Živá Cirkev je naše spoločné poslanie

Na fare v Devínskej Novej Vsi nás privítal farár Andrej Kalamen spolu s niektorými vedúcimi synodálnych skupín. Dokopy ich utvorili šestnásť a v nich diskutovali na desať rôznych tém.

„Väčšinou išlo o skupiny, ktoré už vlastne fungovali. Oslovili sme aj ľudí priamo v kostole. Ale tam to bolo zložitejšie, neboli až takí otvorení,“ hovorí vedúci jednej zo skupín Miroslav Hamišovský.

„Oslovili sme aj takých, ktorí nepraktizujú vieru, vzdialenejších, ale na to treba mať čas a trpezlivosť.“ Všetka snaha sa však farnosti vyplatila, mnohé z týchto skupín ostávajú stále aktívne a pokračujú vo svojej činnosti.

NÁVRAT K ZAČIATKOM CIRKVI

Farár Andrej Kalamen vníma synodu ako niečo, čo bolo v Cirkvi od samého začiatku. „Na kázni som nedávno hovoril, že synoda je už v evanjeliu, pretože moc zväzovať a rozväzovať dostal Peter pri vyznaní v Cézarei Filipovej a prítomné bolo celé spoločenstvo učeníkov. Teda ako nemôže Peter byť bez spoločenstva, tak ani spoločenstvo nemôže byť bez Petra. To je vlastne význam synody, že kráčame, ideme spolu. Pre mňa je to tiež návrat ku koreňom.“

Podobne to vníma aj Mária Syneková, ďalšia z členiek farského spoločenstva. Hovorí o dvoch podmienkach, ktoré treba na dosiahnutie spoločného kráčania splniť.

„Aby sme mali farníkov, ktorí sú ochotní kráčať. A  potom farára, ktorý ich vie podchytiť. My v Devínskej máme šťastie na otvorených, prijímajúcich farárov a myslím, že vidieť výsledok.“ Vyburcovať farníkov zo dňa na deň do takej veľkej aktivity však podľa nej nejde.

„Ale pre nás, ktorí, dá sa povedať, tu už synodou skoro tridsať rokov žijeme, bolo úplne samozrejmé, že sa do toho spoločne pustíme. Preto vznikla nie jedna, ale hneď viacero skupín. Mám ale po celom Slovensku kamarátky, ktoré mi hovorili, že sú farnosti, kde synoda ani nebola vyhlásená.“

POCHOPIŤ SYNODALITU CESTOU

Po úvodnom stretnutí sa teda v Devínskej Novej Vsi vybrali na cestu za synodálnu Cirkev. „To prvé stretnutie si pamätám,“ spomína farár. „Ozval sa Marcel a povedal, že tomu nerozumie. A ja mu vravím, ani ja tomu nerozumiem, neviem, čo od nás chcú, takže sme pri štarte na tom rovnako dobre.“

Preto usporiadali verejné stretnutie v kostole, na ktoré pozvali Jozefa Vadkertiho, kňaza z Podunajských Biskupíc, jedného z koordinátorov synody v rámci diecézy. Na základe jeho informácií potom začali vytvárať jednotlivé skupiny.

„Myslím však, že v našej farnosti je dôležité, že ovocie synodality tu už bolo, naše skupiny už fungovali.“ Na takom základe sa stavalo ľahšie.

Ďalšie synodálne spoločenstvá sa zrodili napríklad aj na základe kamarátskych vzťahov – poznali sa, ale nestretávali sa často. Zrazu tú možnosť dostali a naplno ju využili. Od stretnutí neupúšťajú ani teraz, „po synode“.

V Devínskej Novej Vsi majú každú nedeľu svätú omšu pre deti, ale počas synodálnej fázy začali aj s mládežníckymi svätými omšami. Snímka: archív farnosti

KEĎ SA VECI ROBIA SPOLOČNE

Stretnutie začali spoločnou modlitbou. Nasledovalo prečítanie úvodu k téme, chvíľa stíšenia a napokon samotná diskusia. Nie ku každej téme sa však každá skupina dokázala vyjadriť.

„V našej skupine senioriek sme si preto dali na začiatku cieľ, že ku každému z desiatich bodov si vyhľadáme, čo o tom hovorí Sväté písmo. Bolo to pre nás veľmi obohacujúce,“ hovorí Terézia Lenczová.

Teraz všetci spolu prišli k záveru, že pápež František vyzval na synodu, aby zdôraznil krstnú dôstojnosť a úlohy, ktoré z nej vyplývajú. „Aby si ľudia oveľa viac uvedomili, že Cirkev nie sú len kňazi a biskupi, ale že Cirkev sme my všetci. Takže to, ako bude vyzerať a ako bude oslovovať svet, závisí od nás,“ hovorí Mária Spišiaková.

Dôležité podľa nej je, ako vnímame poslanie Cirkvi. Nie je to len poslanie nejakej organizácie, ale naše osobné i spoločné poslanie. „Preto mal synodálny proces názov spoločenstvo, spoluúčasť a misia. To všetko sú naše spoločné veci, ktoré navzájom súvisia,“ dodáva.

