Aj moderný svet potrebuje kňazské povolania

O pár týždňov na Slovensku privítame relikvie svätého farára z Arsu – Jána Máriu Vianneya (1786 – 1859). Mal neľahký život, ale Bohu slúžil pokorne, vytrvalo a statočne. Do dnešných dní je vzorom kňazského i farárskeho života. Tešíte sa, že sa budete môcť pomodliť pri relikviách tohto svätca aj za nové kňazské povolania na Slovensku?

Pravdaže sa na to teším. Do svojich modlitieb stále vkladám seminaristov i bratov kňazov, pričom si uvedomujem, ako veľmi sme slabí a ako veľmi potrebujeme silu modlitby.

Pred niekoľkými rokmi sme aj so seminaristami putovali do Arsu, kde svätý Ján Mária Vianney pôsobil, a bol to pre nás veľký duchovný zážitok. Mohli sme sa tam – na mieste, ktoré duchovne znovuzrodil - ponoriť do modlitby a tiež do jeho života, obety a pokory, ktorými všetko okolo seba pretváral.

Osobnosť sv. Jána Máriu Vianneya je fascinujúca, ale žil v inom prostredí, v iných podmienkach. V súčasnosti sme všetci – aj kňazi – obklopení hlukom a balastom neuveriteľnej miery. Ako sa možno podľa vás - v ohlušujúcom prostredí moderného sveta - naladiť na vlnu a myslenie sv. Jána Máriu Vianneya?

Áno, máte pravdu – podmienky a okolnosti života sa menia, ale podstata zostáva tá istá. Treba žiť svoje kňazstvo nie ako výkon, ktorý je závislý od mojich schopností a daností, ale v otvorenosti voči Bohu, ktorý – ako to vidíme v celých dejinách spásy - si vyberá malých a slabých, kým pyšných ponižuje.

Cez malých, slabých a pokorných Boh ukazuje svoju veľkosť a silu. Svätý Ján Mária Vianney - vedomý si svojej malosti a slabosti - sa v celom svojom bytí otváral v modlitbe Bohu. A Boh cez neho veľmi silno pôsobil.

To je aj výzva pre súčasného kňaza: byť mužom modlitby a byť otvorený Božiemu pôsobeniu - neprekážať mu, teda nepresadzovať si svoje plány.

Teda potláčať seba, ako sa len dá?

Každý kňaz by sa mal počas celého života usilovať o to, aby čím nezištnejšie slúžil Bohu. Je dôležité, aby prevážili evanjeliové hodnoty, aby našou túžbou bolo naozaj uskutočňovať to, čo chce Boh, a nie to, čo chceme my; čiže aby na prvom mieste bolo poznávanie a uskutočňovanie Božích zámerov a nie naša túžba po sebarealizácii.

Je pokora a odstup od svetských vecí - vrátane slávy či popularity - pre kňaza priam nepostrádateľná?

Pokora je nevyhnutná, inak by kňaz žil v ilúzii, v nejakej bubline, ktorú si sám vytvoril, ale nepoznal by sám seba v krehkosti a slabosti, ktoré ho otvárajú pre Božiu milosť. Ako hovorí svätý Pavol: „Keď som slabý, vtedy som silný“ (2 Kor 12, 10). Nezakladal si už na sebe, na svojom vlastnom výkone, ale žasol nad tým, ako Boh dokáže pôsobiť aj cez neho, slabého človeka.

Aktuálny Rok modlitieb za kňazov v Bratislavskej arcidiecéze nadväzuje na Rok modlitieb za nové kňazské povolania. Uvedomujú si laickí veriaci, že tieto špeciálne roky „sú tu“ a že majú účel, zmysel i cieľ? Mení sa povedomie ľudí voči modlitbám za nové kňazské povolania a za kňazov?

Myslím si, že povedomie ľudí sa mení a že veriaci si čoraz viac uvedomujú vzácnosť kňazského povolania. Aj nedávna minulosť ukazuje, že vo farnostiach, kde sa spoločenstvo intenzívne modlilo za nové kňazské povolania, tam ich aj Boh kňazmi požehnal.

Javí sa to priam ako zázrak, že Boh dá aj v prostredí moderného sveta, v ktorom mladí vyrastajú, vyklíčiť semenu kňazského povolania.

Máte zrátané, koľko chlapcov ste priviedli ako rektor seminára až ku kňazskej vysviacke?

Nie, nerátal som to. (Úsmev.) Na začiatku môjho pôsobenia na poste rektora bolo v kňazskom seminári 82 bohoslovcov, ale vtedy ešte nebola rozdelená Bratislavsko-trnavská arcidiecéza. Po rozdelení ich zostalo 50, lebo niektorí odišli do Nitry a Badína. Postupne však počet klesal na 30 seminaristov.

