Zvon je viac než len kus kovu

Pravdepodobne najmladší odlievač zvonov stredovekou technikou sa výrobe kostolných zvonov venuje sedem rokov. Jakub Vorobeľ sa už ako malý chlapec rád hrával s hlinou, no ešte viac ho lákali tajomné interiéry kostolných veží: „Túžil som navštíviť každú vežu, ktorú som uvidel.“

Samozrejme, ako malého ho do nich nechceli púšťať. No keď ako dieťa navštívil s rodičmi kláštor Buková Hôrka a zazvonil v miestnom kostolíku, bol to nezabudnuteľný zážitok.

V tomto chráme neskôr, už ako študent posledného ročníka konzervatória, objavil malý zvon a dve prázdne miesta po zrekvirovaných kusoch. „Osobne vnímam tento kláštor ako miesto, ktoré ma duchovne viedlo, dodávalo mi silu a  malo príťažlivosť, ktorá vo mne vznietila lásku a záujem o zvony.“

REMESELNÍCKE KNOW-HOW

Keď ešte malému Jakubovi nedovolili pozrieť si zvony zblízka, uvažoval, že si odleje vlastný. „Pred stovkami rokov ľudia vyrobili zvon so zlomkami súčasných technických možností. Tak prečo by som to nezvládol ja, hoci aj v jednoduchých podmienkach malej dielne?“

Rád sa hral s hlinou, možno aj preto neskôr ako remeselník rýchlo prišiel na to, ako namiešať správny pomer hlinenej hmoty, aby nepraskala a bola pri výrobe hlinených foriem na zvony čo najpevnejšia. Každý, kto sa venuje zvonolejárstvu, si svoje know-how veľmi stráži.

Dnes už zanietený zvonolejár objasňuje: „Je nepravdepodobné, že zvedavému mladíkovi by niekto na podnose ponúkol svoje celoživotné poznatky v oblasti výroby zvonov. Remeslo sa zvyčajne dedí z otca na syna a mimo rodinných kruhov sa kľúčové informácie či tajomstvá nevynášajú.“

Jakub Vorobeľ preto musel vynaložiť vlastné úsilie na princípe pokus a omyl.

„Rébusy zvonolejárstva som objavoval od základov, štúdiom odbornej literatúry a trpezlivosťou, ktorej som sa na konzervatóriu naučil pod gesciou Jozefa Demjana. Bez nej by som to pravdepodobne do fázy precízne spracovaného zvona nedotiahol.“

TRADIČNÁ ALEBO MODERNÁ

Jakub Vorobeľ naznačil, že postupy jeho výroby sú autentické so stredovekými. „Je to metóda, pri ktorej sa forma zvona tak ako v minulosti vyrába zo zmesi ílovitej hliny s prímesami piesku, slamy, vlasov, piva, pazderia, vajec a mnohých ďalších špecifických prírodných prísad.

Potom máme modernú technológiu výroby, pri ktorej sa zvon odlieva do pieskovej formy. Je podstatne rýchlejšia, viac-menej však ide o priemyselno-sériovú výrobu, nie umeleckú.“

Výroba zvona tradičnými postupmi trvá dlhšie, dajú sa však dosiahnuť lepšie detaily odliatku z hľadiska technického, akustického alebo výtvarného. Oku neujde ani to, že zvon odliaty do piesku má zrnitý povrch, zatiaľ čo ten odliaty do hliny má prirodzene hladký bez potreby brúsenia.

„V súčasnosti sa kvalite a životnosti zvonov ubližuje práve ,trendmi‘ brúsenia a leštenia. Hoci sa nám môžu zvony vyleštené do zlatého lesku páčiť, nie je to pre ne výhra.

Brúsením sa z ich povrchu odstraňuje takzvaná bronzová kôra, ktorá je na znenie a silu zvuku, ale i odolnosť a životnosť zvona rovnako dôležitá ako vrstva laku na husliach. Bez neho by nezneli tak dobre.“

PRÍPRAVA

Výroba zvonov tradičnou stredovekou metódou teda umožňuje vyrobiť zvon v najvyšších kvalitatívnych štandardoch. Žiadne iné postupy tomu nedokážu konkurovať. „Prv ako zvonolejár pristúpi k odlievaniu, navštívi vežu kostola, zváži jej priestorové možnosti, statiku, odmeria ladenie osadených zvonov.

Na základe toho ponúkne zákazníkovi viacero možností.“ Najdôležitejším hľadiskom je tonálny alebo akustický aspekt, pretože zvon je tiež hudobný nástroj a musí s ostatnými zvonmi ladiť.

„Keď už poznáme parametre, vypočíta sa rebro zvona – do krivky profilu zvona sa výpočtom prenesie požadovaný tón. Profil zvona je akoby technický nákres, ide o kvázi pozdĺžny prierez zvona. Z technických nákresov sa potom zhotovia plechové šablóny, pomocou ktorých sa formuje hlinená forma.“

FORMA

V prvej etape výroby zvona je potrebné vytvoriť formu jeho jadra, teda vnútra zvona. Potom sa tvorí takzvaný falošný zvon, ktorý je akoby modelom zvona – kopíruje jeho vonkajší profil. Ten sa navoskuje a nalepia sa naň nápisy, ornamenty, reliéfy a uchytenie zvona.

