Vo farnosti Hladovka to žije tradíciami

Hladovka nás víta zaliata slnkom. Jeho lúče hrejú a sľubujú pekný deň. Od domácich sa dozvedáme, že v tomto kraji je leto na teplé dni skúpe, o to viac sa tešíme, že sme jeden z nich vystihli. Nájsť kostol nebolo ťažké, jeho majestátna veža nás navigovala a priviedla rovno na miesto.

Okolo fary to rozvoniava levanduľou a pracuje sa vo veľkom. Nechýbajú ochotné ruky nápomocných farníkov, ktorým fyzická práca nie je cudzia. Veď Oravčania sú od nepamäti húževnatí.

Farára Miroslava Žmijovského (39), ktorý v Hladovke pôsobí už štvrtý rok, sme našli pri príprave obrazov na výstavu. Na prvý pohľad je jasné, že život na Orave je pestrý.

Hladovčania sú citliví a nábožní

Obec Hladovka leží na severe Slovenska, asi jedenásť kilometrov východne od mesta Trstená, odkiaľ je do Poľska už len na skok. Ak si myslíte, že jej názov je odvodený od slova hlad, mýlite sa. V Hladovke sa nehladuje, i keď v minulosti sa nájdu obdobia, keď Hladovčania naozaj hladovali. Skôr by mohlo ísť o slovo chlad - pre vysokú polohu, v ktorej sa obec nachádza.

Najpravdepodobnejšie však je, že pomenovanie vzniklo z mena prvého osadníka, ktorý sa volal Krištof Hlad. Nech to už bolo akokoľvek, faktom ostáva, že obec vznikla koncom 16. storočia a k dnešnému dňu má približne 1 050 obyvateľov. Väčšinu z nich tvoria Gorali, ktorí živo udržiavajú goralské tradície a aj dnes rozprávajú goralským nárečím.

Farnosť mala donedávna ešte filiálku Suchá Hora, ktorá je už samostatnou farnosťou. Ľudia z oboch obcí sú si však naďalej veľmi blízki. Od farára Miroslava Žmijovského sa dozvedáme, že jeho predchodca, dnes už nebohý Jozef Golvoň, ktorý je v Hladovke aj pochovaný, sa vo veľkej miere zaslúžil o zachovanie a udržanie goralských tradícií vo farnosti.

„Jozef Golvoň vnímal Hladovku ako tvrdý a často neprístupný horský kraj. No len na prvý pohľad,“ spomína Miroslav Žmijovský na zosnulého kňaza. „Keď prenikneme do jeho podstaty, objavíme prekrásny majestát prírodných krás a veľkosť ducha, ktorými Boh obdaril tento kúsok oravskej zeme,“ pokračuje.

Podobne hladovský farár vníma aj svojich farníkov. Podľa neho sú oravskí Gorali na prvý pohľad tvrdí, drsní a neprístupní. Komu sa však podarí preniknúť do hĺbky ich vnútra, zistí, že by dokázali vybrať svoje srdce a položiť ho na dlaň.

Sú citliví a nábožne žijú svoj každodenný život, pričom nejde len o nábožnosť vonkajšiu, ale o skutočne živú vieru a dôveru v Boha, ktorý je pre nich a pre ich rodiny svetlom a požehnaním.

„Aj ja pochádzam z goralskej dediny, preto mi je táto kultúra veľmi blízka. Beriem to aj ako istú výhodu, že sa ako kňaz medzi veriacimi cítim skutočne ako doma,“ prezrádza.

Goralské tradície sa prejavujú aj v živote farnosti

Goralské tradície sa neprejavujú len na obecných slávnostiach, ale takisto aj na liturgických sláveniach či na iných akciách vo farnosti. Ak sa slávia významné náboženské sviatky, veriaci prichádzajú do kostola v krojoch, čo dnes inde vidieť len sporadicky.

Starí, mladí, deti, muži, ženy v nádherných pestrých goralských krojoch dodávajú slávnostiam tú správnu atmosféru a jedinečné čaro. Liturgia býva často sprevádzaná goralskou muzikou a spevom.

