Všetko sa začalo otvorenými dverami
Fresky v Kostole sv. Egídia uchvátia nejedného návštevníka. Snímka: Rastislav Ovšonka
Je január. Na Slovensku platí lockdown. Ulice Popradu sú takmer vyľudnené. O to viac môžeme vnímať krásnu zimnú hru. Mesto je v zajatí bielej. Aktuálnych mínus päť nás prinúti lepšie si uviazať šál a stiahnuť čiapku na uši. Pravá tatranská zima nám vojde nielen za nechty, ale aj do duší. Máme chuť guľovať sa na prázdnych uliciach.
Ale zmeškali by sme stretnutie, tak radšej kráčame bielou cestou ďalej. Pred sebou máme cieľ – Kostol sv. Egídia na rovnomennom popradskom námestí. Nájsť ho nie je problém, veď jeho 34-metrovú vežu vidno už z diaľky. Pri kostole nás čaká Rastislav Ovšonka. Odhŕňa sneh, pretože Perinbaba bola v noci poriadne štedrá.
O chvíľu vchádzame dovnútra. Hneď nás uchvátia fresky na stenách. Máme do činenia s dávnou históriou, ktorou je toto miesto priam presýtené. Ale poďme pekne na začiatok - k príbehu otvorených dverí.
Služba pre druhých prináša radosť
Popradský gotický Kostol sv. Egídia sa od augusta minulého roku stal pre Rastislava Ovšonku miestom, kde trávi väčšinu svojho času. Koncom júla bol so svojím priateľom fotografom v interiéri, pretože potreboval nafotiť nejaké fresky. Zabudli však za sebou zatvoriť dvere.
„Boli sme dnu možno polhodinu. Za tú chvíľu vošlo asi dvadsať ľudí. Keď nás zbadali, opýtali sa, či môžu nazrieť. Povedal som si, že keď za taký krátky čas prišlo toľko ľudí, asi by stálo za to otvoriť kostol pre verejnosť,“ spomína Rastislav Ovšonka. Po stretnutí s popradským dekanom, ktorý bol tejto myšlienke naklonený, sa kostol od začiatku augusta 2020 sprístupnil ľuďom.
„Nevedel som, čo môžem čakať. Nesprevádzam ľudí v kostole, len otváram dvere, aby mohli nahliadnuť. Keď niekto chce ísť na vežu, vyjdem s ním hore a poukazujem mu výhľady. Čas ukázal, že to má zmysel. Len v auguste sa v kostole ,premlelo‘ 2 904 ľudí; medzi nimi Česi, Poliaci, Taliani, Španieli, Litovčania, Maďari, Američania, dokonca aj Ázijci,“ vyratúva Rastislav Ovšonka.
Celkovo do decembra prešlo jeho bránou 6 731 ľudí. Na vežu Rastislav Ovšonka vystúpil až 386-krát a spolu s ním na ňu vyšlo 1 252 ľudí. Je však presvedčený, že keby uplynulý rok nebol poznačený pandémiou koronavírusu, čísla by boli určite vyššie.
Na prvý pohľad sa jeho práca môže zdať nudná alebo stereotypná, no pre neho je každý deň iný a prináša mu originálne zážitky. Predovšetkým mu dáva dobrý pocit a radosť. „Som rád, že ľudia sú spokojní. Kostol je zvonka úplne obyčajný, ale keď vojdú dnu a zbadajú fresky, sú užasnutí. Teším sa, že môžu zažiť krásu, ktorú v meste máme,“ prezrádza.
„Takisto ma bavia aj výstupy na vežu. Je to zábavné hlavne v čase, keď odbíjajú hodiny. Ľudí vždy na to upozorním, no aj tak sa zľaknú,“ zasmeje sa Rastislav Ovšonka, ktorý nad takouto prácou nikdy neuvažoval a berie ju ako Božie riadenie.
Vyjsť ľuďom v ústrety
Rastislav Ovšonka je veľkým milovníkom histórie. Zaujíma sa najmä o dejiny regiónu a mesta, ktorého súčasťou je aj samotný kostol. Ako novinár veľakrát písal o unikátnych kostoloch, ktoré sú na Spiši, no ako veľký problém vníma, že sú zatvorené a turisti si ich nemôžu pozrieť.