Nakoniec sa navoskovaný zvon a všetka výzdoba natiera špeciálnou hlinenou zmesou. „Ide o to, že hlina musí mať také vlastnosti, aby čo najdokonalejšie preniesla detaily z vosku, a pritom nepraskala, neodúvala sa, ale bola pevná a odolná aj po vytopení a vypálení vosku.

Tento proces je najzdĺhavejší, preto výroba zvona trvá niekoľko týždňov, niekedy aj mesiacov.“ Po vypálení sa falošný zvon odstráni a forma pozostávajúca z jadra a plášťa je hotová.

Zvon z dielne Jakuba Vorobeľa daroval premiér Eduard Heger pápežovi Františkovi 14. marca 2022 v Ríme. Snímka: Andrej Belovežčík

ODLIEVANIE

„V mojom prípade je odlievanie o čosi komplikovanejšie, lebo ešte nemám krytú halu a robím to v exteriéri. Som odkázaný na slnečné počasie, pretože počas odlievania by aj malý dážď niekoľkomesačnú prácu zničil.“ Prvé pece na odlievanie si Jakub staval z hlinených tehál, s hlinenou maltou.

Teraz má pec s kapacitou 500 kilogramov bronzu, postavil mu ju kováč Damián Mačoško. „Forma sa pred odlievaním zakope do zeme, aby odliatok pomaly chladol. Zemina zároveň chráni formu voči pnutiu a tlaku roztaveného kovu. Bronz sa odlieva pri teplote približne 1 150 stupňov.

Zvon v zemi chladne niekoľko dní až týždňov. Keď je odliatok vychladnutý, vykope sa a forma rozbije.“

Zapečená hlina sa očistí vysokotlakovým čističom, strieborný lesk sa dosiahne drôtenou kefou, ktorá nenaruší bronzovú kôru. K zvonu sa následne vyrobí zvonové príslušenstvo, srdce a dubová okovaná rovná hlavica. A zvon môže putovať do veže.

AKUSTICKÝ FORTIEĽ

„Zvonolejár musí dbať na kvalitatívne aspekty, ku ktorým patrí najhlavnejší, že hoci zvon nevidíme, počujeme ho. Dôležité je, aby zvon ladil, aby mal dlhý význev i slušné decibely, aby neznel tupo ani ostro a mal vyvážené spektrum tónov.“ Každý tvar zvona má vlastné spektrum tónov.

„V presne požadovanom tóne vieme doslova odliať ,hrniec‘, aby zvonil. To nie je problém. Preto musíme tvar profilu zvona prispôsobiť, aby uchu znel lahodne, mal všetky kampanologické zákonitosti podľa idealizovaného modelu. Treba nájsť v zvonovej krivke tú dokonalosť. V tom je fortieľ zvonolejárstva.“

Aby svoju prácu urobil dobre, musí byť výrobca zvonov hudobníkom, myslí si absolvent konzervatória. „Mám výhodu a hudobné poznatky pri výrobe zvonov využívam. Predkladám viacero typov zvonových profilov, pričom každý znie presne v určitom tóne, avšak s inou farbou zvuku.“

Niektoré sú štandardné, spĺňajú učebnicové pravidlá. Ale ponúka aj vlastné, experimentálne. „Zákazník si môže vybrať, aká farba zvuku najviac lahodí jeho uchu. A v tom profile sa následne odleje.“

ZATIAĽ

Zvonolejárstvo zatiaľ pre Jakuba nie je prácou na plný úväzok.

Remeslu však venuje všetok voľný čas: „Som ešte malá ryba. Najviac zvonov som robil do pravoslávnych chrámov na východnom Slovensku. Malých zvonov do piatich kilogramov som vyrobil hádam aj stovku, s hmotnosťou približne 50 kilogramov sedem a od 100 do 500 kilogramov zatiaľ tri.“

Tento rok má v pláne päť zvonov a veľmi sa z toho teší. „Zvony nevyrábam sériovo, ale len na objednávku. Moja výhoda voči veľkým firmám spočíva v precíznosti práce a snahe vyhovieť zákazníkovi vo všetkých detailoch.“

NÁMAHA STOJÍ ZA TO

Keď Jakub Vorobeľ navštevoval kostolné veže, všímal si, že niektoré nové zvony sú v porovnaní so staršími odliate podľa hesla: veď vo veži to aj tak nik nevidí.

„V jednej z veží som objavil zvon, ktorý mal taký krátky význev, až som si myslel, že je prasknutý. Neveril som, že sa dá vyrobiť a predať zvon, ktorý nezvoní, ale len búcha.“

Inde zasa ľudia počúvajú disharmonické zvuky zvonov od firiem spoza našich hraníc. „I to ma povzbudilo ponúknuť na trh poctivú kvalitu ako za starých čias. Pre mňa je zvon niečo viac než len kus kovu, za ktorý mi zaplatia. Je to moje dielo, ktoré bude zvolávať veriacich na bohoslužby možno stovky rokov.“

Celú fotpgalériu k článku si môžete pozrieť TU.