„Asi najkrajším nielen kultúrnym, ale najmä duchovným zážitkom je prežívanie Vianoc a polnočnej svätej omše, ktorá sa celá nesie v goralskom duchu. Spievajú sa goralské koledy, hrá goralská hudba, veriaci sú oblečení v krojoch – akoby zastal čas a vrátil sa späť do obdobia našich predkov,“ hodnotí farár, „vtedy vo mne rezonuje to známe: Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane!“

Rovnako je to aj pri vysluhovaní sviatostí, zvlášť krstu a manželstva. Aj keď tu už často prevláda to „nie goralské“. „V tomto roku sa prvýkrát podarilo usporiadať slávnosť prvého svätého prijímania tak, že všetky prvoprijímajúce deti boli oblečené v krojoch, za čo som všetkým veriacim veľmi vďačný,“ dodáva kňaz.

Odpustovú svätú omšu slávili v Hladovke pri príležitosti slávnosti Nanebovzatia Panny Márie. Ako inak – celá slávnosť sa niesla v goralskom duchu.

„Je to vždy veľká slávnosť. Prichádzajú aj veriaci z okolitých farností, hlavne zo Suchej Hory. Svoje pokračovanie má aj o týždeň neskôr na kopci pri kríži nad dedinou, ku ktorému putujeme v procesii a modlíme sa krížovú cestu. Takto môžeme aj v Božej prírode vnímať stopy Boha Stvoriteľa a ďakovať mu za všetky dobrodenia, ktorými nás počas roka zahŕňa,“ prezrádza farár Miroslav Žmijovský.

Farnosť ochraňuje Nanebovzatá

Hladovská farnosť je pod ochrannými krídlami Panny Márie. Jej pomoc veriaci cítili aj počas pandémie, keď veľmi bolestne prežívali zatvorenie chrámov. O to viac si však uvedomovali hodnotu svätej omše a Eucharistie. Hladovčania sa však určite nemuseli cítiť ako ovce bez pastiera, pretože duchovný život vo farnosti sa nezastavil.

„Až do otvorenia kostolov sme každý deň vysielali svätú omšu v priamom prenose. Počas nedieľ, zvlášť vo Veľkonočnom období som po svätej omši prechádzal s Eucharistiou cez celú dedinu a pri dodržaní všetkých hygienických opatrení mohli veriaci prijať Eucharistiu pri svojom dome,“ informuje Miroslav Žmijovský.

Dodáva, že dnes sa veľa spomína, že Slovensko je v boji s pandémiou na tom relatívne dobre vďaka opatreniam štátu, ktoré prišli pomerne skoro. Podľa neho sa však zabúda na to, že krajina bola počas týchto dní na kolenách – pri modlitbe.

„Takto sme to prežívali aj my. Každý deň sme pri svätej omši vkladali tento úmysel a o to viac sme cítili pomoc našej nebeskej patrónky Panny Márie. Z vďaky za jej ochranu, že sme doposiaľ vo farnosti nezaznamenali žiadny prípad ochorenia, chceme opraviť kaplnku na vyšnom konci dediny, ktorá je zasvätená Panne Márii,“ prezrádza hladovský farár svoje plány.

Deti a mládež sú budúcnosťou farnosti

Počas roka to vo farnosti žije. Deti a mládež farár pokladá za budúcnosť nielen národa, ale aj farnosti, preto sa snaží s nimi osobitne stretávať počas školského roka na pravidelných svätých omšiach. Všetky deti sú vpredu pri oltári a vytvoria jeden veľký spevokol.

Rovnako sa zapájajú počas Vianoc do jasličkovej pobožnosti, pri ktorej sa koná zbierka na Dobrú novinu. „Za posledný rok vnímam deti ako malých apoštolov. Prichádzajú na sväté omše s rodičmi a ťahajú ich dopredu,“ hovorí s úsmevom kňaz.

Vo farnosti sa taktiež stretáva spoločenstvo Hladní po Bohu, Mariánska družina a mnohé ďalšie modlitbové skupiny. Každý štvrtok sa veriaci spoločne modlievajú na adorácii a prvý štvrtok osobitne patrí deťom, keď sa podľa vzoru fatimských pastierikov modlia za obrátenie hriešnikov a sveta.

