Živé svetlo sv. Hildegardy preniká i dnešný svet

Ducha obľúbenej svätice cítiť vo vinárskom kraji na brehu rieky Rýn na každom kroku. Kláštor, ktorý sv. Hildegarda z Bingenu založila v 12. storočí na Vrchu sv. Ruperta, sa však nachádzal na inom mieste ako ten súčasný, asi o štyri kilometre ďalej proti prúdu rieky pri mestečku Bingen.

Hildegarda sa narodila v Bermersheime ako desiate dieťa v šľachtickej rodine Hildelberta z Bermersheimu. Rodičia ju dali na výchovu k tete Jutte zo Sponheimu, ktorá s ňou žila v malej pustovni patriacej mužskému benediktínskemu kláštoru na Vrchu sv. Disiboda.

„Vďaka tomu získala Hildegarda výnimočné vzdelanie, čo bolo na danú dobu v prípade ženy nezvyčajné,“ vysvetľuje bývalá benediktínska priorka Gisela Happová (69).

„Hildegarda sa naučila po latinsky a grécky, ovládala cirkevných otcov a poznala Sväté písmo. Keď jej teta Jutta zomrela, bola Hildegarda zvolená za vedúcu ich malého spoločenstva, do ktorého medzičasom pribudli ďalšie dievčatá, no ešte sa nedá hovoriť o kláštore.“

Hildegarda sa neskôr so svojimi sestrami odsťahovala z mužského kláštora na druhú strana Rýna. Na Vrchu sv. Ruperta, kde sa rieka Nahe vlieva do Rýna, založila vlastný kláštor.

„Ženy, ktoré odchádzali v 12. storočí do kláštora, pochádzali z urodzených rodov a prinášali so sebou veno. A keďže si sestry pri odchode zobrali aj peniaze, ktoré im patrili, mníchom sa to nepáčilo,“ vysvetľuje historické udalosti benediktínka. Kláštor bol dostavaný v roku 1115, ale dnes už nejestvuje, pretože bol zničený počas tridsaťročnej vojny v 17. storočí. Z mužského benediktínskeho kláštora zostala ruina.

Žena s nevídaným nadaním 
Svätú Hildegardu z Bingenu, ktorá bola útlej postavy, no mala mocného ducha, mali ľudia po dlhé stáročia v obrovskej úcte a považovali ju za svätú, hoci ju kanonizoval až pápež Benedikt XVI. v roku 2012.

„Bola teologička. Napísala tri veľké teologické diela a v roku 2012 ju pápež Benedikt XVI. vyhlásil za učiteľku Cirkvi. Doteraz sú iba štyri ženy učiteľkami Cirkvi – Terézia Avilská, Terézia z Lisieux, Katarína Sienská a Hildegarda z Bingenu,“ zdôrazňuje Gisela Happová.

Okrem toho Hildegarda skomponovala okolo 77 spevov. Prepracovala gregoriánske chorály z 9. storočia a rozšírila amplitúdu o jednu oktávu, preto sú veľmi náročné na spev.

„Nepochybne to bola žena s pozoruhodným nadaním, bola dokonca kazateľkou na verejných zhromaždeniach, čo bolo na ten čas nepredstaviteľné. Veľmi dobre poznala faunu a flóru; opísala rastliny a zvieratá, ktoré žili v tomto regióne. Bola obzvlášť činorodá, hoci je o nej známe, že bola chorá a slabá,“ hovorí benediktínka Gisela.

Podľa tejto rehoľníčky môžeme Hildegardu z Bingenu označiť aj za hudobníčku, lekárku, staviteľku a architektku či spisovateľku.

„Zachovalo sa okolo 300 listov, ktoré napísala šľachticom, politikom, biskupom, teda významným ľuďom vtedajšieho obdobia,“ vymenúva sestra Gisela a upozorňuje, že Hildegarda bola v prvom rade benediktínka. Pre život v kláštore a zloženie benediktínskych sľubov sa definitívne rozhodla v rokoch 1112 až 1115, pričom napísala aj malý komentár k Regule sv. Benedikta.

Modli sa, čítaj a pracuj 
Regula sv. Benedikta pochádza z 5. storočia a ovplyvnila kultúru v celej Európe. „Benedikt nemal iba heslo Ora et labora – Modli sa a pracuj, ale aj Modli sa, čítaj a pracuj.