Medzi farníkmi je obľúbený farský deň. Do budúcna by radi privítali aj nedeľné posedenia pri káve. Snímka: archív farnosti

S NIEKÝM SA POROZPRÁVAŤ

Veľkým prínosom bolo podelenie sa o názory a pocity. „Našu skupinku tvorili rôznorodí ľudia,“ hovorí Mária Syneková, „prevažne ženy, rozvedené, dokonca aj evanjelička. Ale napriek tomu bola skupina homogénna, boli sme si navzájom nápomocní. A to je dôležité.“ Nosnou témou tejto skupiny boli deti.

„Alebo skôr už naše dospelé deti a naši vnuci. Bolo veľmi dobré vypočuť si problémy druhých a v ich problémoch nájsť svoje vlastné. Jednu matku ťažilo, že dcéra sa rozvádza a ona o tom ani nevedela, iná matka sa vyrozprávala, že dcéra sa vydáva druhýkrát. Sú to problémy, ktoré existujú, a je dobré sa s niekým porozprávať, prejsť si tým v spoločenstve.“

MLADÍ A VÍZIE DO BUDÚCNOSTI

Priestor, aby vyjadrili, čo im chýba, dostali aj mladí. Na stretnutiach s nimi často zaznievalo, že nemajú možnosť zúčastňovať sa na farskom živote. No keď ju dostali, zrazu sa nikto nemal k činom.

„Možno je to dobou,“ myslí si farár, „žijú na telefónoch, všetko tam majú naservírované a strácajú tvorivé schopnosti.“ Počas synody preto začali s mládežníckymi svätými omšami.

„Na začiatku sme sa smiali, lebo mládežníci, ktorí hrali na svätej omši, mali tridsať i viac rokov. Už to aj chceli vzdať, ale vraveli sme im, ešte vydržte, oni sa nalepia. A teraz už na tých omšiach decká spievajú, už sú tam, ale trvalo to.“

Jednou z vízií je ponúknuť mladým vo farnosti, ale aj verejnosti priestor pastoračného centra. Cez leto pre mladých zorganizovali dva tábory.

„S tým, že jeden z nich si zorganizovali sami,“ hovorí farár Andrej Kalamen, „ja som im dal len nejakú tému, ktorú som rozpracoval, nejaký duchovný rozmer. Ostatná organizácia bola na nich – program pre deti, miesto a podobne.“

Takto sa v rámci synody začali stretávať aj mamičky. Najprv nezáväzne pri káve a teraz je v spoločenstve približne šestnásť mamičiek, ktoré pripravujú deti na prvé sväté prijímanie.

Pre deti si každý rok pripravia farské detské tábory. Mladí však na stretnutiach priznali, že im chýba otvorené spoločenstvo mladých veriacich. Snímka: archív farnosti

NOVÝ UHOL POHĽADU

Ďalšou výzvou pre farnosť je prinášať nové pohľady na rôzne témy kresťanského života. Mária Spišiaková učí na vysokej škole a mala by nápady, ako na to.

„Mám možnosť priviesť sem ľudí, ktorí vedia o veciach viery, ale aj jej vzťahu k svetu a ľuďom rozprávať z nového uhla pohľadu. Takže naše spoločenstvo si zobralo za úlohu ponúknuť ľuďom vo farnosti vzdelávanie, ktorým by rozšírili svoje obzory. Takto sa každý z nás snaží v tej svojej oblasti posunúť spoločenstvo niekam ďalej.“

Organizovanie spoločných aktivít je podľa veriacich z Devínskej Novej Vsi kľúčom k úspechu. Mnohí sa pýtajú, či bude zase farský deň, púť alebo nejaké iné spoločné podujatie.

„Keď chce farnosť robiť veci spoločne, je to znamenie, že je utužovaná a povzbudzovaná vo viere. Preto chceme týmito malými krokmi, ktorými sme začali, aj vytrvalo pokračovať.“

Každá synodálna skupina tiež hľadala cestu, ako by mohla prispieť k životu spoločenstva, či už podieľaním sa na liturgii, charite, na akejkoľvek inej potrebnej činnosti. Pred dvoma rokmi sa napríklad rozbehla farská charita, pripomína farníčka Terézia.

„Každý piatok urobíme približne 55 balíkov potravín pre sociálne slabšie rodiny, ktorým pomáhame aj finančne. Vytvorili sme iniciatívu Adoptuj si rodinu, v rámci ktorej zozbierame peniaze pre rodinu, ktorá to najviac potrebuje, a viac s ňou komunikujeme.“

Takéto rodiny majú štyri. V Devínskej Novej Vsi teda aktivity, ktoré už majú svoju históriu, ale aj tie, ktoré spájajú svoj vznik so synodálnou cestou, pokračujú. Ešte viac oživujú farnosť, ktorá tak môže osloviť pasívnejších veriacich, ale aj pritiahnuť nových.

Na vytvorenie živej farnosti a posilnenie viery v nej je potrebná vzájomná spolupatričnosť medzi kňazom a farníkmi. To v devínskej farnosti výborne funguje. Snímka: archív farnosti