Veľkosť malej krajiny je v ľuďoch i vo viere

Najmä v postsovietskom priestore koluje o arménskom etniku množstvo vtipov, ktoré z jeho členov robia najmä šikovných, až prefíkaných obchodníkov. Osobné skúsenosti z viacerých ciest po regióne však prinášajú oveľa priaznivejší a prívetivejší obraz milých a dobrosrdečných ľudí, v ktorých živote má dôležité miesto aj kresťanská viera. Tú ich krajina prijala za štátne náboženstvo ako vôbec prvá na svete – už v roku 301.

Veci sú veci, slovo je slovo
„Prepáč, ale mám teraz veľa práce a nemôžem s tebou ísť na výlet. Skrátka sa mi všetko nakopilo. Aj tak viem, že si sám dobre poradíš a pokojne si vezmi moje auto. Teda ak ti nevadí volant ,po japonsky´ – na pravej strane. Obité je zo všetkých strán, tak sa aspoň nemusíš báť prípadných škrabancov,“ udivuje ma svojimi slovami jerevanský kamarát Ašot, s ktorým nás zoznámila milá náhoda počas jednej z predošlých ciest po Arménsku.

Hoci by ktosi mohol argumentovať, že obaja Ašotovi synovia sú šikovní automechanici, ktorí dokážu opraviť takmer čokoľvek, priamosť činov milého Jerevančana je odzbrojujúca - veď automobil, novodobú modlu, často nezveríme ani svojim najlepším priateľom.

Tu v Arménsku je, našťastie, všetko inak. „Vrátiš mi ho povedzme o týždeň. Je prerobené na stlačený zemný plyn, tak ani veľa neminieš. A prvú nádrž ti naplním, aspoň uvidíš, ako sa to robí,“ neprestáva ma prekvapovať Ašot, ktorému nemožno oponovať. Jeho pohnútky sú jasné – chce, aby mal hosť z návštevy čo najlepší pocit. A všetko ostatné vyrieši slovná dohoda. Tá na Kaukaze stále znamená viac než do detailov premyslené zmluvy.

Malé veľké šťastie
Mať zo života dobrý pocit je oveľa viac, ako mať prospech. Možno práve to, na čo sme v relatívnom blahobyte dávno zabudli, nám domáci dokážu oživiť. Akoby náhodou sa mi v mysli vynára príbeh starý vyše desať rokov. Jeho hlavnou postavou je arménsky obuvník v ďalekom ruskom meste Irkutsk, ktorému som kedysi zveril opravu topánok.

Keď prišlo na platenie, sumu v prepočte jedného eura mi vrátil a vzal si sotva tretinu so slovami: „Odkiaľže také peniaze?! To šitie nemá väčšiu hodnotu.“ Hodnotu však mal náš vzájomný dialóg, podobne ako večerné posedenie v Jerevane s Ašotom a jeho rodinou.

Je zaujímavé i príjemné vidieť muža v najlepších rokoch s dvomi dospelými synmi a usmiatou manželkou a ich sotva dvojročné dievčatko. „Pozri, čím sme boli obdarení! Spolu s ňou opäť mladneme a tešíme sa zo života ako nikdy predtým,“ vyznáva sa Ašot zo svojho malého veľkého šťastia - dcérky.

Dievčinky, ktorá si okolie získava smiechom a prvými, krásne skomolenými slovami. Užívame si prítomný okamih, pri ktorom sa na južnom horizonte v šere rysuje vrch Ararat, a všetci vieme, že tento moment je úplný. A plný radosti, akú si treba zaslúžiť.

Tri mená jedného vrchu
Keď opúšťam Jerevan, lúčia sa so mnou i Ašotovi kolegovia z práce, akoby som bol starým rodinným priateľom. Cesta z metropoly na juh vedie krajom viníc popri hraničnej rieke Aras cez dedinky Masis a Ararat. Oba tieto názvy sú arménskymi pomenovaniami biblického vrchu, ktorý so svojou menšou dvojičkou stojí dnes na druhej strane hranice - v Tureckej republike, kde mu nepovedia inak ako Ağrı dağı.