Ste hrdý na mužov, ktorí sa pod vaším vedením stali kňazmi; na mužov, na ktorých je skutočne vidieť, že ich ku kňazskej vysviacke nasmerovala Božia milosť?

Pevne verím, že všetci sa stali kňazmi vďaka pôsobeniu Božej milosti v svojom živote. Pri niektorých sme však trochu uvažovali nad tým, či vzhľadom na istú krehkosť, ktorá sa u nich prejavovala, ich pustiť ďalej. Ale dnes pôsobia veľmi požehnane – a to je ten zázrak Božej milosti.

Ako kňazi ste obdarovaní nesmiernou milosťou, lebo okrem vysluhovania iných sviatostí môžete sláviť Eucharistiu. A táto milosť sa nedá opísať slovami ani vyvážiť zlatom. Spomínate si ešte na svoje prvé sväté omše po novokňazskej vysviacke? Ako ste ich prežívali? Jasala vtedy každá bunka vášho tela?

Isteže, áno, ale ako kňaz sa musíte sústrediť na to, aby ste konali správne všetko, čo treba; ale zároveň sa musíte sústrediť na podstatu, vnoriť sa do tajomstva sprítomnenia obety kríža a tam všetko položiť – seba i druhých ľudí. Každú svätú omšu treba sláviť tak, aby bola pre kňaza vzácna – taká vzácna, ako bola prvá svätá omša a ako bude aj posledná.

Keď sa ráno zobudíte, otvoríte oči s vďakou Bohu za to, že ste kňaz?

Povedal by som to takto: Pane Bože, ty si ma pozval, ty si ma povolal; chcem ísť za tebou a celý tento deň chcem žiť pre teba; čokoľvek príde, chcem urobiť a obetovať iba pre teba.

Ježišova blízkosť, jeho nasledovanie, otvorenosť voči Bohu a životu – v tom je pravá radosť, a potom v tom, keď ju človek môže sprostredkovať iným. Keď Božia milosť cezo mňa preteká – keď to nie som ja, kto pôsobí a čosi vytvára, ale je tu niekto iný, kto koná cezo mňa.

Pápež František v súvislosti s kňazskou službou zdôrazňuje, že pastier má páchnuť po ovciach. Ak by duchovný otec nebol blízko pri ľuďoch, ktorí mu boli zverení, asi by to nebolo dobré.

Mal som šťastie, že som mohol pôsobiť v takpovediac živých farnostiach; ale, pravdaže, sú aj farnosti, kde sú tvrdé podmienky pre kňazskú službu, kde ľudia takmer neprejavujú záujem ani o vieru, ani o kňaza, ani o sviatosti. Vtedy zostáva kňazovi len vytrvalo pracovať a ľudsky sa snažiť priblížiť veriacim.

Ľudia potrebujú niekoho, kto sa o nich zaujíma, kto im vie načúvať. Tu sa kňazovi núka množstvo príležitostí na službu a pastoráciu. Postupne môže ľudí pritiahnuť aj ďalej, bližšie k chrámu aj k Bohu.

V čím väčších ťažkostiach podá kňaz núdznemu pomocnú ruku, tým si to ten človek viac zapamätá; viac to pohne jeho vnútrom.

Viedli ste k tomuto ľudskému prístupu aj seminaristov?

Samozrejme, viedol som ich k tomu, aby zdieľali s ľuďmi ich radosti i bolesti; aby im neváhali podať pomocnú ruku, vyjadriť im svoju blízkosť. Hovorí sa, že ľudia si ani tak nezapamätajú to, čo ste im povedali, ale kým ste pre nich boli.

Ak kňaz stojí pri ľuďoch, keď to najviac potrebujú, oni mu to mnohonásobne vrátia. Veď aj Peter, keď sa pýtal Pána Ježiša, čo budú mať z toho, že ho nasledujú, dostal odpoveď, že dostanú za všetko stonásobne viac.

A to môžem potvrdiť. Niekedy ľudia ľutujú kňaza, že je sám, že je opustený, ale kňaz, ktorý sa dáva, neprežíva osamelosť ani opustenosť.

Má kňaz vstupovať aj do ťažkých ľudských problémov a osobne pomáhať pri ich prežívaní a riešení?

Kňaz by mal byť ľuďom stále nablízku. Často sa veriaci delia s kňazom v spovednici o svoje problémy – a neraz sú to nepredstaviteľné ťažkosti. Kňaz – so všetkou láskou a úctou – môže v mnohom pomôcť; a ak sa domnieva, že je niečo nad jeho sily, môže veriaceho nasmerovať k odborníkom.

