A po smrti fuk do neba

Keď som sa vás opýtala na film o Jozefovi Tomkovi, vaša prvá reakcia bola: „To bola paráda!“ Takže: prečo to bolo také parádne a v čom bol kardinál Tomko „parádny“ človek?

S kameramanom Ľubom Polákom na filmovačku z roku 2012 stále spomíname. Dodnes si vážime, že my, bežní smrteľníci, sme s ním mohli stráviť dvadsať dní.

Otec kardinál bol od začiatku veľmi priateľský a vtipný, u neho na byte v Ríme sme boli ako doma a na jeho dovolenke v Dolomitoch sme sa aj my cítili ako na dovolenke. Od začiatku to bol parťák, nikdy sme nepocítili, že by bol „čosi viac“.

To, že bol naozaj kardinál, bolo poznať len podľa toho, že do kufra do Álp mu sestričky pre istotu ku kockovanej turistickej košeli nabalili aj červené kardinálske solideo, že jeho priatelia Taliani ho volali eminenza a že vo Vatikáne mu členovia Švajčiarskej gardy vždy slávnostne zasalutovali, keď išiel okolo.

Hneď vám tykal? Čo všetko o vás vedel? Bol na filmovanie pripravený?

Samozrejme, že nám, tak kamarátsky, tykal a volal nás Ľubo a Marek. Keď sme film chystali, mal som dosť veľké obavy. Predsa len, navonok pôsobil kardinál Jozef Tomko nedostupne, bol to predsa il cardinale! Takých kardinálov však nie je na svete veľa. A v histórii Slovenska ich bolo len zopár.

V médiách som kardinála Tomka videl len v kardinálskom oblečení alebo v čiernom saku so strieborným biskupským krížom. A jeho vyjadrovanie bolo až príliš na úrovni, rozvážne, také diplomatické. Film, naopak, potrebuje človečinu.

Preto som si povedal, že nakrúcať s ním budeme len vtedy, ak nám dovolí nahliadnuť aj do súkromia, za tú oficiálnu kardinálsku fasádu. V takomto duchu sa viedlo aj prípravné stretnutie na apoštolskej nunciatúre v Bratislave, kde kardinál Tomko sedel medzi slovenskou a vatikánskou vlajočkou.

Pekne na úrovni, ako sa na kardinála patrí. Zaumienil som si, že budem trochu preháňať, aby radšej hneď na začiatku povedal, že s takým „sedlákom“ on nechce nič mať. Keď sme sa teda bavili o tom, čo radi pozeráme v televízii, povedal, že on má rád futbal a kovbojky s Johnom Wayneom.

Ja mu na to, že ja mám rád Jamesa Bonda – pekné baby a rýchle autá. A že poznám aj jeden vtip o Jamesovi Bondovi, hoci trochu neslušný. A on kývol rukou, že nevadí. Vtip som povedal, no z  prítomných štyroch kňazov sa nikto nezasmial... Bola to asi najtrápnejšia situácia môjho života.

Nemohol som poriadne ani spať, a tak som na druhý deň išiel na nunciatúru a povedal som otcovi kardinálovi, že ma mrzí ten trápny vtip. A on – s tým svojím typickým diplomatickým šarmom – odpovedal: „Aký vtip?“ Trapas bol zabudnutý a otec kardinál pochopil, s kým má do činenia a čo do filmu potrebujeme.

Je známe, že kardinál Tomko počas svojich misijných ciest sám veľa fotil i nakrúcal. Mali ste možnosť vidieť aspoň niečo z jeho bohatého archívu?

V jeho byte pri Námestí sv. Petra v Ríme nám na chodbe ukázal truhlicu, ktorá bola plná osemmilimetrových filmových kotúčov a rôznych typov kamerových pások. V pracovni mal zas vo vitrínke vystavené všetky typy kamier a fotoaparátov, ktoré počas päťdesiatich rokov na svojich cestách používal.

Keď nám ich ukazoval, oči mu žiarili. Bolo jasné, že to je jeho hobby. Od začiatku sme vedeli, že tie jeho archívne zábery z rôznych kútov sveta musíme vo filme využiť.