Turci, s ktorými majú Arméni známu a veľmi problematickú spoločnú históriu, dodnes podpichujú, ako môžu mať Arméni za národný symbol vrchol, ktorý sa nenachádza na ich území. Odpoveď je typicky arménska: „A vari je Mesiac na území Turecka?“ Takémuto odkazu na tureckú vlajku sa tí osvietenejší z obyvateľov oboch krajín dnes už dokážu zasmiať.

Nedôvera podporená smutnými historickými udalosťami však ešte veľmi dlho bude prevládať nad drobnými ostrovčekmi spolupráce, ktoré si možno najlepšie všimnúť v kultúrnej oblasti – napríklad medzi hudobníkmi hrajúcimi na tradičnom bezpražcovom strunovom hudobnom nástroji ud.

Keď je obnova cťou
Keď sa po približne štyridsiatich kilometroch cesta ukloní do vrchov, aby obišla azerbajdžanskú exklávu Nachičevan, dostávame sa do scenérií typických pre Arménsku vysočinu. Tu, v úzkej doline rieky Amagu lemovanej červenkastými skalami, leží Noravank - kláštorný komplex z počiatku trinásteho storočia. 
„Tunajšie chrámy postupne ničil čas i zemetrasenia.

Pred storočím bol na ne žalostný pohľad. Našťastie, máme ľudí, pre ktorých je zveľadenie nášho kultúrneho a náboženského dedičstva cťou. Ako príklad môžeme ukázať Kostol Surb Karapet, zasvätený svätému Jánovi Krstiteľovi. Ten bol na konci milénia kompletne zrekonštruovaný vďaka darom istej rodiny kanadských Arménov,“ dozvedáme sa od jedného zo strážcov komplexu.

Noravank tvorí opevnený súbor približne desiatky sakrálnych stavieb, kaplniek a chrámov, z ktorých je najznámejším dvojetážny Chrám Svätej Bohorodičky - Surb Astvacacin. Do hornej časti svätostánku vedú úzke konzolové schody bez zábradlia, a tak si návšteva vrchnej etáže chrámu vyžaduje i trochu odvahy.

„Takéto schody nahor postavili preto, aby sa nik k Panne Márii neobracal chrbtom. Zostúpiť po nich sa dá len tvárou k chrámu,“ vysvetľuje starší Armén, ktorý prišiel do Noravanku s celou rodinou.

Noravank navštevuje čoraz viac ľudí z celého sveta – domácich Arménov, ľudí z početnej diaspóry i cudzincov. Prezrieť si kláštor, ktorý bol v trinástom a štrnástom storočí sídlom biskupov provincie Sjunik a tiež miestom spojeným s významným vzdelávacím centrom – Gladzorskou univerzitou, považujú za niečo viac než výlet. Je ich putom s bohatou minulosťou milovanej domoviny.

S Bibliou na hory
Najdôležitejšími v krajine sú ľudia a najlepšie je tam, kde možno stretnúť priateľov. Zastávka v neveľkej horskej dedinke Hardžis je tak povinnosťou i potešením. V Hardžise nepotrebujete adresu, tam sa každý s každým pozná a deti vás ochotne navigujú za starými známymi.

Tými najmilšími sú obuvník Margavós, ktorému nesiem fotografie ako vďaku za opravené topánky z minulej zimy, a pastier Georgi. Nič ostatné netreba plánovať - tu vo vrchoch a medzi ľuďmi všetko zariadi náhoda dobre riadená zhora. „Ja chcem dnes spievať o Andranikovi,“ povie ráno po domácich prácach a obriadení zvierat Georgi, ktorému nemožno oponovať. Kráčame spolu vysoko na horské hrebene nad Hardžisom a Georgi ma učí slová piesne o jednej z kľúčových postáv arménskeho hnutia za oslobodenie – Andranikovi Ozanianovi.