Čo by malo byť motiváciou pre mladých mužov, aby sa stali kňazmi?

Najdôležitejšie je mať Božie povolanie; ale veľmi podstatný je aj príklad kňaza. Preto bratislavský arcibiskup metropolita Stanislav Zvolenský po Roku modlitieb za nové kňazské povolania vyhlásil Rok modlitieb za kňazov – aby kňazi ešte radostnejšie prežívali svoje povolanie.

Myslím si, že keď chlapci a mladí muži vidia kňaza, ktorý horlivo a obetavo prežíva svoje kňazstvo, tak ich aj cez túto skúsenosť Boh priťahuje. Dôležitý je tiež príklad rodičov a ich žitie manželského a rodinného života. Boh má však tisíc rôznych spôsobov, ako vzbudiť povolanie a ako si pritiahnuť človeka.

Isteže, Pán Boh postupne očisťuje dušu a srdce každého mladého muža, aby si uvedomil, čo je v jeho duchovnom povolaní dôležité, prvoradé a čo je vedľajšie, nepodstatné.

Takže diamant sa vlastne obrúsi.

Áno, je to tak.

Aké ste mali skúsenosti s rodičmi svojich seminaristov? Boli všetci nadšení, že z ich synov sa stanú kňazi?

Väčšina rodičov sa z toho tešila, ale zďaleka neboli všetci nadšení. Dokonca sme sa stretávali s rodičmi, ktorí odmietali myšlienku, že z ich syna sa stane kňaz. Boli to najmä chlapci, ktorí už mali vyštudovanú jednu vysokú školu a rodičia mali inú predstavu o ich živote.

Chceli, aby sa oženili a mali deti, no odrazu im syn povedal, že odchádza do seminára. A tak niektorí rodičia robili aj veľké prekážky.

Menil sa názor týchto rodičov počas štúdia ich synov v seminári?

Takmer u všetkých postupne áno; väčší zlom nastal v ich prijatí synovho duchovného povolania, keď sa zúčastnili na diakonskej vysviacke. A keď bola kňazská vysviacka, tak to sa už aj veľmi tešili.

Ako prežívali vašu kňazskú vysviacku vaši rodičia?

Mali veľkú radosť. Mamka sa modlila, aby v našej rodine vyrástol kňaz; obetovala na tento úmysel aj prvé piatky. Pán Boh jej modlitby vypočul dvojnásobne – aj ja, aj brat Jozef sme sa stali kňazmi. Mamka nám však nikdy svoje úmysly nenatláčala, prezradila nám ich až neskôr.

Inšpirovali ste ku kňazskému povolaniu svojho brata Jozefa (1964 – 2020) vy, alebo on vás? Kto koho ťahal bližšie k Bohu?

Ako chlapci sme si doma dali na ramená uteráky a „slúžievali sväté omše“. (Úsmev.) Spolu sme aj miništrovali, prežívali sme veľmi pekné detstvo. Bol som od brata síce starší, ale naše povolanie klíčilo spoločne.

Vyplynulo aj z toho, že v našej farnosti pôsobil veľmi dobrý kňaz Jozef Hrčka, ktorý mal k nám až otcovský vzťah – a to nielen k nám, ale ku všetkým veriacim. Prešiel sa po dedine, pričom sa pýtal ľudí - ako sa máte? – nie formálne, ale s úprimným záujmom; ako študentov sa nás pýtal, z čoho budeme mať skúšky, ba niekedy nás aj preskúšal; venoval sa miništrantom, chodili sme aj na výlety.

Ešte na nás silne zapôsobil príklad lazaristu pátra Ľudovíta Orješka, ktorého niekoľko rokov ukrývali moji starí rodičia. Keď sa vrátil z väzenia, nestal sa z neho zatrpknutý človek – naopak: z neho priam sálala radostnosť. Práve pri ňom som si uvedomoval silu kňazského povolania.

Joseph (Benedikt XVI.) a Georg Ratzingerovci vydali ľudstvu svedectvo pôsobenia Božej milosti v dvoch kňazských povolaniach. Ako ste vnímali dar kňazstva svojho brata Jozefa?

Môjho brata Jozefa, žiaľ, do kňazského seminára v Bratislave počas totality neprijali, hoci sa tam hlásil niekoľkokrát (prekážky zo strany štátnej moci). Ale Božie cesty sú nevyspytateľné. Brat mal totiž duchovné aj rehoľné povolanie, a oboje mu Boh pomohol naplniť.