Mali sme k dispozícii desiatky hodín záznamov, z ktorých sme sa snažili vybrať tie najzaujímavejšie zábery. Napríklad ako mu ponúkajú mäso z krokodíla, alebo ako sa pri fotení oháňa mačetou.

Mnohé zábery však boli nepoužiteľné, lebo zvykol nakrúcať aj tak, že keď bol niekde na oficiálnej návšteve a musel už ísť slúžiť svätú omšu, kameru dal do ruky najbližšiemu miništrantovi a povedal mu: „Toč!“

Stávalo sa, že keď miništrant „točil“, kameru mal omylom vypnutú a zapol ju až vtedy, keď sa presúval. Ale natočil krásnu podlahu.

Hory boli jeho láskou. Do Dolomitov chodieval desaťročia. Snímka: Marek Poláček

Ako si spomínate na spoločnú cestu v Dolomitoch, kam kardinál dlhé roky chodil dovolenkovať? Ukázal vám svoje obľúbené miesta?

Keď sme s ním boli na túre v Alpách, mal už 88 rokov! Keď kráčal po strmom chodníku uprostred kamennej sutiny, hoci išiel rozvážne a opatrne, vbehol som kameramanovi do záberu a chcel som kardinála pridržať za ruku, aby sa nám nezrútil do rokliny.

A on mi na to povedal, s kľudom Angličana, že sa o neho nemám strachovať, lebo život ho naučil zvážiť si každý jeden krok.

Slávil v Dolomitoch aj sväté omše?  Mala svätá omša pod horskými masívmi Álp inú atmosféru?

Hory boli jeho láskou. Do Dolomitov chodieval desaťročia s tou istou partiou ľudí, ktorým krstil deti, neskôr vnúčatá, ktorí boli na jeho biskupskej vysviacke aj na kreovaní za kardinála. Boli priateľmi, dobre sa medzi nimi cítil, lebo nič od neho neočakávali, nemusel pri nich držať žiadnu „kardinálsku formu“.

Každý deň mal súkromnú svätú omšu len pre nich. Najkrajšia bola svätá omša vonku na vysokohorskej chate u známych. Chatárka natrhala do vázy plesnivce, okolo provizórneho oltára sa pásli kravy a sprevádzali našu modlitbu neprestajným zvonením zvoncov.

Na kázni otec kardinál rozprával o kráse hôr, ktorá nás nutne približuje k nebeskému Otcovi. Pre neho bolo tých pár týždňov na horách nutnosťou. Tam dobíjal baterky, aby mohol potom zvyšok roka naplno pracovať. On bol stará škola, svoju prácu bral veľmi zodpovedne.

Vravel napríklad, že na kázeň v Šaštíne sa pripravoval aj mesiac. O svojej službe pre svetové misie povedal: „Ako hovorí svätý Pavol: z Božej milosti som to, čo som. Zodpovednosť bola veľká. Svoje poslanie a svoju prácu som chcel brať vážne. Či sa mi to podarilo, to neviem, na to sú druhí, aby to posúdili. Ale pokiaľ para stačí, treba sa odvážiť. Pokiaľ ti lodička funguje, nechaj ju plávať!“

Najkrajšia bola svätá omša vonku na vysokohorskej chate. Snímka: Marek Poláček

Čo ste sa o kardinálovi Tomkovi počas nakrúcania filmu dozvedeli, o čom ste ani netušili? Prekvapili vás jeho zvyky všedného dňa či jeho človečina?

Nikdy si pri jedle nedal viac ako jeden pohár vína, aj keď sme ho s Ľubom Polákom nahovárali. Ráno si dával v spálni rozcvičku, čo sme, samozrejme, chceli natočiť, ale kardinál zdvorilo odmietol. Dovolil nám však natočiť si ho v spálni s portrétmi rodičov a plastikou trpiaceho Krista uprostred.

Nemal problém rozprávať o svojej smrti. Povedal, že v tomto období života má za cieľ už len sa dobre pripraviť na smrť a prosí Boha o dobrú smrť: „On nech rozhodne, aká to má byť dobrá smrť. A ak to je jeho vôľa, nech to je ako v tej vianočnej vinšovačke: A po smrti fuk do neba.“