ju robí ešte krajšou a prirodzenejšou ako sú niekoľkohodinové mníšske liturgie v kláštoroch na Svätom vrchu.

Každý si pripravuje do ruky sviečku, ktorá sa už o niekoľko okamihov stane dôležitou súčasťou ceremónie. Ich predajom si prilepšujú najmä miestne Rómky, ktoré už od popoludnia v očakávaní stoja pri improvizovaných pultoch a stolíkoch, za niekoľko desiatok centov „do kasičky“ si dlhé štíhle sviečky možno zaobstarať i priamo v chráme.

Tie veriaci zapália počas časti bohoslužby, na ktorú sa tešia najviac - je ňou tradičný sprievod Perifora Epitafios. Mladí muži počas neho na štvorcových krytých nosidlách nesú ulicami mesta pláštenicu – na plátne namaľovanú ikonu zobrazujúcu ukladanie Ježiša Krista do hrobu.

Pred nimi kráča kňaz a skupinka miništrantov s chrámovými relikviami, chrbtom k čelu sprievodu je orientovaná dvojica miništrantov neustále rytmicky pohupujúcich kadidelnicami. Všetci spolu prechádzajú okolím svätostánku a neskôr takmer každou uličkou mesta smerujú k cintorínu, prístavu i škole, aby sa po vyše hodinovom sprievode vrátili do chrámu na pokračovanie bohoslužby.

Niekoľko sto metrov dlhý zástup domácich je plný modliacich sa i diskutujúcich mužov a žien najrôznejšieho veku, na Perifore nechýba nik od nemluvniat v kočíkoch po starcov, ktorí len tak-tak dokážu so skupinou udržať tempo.

Kým horlivejší veriaci absolvujú s kňazom a jeho pomocníkmi celú trasu pochodu, šikovnejší dedinčania poznajú každú z križovatiek, na ktorých sa možno od sprievodu potichu oddeliť a po niekoľkých minútach sa k nemu rovnako nenápadne pripojiť.

Tí zimomravejší zasa prestávky využívajú na zohriatie sa v zaparkovaných autách s bežiacimi motormi; zopár ďalších obyvateľov Ouranopolisu sleduje Periforu z pohodlia okien svojich domov či z malých obchodíkov.

Pravoslávna Veľká noc
Dôležitých osem dní, z ktorých sa v byzantsko-slovanskej liturgickej tradícii skladá Svätý týždeň, je pre pravoslávnych kresťanov vrcholom bohoslužobného života. Prvým z nich je Lazárova sobota, pripomínajúca posledný verejný dôkaz Mesiášovej božskej moci – Lazárovo vzkriesenie.

Kvetná nedeľa je zasa oslavou jeho triumfálneho príchodu do Jeruzalema - na konci liturgie sa požehnávajú zelené ratolesti, ktoré si veriaci odnášajú do svojich príbytkov.

Počas prvých troch dní Strastného týždňa sa slúžia večerné i ranné liturgie, témou bohoslužobných textov je koniec časov a posledný súd. Počas liturgie na Zelený štvrtok sa čítania z evanjelia viažu k poslednej – „tajomnej večeri“ Krista i k tomu, ako bol zradený, zatknutý a odsúdený. V chrámoch sa na konci liturgie vykonáva obrad, pri ktorom biskup podľa Ježišovho vzoru odkladá bohoslužobné rúcho, opáše sa ručníkom a umýva nohy dvanástim kňazom.

Ranná modlitba – utreňa Veľkého piatka je určená na čítanie evanjelií opisujúcich posledné chvíle Kristovej pozemskej služby. Veľký piatok je dňom prísneho pôstu a v popoludňajších hodinách sa koná už spomínané vynášanie pláštenice – Perifora Epitafios.

Na Bielu sobotu sa slúži liturgia Bazila Veľkého nazývaná aj „prvým vzkriesením“. Tmavé oltárne plachty v chráme nahrádzajú biele, kňaz zvestuje už i príchod Kristových učníc k prázdnemu hrobu.

Keď sa po paschálnej noci zmŕtvychvstania veriaci dozvedia radostnú novinu, zídu sa v nedeľu popoludní opäť v chráme, aby spolu prežívali udalosti spásy a radosť z Kristovho vzkriesenia. Tento deň je zároveň ukončením pôstu a kňaz veriacim požehnáva košíky plné tradičných paschálnych jedál: vajíčok, tvarohu či údenín.

Rozličné tváre Veľkej noci
Pravoslávna Veľká noc môže mať veľa tvárí i v tomto, relatívne blízkom kúte sveta. Je na každom z domácich, ako ju prežije. V modlitbe či v prírode. Veď jedno i druhé sa navzájom nevylučuje a svoj osobný odkaz vzkriesenia nesú v sebe rovnako planinari z vysokého vrchu, otcovia z athoských kláštorov i večne usmiati dedinčania z Ouranopolisu.