Náš vzťah nikdy neprestal byť intenzívny, ani keď sme pôsobili každý inde. Keď sme sa stretli, boli to vždy živé, povzbudivé rozhovory. Osobitne v poslednom roku som ho často navštevoval. Veľa sme sa spolu zdieľali o tom, čo čítame, čo prežívame.

Otvorene, o utrpení i smrti, o strachu i nádeji. Pán Boh dáva často tie najväčšie milosti práve cez skúšky a utrpenie.

Čo ste si vzali sám pre seba, do svojho života – z bratovho nesenia kríža v podobe ťažkej choroby?

Pravdivosť a odovzdanosť. Brat sa nehral na hrdinu. Keď sa človek na niečo štylizuje, vtedy nedostane Božiu pomoc. Treba sa pokoriť, prijať sa takí, akí sme. Cez modlitby mnohých ľudí a cez mnohé povzbudenia Jozef dospel k takej odovzdanosti a vyrovnanosti, nad ktorou som žasol.

Zároveň si zachoval – podobne ako náš otec – nadhľad a iskru humoru i v najťažších situáciách. Aj v posledný deň, ktorý sme s ním strávili so sestrou, neraz zažartoval, a to napriek tomu, že si uvedomoval vážnosť situácie, keď nás hneď privítal slovami „ide to veľmi rýchlo“.

Ľudia zvyknú v takýchto vypätých situáciách klesať na mysli a hovoriť - my sa toľko modlíme, a zázrak sa nekoná.

On mi povedal: „Mnohí sa spájajú v modlitbe, aby mi vyprosili zázrak. Ale čo môže byť väčší zázrak ako nebo? No keď nám Boh ponúka ten najvzácnejší dar, my sa ho bojíme prijať, odmietame ho, plačeme. Čo však môže byť vzácnejšie ako stretnutie s Pánom v blaženej večnosti?“

V čom ste obdivovali svojho otca?

Viera sa u nás žila a žili ju obaja rodičia; večer sme si kľakli spolu celá rodina, aby sme sa pomodlili. Keď vidíte otca i mamu kľačať a modliť sa pri posteli – to je úžasný príklad! To na vás musí zapôsobiť.

Modlili sme sa nielen ruženec, ale napríklad v marci sme sa celý mesiac modlili k svätému Jozefovi, ktorý nám pomáhal veľmi intenzívne, naozaj viedol našu rodinu, napĺňal nás pokojom.

Naši rodičia žili jednoduchý život s pokojom, pokorou a dôverou v Božiu pomoc – skromne, ale šťastne; bol tam súzvuk založený na viere. Nikdy nelamentovali, že tamten má toto a druhý tamto; ako dôchodcovia s malým dôchodkom s úsmevom hovorili – nikdy sme sa nemali tak dobre ako teraz.

Zo životopisov svätých kňazov vieme, že slávili Eucharistiu aj niekoľko hodín. Viete si to dnes reálne predstaviť?

Áno, viem si to predstaviť; domnievam sa, že každému kňazovi by sa počas slávenia svätej omše žiadalo priam zastať, meditovať a rozjímať, najmä po svätom prijímaní – ale svätá omša má určitý rytmus, musíme dbať na prítomných veriacich.

Benedikt XVI. bol známy tým, že viedol ľudí k silenciu – tichu počas svätej omše. No dnes akoby sme sa ticha báli; aj pri svätej omši.

Ticho je dôležité, ale, žiaľ, ľudia nie sú naučení na ticho. Veriaci sa vedia modliť, dokonca až veľmi veľa sa modliť; ale stíšiť sa a načúvať Bohu – to je náročné, ale zároveň to môže byť veľmi oblažujúce.

Aj k Eliášovi prichádza Pán v tichom vánku; no ticho je pre dnešného človeka nesmierne náročné, lebo žije neustále v hluku, v zhone. Zastaviť sa preňho neznamená hneď oblaženie, lebo často sa práve v tichu vyplavuje to negatívne, čo má v sebe človek nazbierané.

Mali ste tento rok pracovné prázdniny, alebo ste si našli aj čas na oddych?

Občas je aj čas na oddych. (Úsmev.) Priznám sa, že najradšej relaxujem prácou vo vinici. Po tom, ako otec pred rokom a pol zomrel, starám sa o vinohrad. Ale nie je to víno na súťaže.

No vo vinohrade je ťažká práca a človek sa skutočne natrápi, kým dorobí víno. Vinohrad si vyžaduje starostlivosť po celý rok, ale odísť z centra Bratislavy do ticha pod horou, kde som často úplne sám - to je pre mňa doslova oáza: pracovať a modliť sa.