Benediktínske kláštory pôvodne nemali sociálne poslanie, to prišlo až neskôr, zato mali prepracovaný program modlitieb zaradený do rytmu celého dňa,“ vysvetľuje sestra Gisela, ktorá je benediktínkou už 48 rokov a spolupracovala na medzinárodných benediktínskych projektoch v misijných krajinách spoločne s pápežskou nadáciou ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi.

Celý denný rytmus benediktínov je pretkaný modlitbou od rána od pol šiestej až do večera do deviatej. Ich hlavným heslom je všetko s mierou, nič netreba preháňať. Tým bol ovplyvnený aj Hildegardin život.

„Rehoľníci skladajú zvyčajne sľub poslušnosti, čistoty a chudoby. Benediktíni majú ako základný sľub poslušnosť a ďalším sľubom je obrátenie, a to každodenné obrátenie. Benedikt mal pravidlo, že nemôžeme byť nazývaní svätými, ak nimi nie sme.

Sľub čistoty a chudoby benediktínska regula neuvádza, pretože sa automaticky predpokladalo, že mních je ten, kto žije sám s Bohom a nemá nijaký osobný majetok. Znamená to, že keď niekto niečo zarobí, je to vždy pre všetkých – ako v komunizme,“ smeje sa sestra Gisela, ktorá pozná strasti tejto komunistickej diktatúry z Vietnamu, kde pôsobila.

Typický benediktínsky sľub je stabilita. Predovšetkým v ženskom kláštore spočíva vo veľmi prísnej klauzúre spadajúcej pod pápeža. „Keď žena vstúpila do kláštora, do konca života nesmela z neho odísť.

Dnes už to nie je také prísne, ale stabilita tu je. V dnešnom svete, ktorý je taký mobilný, je to svedectvom, že je možné zostať a zapustiť korene na jednom mieste,“ vysvetľuje rehoľníčka.

„Kedysi sa ľudia vydávali a ženili na celý život, dnes sa manželstvá po dvoch-troch rokoch rozpadávajú. V minulosti sa ľudia celý život venovali jednej práci, dnes prácu často menia. Ľudia boli kedysi zakorenenejší. Keď vstupuješ do kláštora, žiješ pod jednou strechou s ďalšími päťdesiatimi ľuďmi, ktorí majú rozličné vzdelanie, rozdielny pôvod, vlastné povahy - no prijatím tejto skutočnosti dosvedčuješ, že je predsa možné zostať. Aj týmto chceme vydávať svedectvo.“

Ďalšími typickými črtami benediktínskej spirituality je miera a kultúra. Kultúra je chápaná v tom zmysle, že mnísi majú zušľachťovať všetky dary, ktoré nám Boh dáva, aby slúžili na Božiu slávu. Preto dorábajú víno či vytvárajú umelecké diela. Nohami kráčajú pevne po zemi, ale ruky dvíhajú k Bohu.

Z práce svojich rúk 
V rüdesheimskom kláštore, ktorý je pokračovateľom kláštora na Vrchu sv. Ruperta, žije dnes 45 sestier. Rozsiahlu neorománsku stavbu dal postaviť katolícky aristokrat Karl von Löwenstein, ktorý založil Katolícke dni v Nemecku.

Keďže jeho dve dcéry žili v kláštore vo Francúzsku, chcel, aby sa vrátili do rodnej vlasti, preto financoval celú stavbu kláštora. Jedna z dcér sa mala stať opátkou, ako 38-ročná však zomrela, a druhá dcéra sa vrátiť nechcela. Do nového kláštora sa napokon presťahoval kláštor z Prahy, kam sestry odišli po zrušení kláštorov v Nemecku v 19. storočí.

Dnešné benediktínky zostali verné Hildegardinmu odkazu a žijú z práce svojich rúk. Majú vlastné kníhkupectvo, dielňu na reštaurovanie kníh, umeleckú a keramickú dielňu, zlatníctvo, dorábajú víno a prevádzkujú hosťovský dom. Pred vyše dvomi rokmi otvorili kaviareň, kde pracujú ľudia s postihnutím.