„Keďže som Popradčan, mám osobitný vzťah k tomuto kostolu. Už len preto, že bol takmer 50 rokov zatvorený. Opäť ho otvorili a požehnali až v roku 1998. Je to najstaršia a najvzácnejšia pamiatka v meste a je škoda, že sa viac nepropaguje,“ vysvetľuje a dodáva, že zaujímavosťou je, že sa dokonca ani presne nevie, kedy bol postavený či posvätený, pretože v roku 1708 mesto zasiahol veľký požiar, ktorý neušetril ani faru a kostol.
Zhoreli teda všetky staré listiny, z ktorých by sa dnes dalo niečo vyčítať.
Cieľom Rastislava Ovšonku je vyjsť ľuďom maximálne v ústrety, a preto sa snaží byť v kostole hlavne v čase, keď je v meste najviac ľudí. „V lete boli dlhé dni. V kostole som strávil aj desať hodín. Niekedy viac. Bolo veľa turistov, aj večer bolo mesto plné. Chcel som, aby ľudia mali možnosť vojsť dnu. A ja som sedel vonku na kávičke a dával pozor,“ usmieva sa.
„Keď niekto chcel ísť na vežu, šiel som s ním. Podarilo sa mi dokonca zhodiť pár kíl, veď keď vyjdete hore 230-krát za mesiac, tak tých 26 výškových metrov a 90 schodov urobí svoje,“ prezrádza a opäť sa zasmeje.
Počas uplynulého augusta, keď bola epidemiologická situácia ešte pomerne dobrá, bolo v meste najviac ľudí. Boli dni, keď Rastislav Ovšonka vyšiel na vežu aj pätnásťkrát. Ešte v septembri bolo turistov celkom dosť, ale v októbri či v novembri to už bolo slabšie. Súvisí to s protipandemickými opatreniami a, samozrejme, aj s obavami ľudí vôbec niekam chodiť. Situácia sa však vlani v decembri na krátky čas opäť zmenila k lepšiemu.
„Lákadlom pre ľudí sa stala vianočná výzdoba. Keď sa večer rozsvietila, mesto bolo opäť plné. Tak som si „otváracie hodiny“ posunul na večer. Niekedy som bol v kostole až do ôsmej či do pol deviatej. Ľudia chodili dnu, mnohí chceli vystúpiť na vežu a pozrieť si vysvietené vianočné mesto zhora. A často sa mi stalo, že nadšení návštevníci ma potom vďačne ponúkli pohárom punču alebo medoviny, a tak som sa trošku zahrial,“ spomína so smiechom.
Zážitky sú na nezaplatenie
V popradskom Kostole sv. Egídia sa ešte do marca minulého roka pravidelne slávili sväté omše. Keď však vypukla pandémia koronavírusu, kostoly sa zavreli. A keď boli verejné sväté omše opäť povolené, pre malú kapacitu ostal kostol na námestí naďalej zatvorený a bohoslužby sa presunuli len do veľkej konkatedrály.
„Vidím na niektorých návštevníkoch, že im chýba, že tu nie sú sväté omše,“ konštatuje Rastislav Ovšonka. Zrušené boli tiež všetky kultúrne podujatia, koncerty či iné organizované akcie, ktoré mesto každoročne ponúkalo. Zostali len vežové koncerty v Advente, z ktorých sa už štvrtý pre sprísnené opatrenia nekonal.
„Každá adventná nedeľa patrila nejakej dychovej kapele. Z veže zazneli tradičné vianočné melódie, ktoré prispeli k príjemnej predvianočnej atmosfére. Do mesta vtedy chodili stovky ľudí,“ hovorí ďalej Rastislav Ovšonka.
Napriek tomu, že bol už na veži asi 400-krát, každý výstup je originálny a ponúka iný pohľad a výhľad, a to aj v priebehu jedného dňa, pretože počasie v Tatrách je premenlivé.
„Zo začiatku som nechápal, že niektorí sa boja vyjsť na ochodzu. Ale teraz už rozumiem, že sú ľudia, ktorí majú strach z výšok. Netlačím na nich. Vo veži je miestnosť, v ktorej kedysi býval strážnik, a v nej sme na všetky štyri steny umiestnili veľké fotografie s príslušným výhľadom, aby si aj ľudia, ktorí nevyjdú von, mohli užiť výhľad na mesto, aj keď trochu netradičným spôsobom,“ dozvedáme sa.
