Aby Európa dýchala duchovnými pľúcami

Európa i svet sa posledné dni zaoberali atentátom na premiéra Roberta Fica. Aké dôsledky v rámci európskeho priestoru môže mať tento čin?

Najprv by som chcel vyjadriť veľkú ľútosť nad touto tragédiou a popriať vášmu premiérovi skoré zotavenie. Máte pravdu, v ponovembrovom období na Slovensku je to nepredstaviteľný čin, treba však povedať, že to za posledné roky nie je jediný kriminálny čin, ktorý vyvolal vzrušenie. Pred šiestimi rokmi to bola vražda novinára, neskôr streľba pred bratislavským klubom, slovenská spoločnosť tolerovala aj vyhrážky násilím a veľmi vulgárne urážky voči prezidentke Zuzane Čaputovej. Niekedy mám pocit, že sa nebezpečne posúvame k istej banalizácii násilia, podobne ako v 30. rokoch v rámci Európy. Situáciu treba upokojiť, potom sa môžu v pokoji konať aj politické zhromaždenia.

Mohlo by stupňovanie agresívneho myslenia a vyjadrovania naozaj prerásť až do občianskej vojny?

S takými vyhrotenými pojmami ako občianska vojna by sa malo zaobchádzať veľmi opatrne. Zvlášť, keď vychádzajú z úst politikov. Politici majú v rozjatrenej dobe povinnosť utišovať emócie, nie prilievať olej do ohňa. Inak sa emočne labilní jednotlivci môžu rozhodnúť riešiť osobné frustrácie a nespokojnosť ďalším násilím, a je jedno, na ktorej strane.

Aký podnet by zo strany kresťanov a Cirkvi mohol pomôcť situáciu upokojiť?

Cirkev na Slovensku by podľa môjho názoru mala vziať vážne slová pápeža Františka a byť lazaretom, ktorý bude obväzovať rany. Mala by robiť kroky vedúce k utíšeniu spoločnosti trpiacej ranami rozdelenia, šírením konšpirácií a fake news i absenciou skutočného dialógu. Inak frustrácia a nenávisť narastajú, čo drasticky ukázal útok na premiéra.

Žijeme ešte v kresťanskej Európe?

Európa v súčasnej dobe nie je väčšinovo kresťanská, ale sekulárna. Kresťania, bez ohľadu na to, ako sú v danom štáte početní, by sa však mali snažiť byť kreatívnym spoločenstvom, ktoré bude spoločenský život prestupovať ako kvas. Tak sa môže situácia zasa meniť.

Ak Európa stratí svoju kresťanskú tvár, nedoplatia na to jednotlivci i celé štáty?

V tejto súvislosti napríklad nechápem, prečo sa objavujú tendencie oslabovať kresťanské zdroje našich tradícií, pretože sa tak zbavujeme kultúrnych koreňov, z  ktorých Európa celé storočia vyrastala. Príkladom je uniknutá príručka o inkluzívnej komunikácii, ktorá odporučila nepoužívať slovo Vianoce.

Ako vnímate seba ako veriaceho jednotlivca v európskom priestore?

Osobne sa cítim súčasťou európskeho prostredia už tým, že mám veľa priateľov v jednotlivých krajinách, v Rakúsku, Nemecku, Taliansku, a povedal by som, že k európskemu rozmeru vnímania nášho okolia určite vedie i kresťanstvo a viera. Súčasne ako historik vnímam celý rad osobností, ktoré chceli prispievať k európskemu porozumeniu a  mali i  kresťanskú motiváciu. Napríklad naši svätci, ktorých prosíme o príhovor, mali v sebe často práve nadnárodný rozmer. Nedávno sa v Česku slávil sviatok sv. Jána Nepomuckého, ktorý sa uctieva i v mnohých iných krajinách, jeho sochy stoja na mostoch ako symbolická pripomienka, aby ľudia k sebe mali bližšie. Rovnako európsky je charakterizovaný sv. Vojtech. Medzi priaznivcov zjednocovania Európy patrili i pápeži, hneď na počiatku ho podporoval Pius XII. Významne ho podporil i Pavol VI., ktorý zároveň žiadal sociálnu spravodlivosť v duchu katolíckeho sociálneho učenia.

Nezaujíma Európska únia ako nadštátny celok dominantné postavenie?

Kritici ju niekedy prirovnávajú k niečomu takému, ako bol Sovietsky zväz. To je nezmysel. Sovietsky zväz a jeho impérium vznikol na základe politického, ale aj vojenského násilia – Maďarsko 1956, Československo 1968. A  podľa Brežnevovej doktríny z jesene 1968 mali všetky štáty moskovského bloku takzvanú obmedzenú suverenitu, Kremeľ si vyhradzoval právo zasiahnuť proti nespokojným satelitom i vojensky. Na rozdiel od toho sa Európska únia vytvárala na dobrovoľnom súhlase so vstupom. V prípade Česka a Slovenska vstup potvrdilo aj referendum. Napokon, zo štruktúr EÚ je možné aj slobodne odísť, ako to ukázal i brexit. Iná otázka je, či vystúpenie z Únie prinesie danému štátu viac výhod ako problémov a  komplikácií. Samozrejme, stále treba diskutovať o podobe EÚ a zásadách, na ktorých stojí. Mnoho ľudí právom poukazuje na nárast byrokracie a predpisov, ktoré veľmi nedávajú zmysel. Kríza dôvery v EÚ sa potom prenáša aj do klesajúcej dôvery inštitúciám jednotlivých členských krajín.

Vy osobne ju teda hodnotíte pozitívne? Cítite sa v nej slobodný?