Každý prvý piatok v mesiaci sa koná duchovná obnova pre farnosť. A, samozrejme, keďže farnosť je zasvätená Panne Márii, nechýba ani slávenie prvých sobôt.

Najdôležitejšia je práca na duchovnom poli

Život vo farnosti sa po pandémii pomaly vracia do normálu. Keďže všetci obyvatelia obce sú katolíci, pastoračných povinností je viac než dosť. Farár Miroslav Žmijovský má radosť, keď opäť vidí kostol plný ľudí, ktorí sú hladní po Bohu. Čo je pre neho ako pre kňaza najdôležitejšie?

„Najvyšším zákonom Cirkvi je spása duší. A to je základ aj pre mňa. Chcem pomáhať veriacim na ceste do Božieho kráľovstva, sprostredkovávať im Božie milosti, ktoré sú na to potrebné,“ prezrádza a zároveň hovorí, že najväčším zadosťučinením pre neho je, keď vidí, že veriaci takto vnímajú jeho poslanie a aj jemu samému svojím príkladom prežívania viery, modlitbou a obetou pomáhajú na ceste k Bohu.

Po roku pôsobenia vo farnosti sa pustil do opravy kostola, ktorá už bola potrebná. Postupne však vnímal, že prvoradá je práca na spáse ľudských duší, a tak sa ešte viac ponoril do budovania a obnovy duchovného života. V tomto roku mali v pláne uskutočniť niekoľko pútí, ktoré sa však pre pandémiu nekonali.

V novembri ich po dvanástich rokoch čakajú ľudové misie, ktoré budú viesť kňazi z rehole lazaristov. Farár verí, že prinesú hojnú úrodu.

Krásy prírody zachytáva objektívom

Život v Hladovke je stále prekvapujúci. Každý deň je originálny, výnimočný, taký by človek jednoducho nenaplánoval. Takto ho vníma aj farár Žmijovský.

Ideme si ešte pozrieť kostol a pri odchode nás upútajú krásne obrazy s motívmi prírody, ktoré putujú na výstavu. Dozvedáme sa, že ich autorom je sám farár. Jeho veľkou záľubou je totiž fotografovanie. Začíname si obzerať jednotlivé diela a jasáme nielen nad krásou prírody, ale aj nad jedinečným momentom, ktorý sa na nich podarilo zachytiť.

„Príroda je Boží chrám. A tu na Orave je naozaj krásna. Z okna hľadím na končiare Tatier. Často sa túlam po okolí, čo vnímam aj ako čas duchovných cvičení, kde človek načerpá nové sily,“ vyznáva sa hladovský farár zo svojej záľuby. V prírode stále nanovo objavuje stopy Božej múdrosti a k tomu dostáva ešte bonus – vďaka fotoaparátu krásu zveční.

„Na fotografii ma fascinuje, že každý okamih sa udeje len raz a ja ho môžem navždy zachytiť - a potom sa na ten záber znova a znova pozerať. Preto fotografovanie krajiny je pre mňa neopakovateľným zážitkom,“ dodáva.

Vďaka svojej záľube zažil nejednu úsmevnú príhodu. Niekedy sa totiž stane, že fotografuje aj farskú akciu.

Raz ho napríklad organista požiadal, či by nafotil svadbu jeho syna. Zároveň mal však aj predniesť kázeň. A tak sa po pár záberoch vytratil, prezliekol sa v sakristii, a potom prečítal evanjelium a predniesol kázeň. Po homílii sa opäť prezliekol a pokračoval vo fotografovaní svadobného obradu.

„Domáci ma poznali, vedeli, že to nie je nič zvláštne, ale cudzí hostia hovorili, že ešte neboli na takej svadbe, kde by kázal fotograf,“ spomína a nahlas sa zasmeje.

Zamávame Hladovke

Bol to naozaj krásny a na zážitky bohatý deň. Oravčanov nechávame pokračovať v práci. Využívajú, že vďaka peknému počasiu môžu obrábať svoje polia a pokosiť lúky. Veru, je to iný kraj, iný život oproti tomu, na aký sme zvyknutí.

Sadáme do auta a naposledy zamávame Hladovke. Čaká nás dlhá cesta. Určite natrafíme na nejaký krásny prírodný objekt, ktorý zvečníme svojím fotoaparátom.