Ak je pekné počasie, výhľady zhora naozaj stoja za to a človek je nimi priam uchvátený. „Všimol som si, akí sú ľudia rôzni. Niektorí vyjdú hore a hneď fotia. No nájde sa aj zopár takých, ktorí mobil ani nevytiahnu. Nie preto, žeby sa báli, že im spadne, ale chcú si tie výhľady jednoducho ukladať do hlavy, nie do mobilu, chcú mať naozajstný zážitok.“
Keď je jasná obloha a dobrá viditeľnosť, okrem panorámy Vysokých Tatier na severe možno vidieť aj Nízke Tatry s hrdo sa týčiacou Kráľovou hoľou. Nezabudnuteľný je východ slnka nad Tatrami, kvôli ktorému sa naozaj oplatí privstať a vychutnať si ho z vtáčej perspektívy. Obloha ráno hrá tými najkrajšími farbami a odhaľuje majestátne veľhory v celej kráse. Takisto aj západ slnka z veže je nezabudnuteľným zážitkom. Kto by odolal?
A tak sme sa dali zlákať aj my, zdolali sme 90 schodov a pokochali sa výhľadom na Tatry. Keďže deň bol skromný na slnečné lúče, hory sa nám pochválili len svojimi vrcholkami. Aj tak to stálo za to. Cestou dolu nám Rastislav Ovšonka porozprával zážitok z celkom iného súdka. Raz sa zastavila mamička s kočiarom a pýtala sa, či si môže dnu dojčiť dieťa, pretože nemá kde. Aj také veci človek zažije.
Iný človek, iný príbeh
Keďže Poprad je mestom, ktoré často vyhľadávajú turisti, do kostola či na samotnú vežu zavítali aj niektoré známe osobnosti z politiky či zo sveta šoubiznisu.
„Koncom leta prišiel minister dopravy Andrej Doležal. Vyšiel som s ním aj na vežu. A v rámci natáčania televíznej relácie S úsmevom po Slovensku tu bol Marcel Forgáč a ako správny Popradčan priviedol do kostola hlavných protagonistov - moderátorku Janku Kovalčíkovú a herca Juraja Šoko Tabačka.
Za spomenutie stojí aj Silverman – živá socha. Objavil sa tu niekedy na jeseň. Bol z Rimavskej Soboty a veľmi som chcel, aby vyšiel hore. Podarilo sa. Dali sme si na veži spoločnú selfie a bol nadšený pohľadmi na okolie. Keď sme zišli dole, dali sme si kávu a dobre sme sa porozprávali,“ spomína Rastislav Ovšonka.
Podľa jeho slov sú ľudia, ktorí zavítajú do kostola, rôzni. Niektorí kladú otázky, chcú sa niečo dozvedieť, iní si len urobia zopár fotografií a idú preč. Niektorí sú veriaci, pokľaknú, prežehnajú sa, iní sú neveriaci a kostol berú len ako kultúrnu pamiatku. Dvere sú však otvorené pre všetkých, ktorí chcú vojsť.
„Raz tu boli dvaja mladí ľudia. Keď som chvíľu počúval, o čom sa rozprávajú, zachytil som, že nielen obdivujú fresky, ale podľa oblečenia postáv, ktoré sú na nich zobrazené, sa snažia určiť obdobie ich vzniku. To neboli len bežní turisti, pozerali sa na fresky inými očami než ostatní návštevníci,“ približuje Rastislav Ovšonka jeden zo zážitkov.
V závere na začiatok
Keď sa vrátime späť do kostola, ešte nám porozpráva niečo o vzácnych freskách. Začína nám byť zima. Asi je čas ísť domov. Rozlúčime sa a poprajeme Rastislavovi Ovšonkovi požehnaný nastávajúci rok. Usmeje sa a želanie nám opätuje.
Vyjdeme von. Poletuje jemný sneh. Chodník treba znova poodhŕňať. V Poprade vládne zima. Vykročíme do prázdnej ulice a nastavíme tvár snehovým vločkám. Bol to zaujímavý deň prežitý so zaujímavým človekom. Nikdy by sme neverili, že na začiatku všetkého boli len obyčajné otvorené dvere.