Z hľadiska vedeckej práce, ktorej sa venujem, je schengenský priestor, teda slobodné cestovanie, určite veľká výhoda. Tiež výmena študentov a vedcov bez komplikácií, ktoré sa týkali výjazdných doložiek a podobne. Takže sa rozhodne cítim slobodný. Súčasne ako občan využívam možnosti vytvorené projektmi, ktoré vznikli podporou z EÚ, ako sú napríklad opravené cesty, ale tiež chrámy a pútnické miesta.

Ktoré impulzy boli pri zrode Únie pre zakladateľov podstatné?

Počiatočné impulzy vyplynuli z úsilia, aby sa neopakovalo vojnové besnenie, ktoré na šesť rokov zachvátilo Európu a prinieslo nepredstaviteľné utrpenie i obrovské materiálne škody. Takže dôležitou hodnotou, na ktorej stavali takzvaní otcovia zakladatelia, bolo zachovanie mieru. Preto ako konkrétny projekt navrhli dohľad nad produkciou uhlia a ocele, čo boli hlavné suroviny pre zbrojnú výrobu. V pozadí hospodárskeho impulzu k zjednocovaniu však vždy stálo úsilie politikov ako Nemec Konrad Adenauer a Francúz Robert Schuman o to, aby ich štáty tiež mentálne prekonali dávne nepriateľstvo a usilovali sa o hľadanie toho, čo by ich mohlo spájať. Bola v tom aj istá dávka pragmatizmu, hľadania spojenectva proti komunistickému nebezpečenstvu, ale kresťanský idealizmus bol v prvých rokoch výrazne prítomný.

A najnaliehavejšie výzvy dnes?

Tie vidím teraz hlavne v zvládaní migračných vĺn a v začleňovaní vojnových utečencov do spoločenského života, s  ohľadom na prípadné bezpečnostné riziká. Okrem zásadných etických otázok je ďalšou veľkou výzvou ochrana životného prostredia a reakcie na zmeny podnebia, ktoré by mali byť riešené tak, aby sa nevytváralo ďalšie sociálne a politické napätie. Veľkým problémom, ktorý sa týka EÚ ako celku, je nárast polarizujúcich tendencií, ktoré sa neriešia dialógom, ale podnecujú nenávisť a vedú k slovnému, internetovému, ale, žiaľ, aj k fyzickému násiliu.

Kam smerujú Úniu tendencie, ktoré nestoja za ochranou života od počatia po prirodzenú smrť?

Ako hovorí pápež, vytvára sa hodnotové vákuum. Upozorňuje tým na skutočnosť, že sa z európskeho projektu stal skôr biznisový ekonomický program, ktorý je viac technokratický ako hodnotový, a celý projekt sa potom redukuje len na prijímanie finančných dotácií. Európa sa však potrebuje vrátiť aj k nemateriálnemu spôsobu svojej existencie. Tu by som spomenul výrok významného predstaviteľa EÚ, francúzskeho socialistického politika Jacquesa Delorsa, ktorý zomrel koncom minulého roka. Hoci bol profesiou ekonóm, zdôrazňoval, že Európa potrebuje dušu. Myšlienkovo bol vo veľkom súlade s českým kardinálom Miloslavom Vlkom, ktorý sa často k jeho názorom vracal.

Mala by dnešná Európa viac než kedykoľvek predtým prosiť o pomoc svojich nebeských patrónov?

Príbeh každého svätca je dôležitá pripomienka požiadavky radikálne žiť kresťanstvo a súčasne ide o príklad princípov, ku ktorým sa môžeme hlásiť jednotlivo, ale aj ako väčší celok. To si dobre uvedomoval pápež Ján Pavol II., ktorý vyhlásil svätých Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy. Európu vnímal v jej celistvosti, historickej ukotvenosti a zároveň s výrazným citom pre spoluprácu jej národov. Práve bratia zo Solúna sú príkladom prepojenia jednotlivých častí Európy a aj pápežovho zámeru, o ktorom často hovoril, aby Európa dýchala oboma duchovnými pľúcami. Teda aby prebiehala skutočná výmena skúseností, pohľadov, duchovného bohatstva a ideí medzi jej východnou a západnou časťou. A nie aby sa vyspelé západné štáty pozerali na novoprijaté štáty stredovýchodnej Európy iba ako na žiačikov, ktorých treba poučovať. Takto európska integrácia nemôže fungovať, aj tieto štáty predsa prinášajú niečo osobité a obohacujúce. Únia obstojí jedine na ochote členských krajín spolupracovať, spoločne riešiť výzvy a problémy, pretože len spoločne nájdené riešenia majú šancu presadiť sa.

Je možné vo veľkom medzinárodnom spoločenstve akceptovať morálne hodnoty každého národa?

To je určite jedna z veľkých úloh, ktoré pred krajinami EÚ stoja. Pripomeniem slová pápeža Františka v  Európskom parlamente pred desiatimi rokmi, keď zdôraznil, že treba zachovať jednotu prvkov spoločnosti bez toho, aby sa popierala ich rôznosť. Znamená to tiež, aby sa rešpektovali historické a kultúrne rôznosti jednotlivých členských štátov, ktoré by sa však súčasne mali snažiť o hľadanie spoločných východísk z problémov, nielen si presadzovať svoje postoje. Je to také chodenie po tenkom lane, kde sa balansuje medzi záujmami celku a národným prístupom.

Ako sa môžeme zasadiť za to, aby Únia neopúšťala kresťanské princípy?

Tak, že budeme žiť svoju vieru autenticky a vytvárať tak prajnú atmosféru pre šírenie Ježišovho posolstva lásky. Tiež je dôležité viac sa zapájať do verejného života. Zdá sa mi zvláštne, keď vidím, že sa niektorí kresťania namiesto šírenia radostnej, pokojnej zvesti, stávajú poslami nenávisti a agresívne útočia na oponentov – či už skutočných, alebo domnelých.