Vysoko na pláňach sa človek cíti bližšie k Bohu. Takúto púť berie každý po svojom. Kým niektorí sotva lapáme po dychu v nadmorských výškach okolo 2,5-tisíca metrov, Georgi stíha oddychovať a i počas krokov nahor nahlas číta z Biblie.

Ako za starých čias
Ostatní vidiečania sa na strmé lúky a pasienky často nevyberajú. Majú na to pastierov, ktorí skoro ráno preberú dobytok od hospodárov v centre dedinky a na koňoch sa s nimi vyberú vysoko do hôr, kde je tráva najčerstvejšia. Aj preto má Margavósova kravička mlieko, po akom sa možno len oblízať a v bláznivom mestskom prostredí by dávno malo množstvo prívlastkov „bio“.

Takéto rituály, samozrejme, platia počas teplejšej časti roka. Dlhú a tvrdú horskú zimu všetci prečkajú v teple domovov, kde ich navštívia rodinní príslušníci pracujúci v zahraničí – najčastejšie v Rusku. Piecka hreje telo zvonka, čaj a ľudská blízkosť zvnútra. Prichádza sviatočný čas pokoja, keď si všetci porozprávajú príbehy, na ktoré počas roka nebol čas a priestor.

Z Ečmiadzinu do sveta a späť
Cez Arcach a okolo úžasných brehov jazera Sevan sa vraciame späť do hlavného mesta. Aj v najbližšom okolí Jerevanu je kam zájsť. Nemožno pritom vynechať „arménsky Vatikán“, ako domáci občas nazvú Vagaršapat, známejší ako Ečmiadzin, sídlo katolikosa – hlavy Arménskej apoštolskej cirkvi, ku ktorej sa hlási až deväťdesiatpäť percent obyvateľov krajiny.

Katedrála v Ečmiadzine sa často považuje za najstaršiu kresťanskú katedrálu na svete. Prvý chrám v tejto lokalite dal postaviť v rokoch 301 až 303 svätý Gregor Lusavorič, známy aj ako Gregor Osvietenec. Ten bol i prvým katolikosom – patriarchom Arménskej apoštolskej cirkvi a je patrónom Arménska.

Za prijatie kresťanstva ako štátneho náboženstva sa Gregor zaslúžil za vlády kráľa Tiridata III. Veľkého, čo z Tiridata spravilo prvého kresťanského vládcu vôbec.

Centrum Arménskej katolíckej cirkvi Ečmiadzin, ktorému dominuje Katedrála Svätej Matky Božej – Surb Astvacacin Jekegheci, je dnes sídlom súčasného katolikosa Karekina II. Významnou obnovou prešiel komplex v roku 2000. Pre takmer všetkých Arménov je centrom religiózneho diania, kam sa vždy radi vracajú.

Spojení nepriazňou
Ak sme na začiatku spomínali, že niekoľkonásobne viac Arménov žije mimo vlasti než v nej, pričom tvoria významnú diaspóru od Ruska či Francúzska až po Libanon, Spojené štáty americké a Argentínu, má to svoj dôvod. Najviac týchto komunít po svete vzniklo ako priamy následok genocídy Arménov, ktorá sa odohrala na sklonku jestvovania Osmanskej ríše, v rokoch 1914 až 1923, a stála život pol druha milióna ľudí.

Tých, ktorí prežili, situácia zomkla a urobila silnejšími. Takýto dojem z návštev arménskych komunít v Latinskej Amerike či v Libanone určite nebude náhodný. Ľudia z diaspóry sú schopní ako komunita i ako jednotlivci.

Za mnohých spomeňme trebárs pioniera ruského džezu Georgija Garanjana, otca fotochémie – talianskeho Arména Giacoma Ciamiciana, skladateľa Arama Chačaturjana, spisovateľa Williama Saroyana či slávneho francúzskeho šansoniéra Charlesa Aznavoura. Pre toho, kto sa vyberie do Arménska, sa však hrdinami stanú celkom určite obyčajní ľudia s veľkým srdcom, ktorých tam stretnete.