„V kláštore máme vždy jednu alebo dve sestry, ktoré sa intenzívne venujú výskumu Hildegardinho života. V súčasnosti je to výnimočne vzdelaná sestra Maura Zátonyiová OSB, pôvodom z Maďarska, ktorá pôsobila aj v komisii na prípravu procesu Hildegardinho svätorečenia a vyhlásenia za učiteľku Cirkvi,“ hovorí sestra Gisela a dopĺňa, že sestra Maura napísala veľmi fundovaný životopis ich zakladateľky.

Boha vidí a počuje 
Pri návšteve Rüdesheimu nemožno hneď pod kláštorným kopcom obísť ani pútnický kostol v Eibingene, v ktorom sú uložené ostatky sv. Hildegardy. Návštevníkov v ňom ochotne víta sestra Hiltrud Gutjahrová (79) a svojím výkladom sa usiluje nielen predstaviť kostol vyzdobený v beuronskom štýle, ale aj priblížiť spiritualitu sv. Hildegardy.

Sestra Hiltrud upriamuje pozornosť na oltárnu mozaiku nad relikviárom sv. Hildegardy.

„Znázorňuje Hildegardino videnie Najsvätejšej Trojice. Všade navôkol je žiarivé svetlo – to je obraz Boha Otca; v strede sú postavy ľudí ako obraz Ježiša Krista a zlatý stred znázorňuje Ducha Svätého. Tieto tri obrazy sa navzájom prelínajú a zlievajú – je to jeden Boh. Hildegarda Boha vidí a počuje,“ opisuje rehoľníčka obraz so „živým svetlom“, ktoré Hildegardu sprevádzalo po celý život.

Pod mozaikou sa nachádza relikviár s ostatkami svätice. Je v ňom uložená hlava, srdce a jazyk sv. Hildegardy. Ostatky zachránili sestry, keď v čase tridsaťročnej vojny utiekli z kláštora na Vrchu sv. Ruperta. Schránka z kolínskeho zlata je nesmierne vzácna, sestra Hiltrud však upozorňuje na duchovný rozmer relikviára.

„Podstatné je, že sa pri ňom stretávame s Bohom, že ho cítime. Ľudia prichádzajú a dotýkajú sa ho. Udiali sa tu aj rozličné uzdravenia – napríklad z rakoviny.“

Na bočných stenách chrámu sú namaľované výjavy zo života sv. Hildegardy a na strope sú obrazy zo Starého a z Nového zákona. „Hlavnou témou je Boží stánok uprostred Božieho ľudu; postava sv. Benedikta je v kostole jediná mužská postava zo svätcov, všetky ostatné sú ženy,“ prezrádza kuriozitu pútnického kostola sestra Hiltrud.

Na troch oknách sú znázornené liečivé bylinky. „Hildegarda skúmala najmä tie, ktoré rástli v tomto regióne, no vo videniach ju Boh posielal aj do ďalekých krajín, aby spoznala účinky iných bylín, ktoré u nás nerastú. Bola tak v Číne, Indonézii a na Taiwane. Dôveryhodnosť týchto videní sa prejavuje v tom, že doteraz jestvuje opis týchto rastlín jedine od sv. Hildegardy,“ odhaľuje ďalšiu zaujímavosť sestra Hiltrud.

Do pozornosti dáva predovšetkým koreň galgana. „Túto rastlinu sem priviezli v čase križiackych výprav, ale koreň sa dodnes nepodarilo vypestovať v našich podmienkach. Všeobecná medicína uznáva dnes galgan ako rastlinu, ktorá podporuje činnosť srdca a krvného obehu,“ hovorí sestra Hiltrud a hneď odporúča dva prírodné recepty sv. Hildegardy.

„Aby sme boli svieži ako rybička, polovicu čajovej lyžičky galgana v prášku treba rozmiešať v pohári studenej vody a vypiť. Galgan sa môže aj uvariť vo víne, a tak dostaneme liek na choré kĺby.“

„Iba ak je človek zdravý vnútorne, bude zdravé aj jeho telo,“ odovzdáva jedno z posolstiev sv. Hildegardy sestra Hiltrud.

Pri čítaní životopisu sv. Hildegardy, návšteve miest, po ktorých kráčala, skúmaní rastlín, ktoré opísala, alebo ponorení sa do jej mimoriadnych videní sa odkrýva nielen obrovské životné dielo tejto svätice, ale aj všestranný odkaz, ktorý zanechala pre dnešný svet.