Aj v pesimizme hľadal optimizmus a išiel ďalej

Levko Dohovič sa narodil 29. septembra 1935 v Užhorode v rodine gréckokatolíckeho farára Eugena Dohoviča. Mama bola učiteľka. Spomienky na detstvo sú vždy inšpiráciou začať rozhovor a rozprávanie o živote.

Ako vnímate čas detstva vo vašom živote?

Narodil som sa v Užhorode, ale bývali sme aj v dvoch dedinách, kde otecko bol farárom. Mal som krásne detstvo. V tých časoch sa na dedinách udržiavali krásne vianočné, veľkonočné a ďalšie náboženské, ale aj bohaté ľudové tradície, ktoré po dnešný deň zanechali vo mne nezabudnuteľné spomienky.

Zlom pravdepodobne prišiel počas druhej svetovej vojny a tesne po jej skončení. Aké to boli roky a čo najviac ovplyvnilo vás a vašu rodinu v tomto čase?

V novembri 1944, šesť týždňov po oslobodení zakarpatskou sovietskou armádou, príslušníci NKVD prišli na obecný úrad oznámiť richtárovi, že dostali príkaz uväzniť otecka. Richtár pozval enkavedistov na domácu slivovicu a syna poslal, aby upozornil otecka, že ho prišli uväzniť.

Po krátkej porade richtárov syn navrhol, aby som zamkol otecka v cerkvi a kľúč mu odovzdal na dohodnutom mieste. On zatiaľ pôjde ku kurátorovi zobrať druhý kľúč. Dôstojníci a vojaci NKVD nás pri obhliadke fary zahnali do jednej izby.

Opakovane sa pýtali mamy aj nás starších detí, kde je otecko, a hrozili, že celú našu rodinu vyvezú na Sibír. Až do večera snorili po celej dedine. Do cerkvi nešli. Ľudia hovorili, že to bol zázrak. Dedinčania v noci odviezli otecka z dediny. Následne sa mu podarilo ujsť do Československa.

Mama zostala so štyrmi deťmi – najstaršia sestra mala 12 rokov a najmenšia nemala ešte ani jeden rok. Pre celú rodinu nastali ťažké roky. Mame nedovolili vykonávať učiteľské povolanie, pracovala ako upratovačka a robila ďalšie príležitostné práce, aby nás uživila.

V roku 1946 sa staršej sestre podarilo cez prísne stráženú hranicu utiecť na Slovensko k oteckovi. O dva dni ako desaťročný som mal aj ja prejsť cez hranicu, ale mňa skoro chytili. Tak som sa zľakol, že už som nechcel o úteku ani počuť, aj keď ľudia, ktorí nám pomáhali, ma prehovárali, že sa to raz podarí.

Dospievanie ste prežili bez otca, napriek tomu ste už v mladíckom veku spolu s inými študentmi aktívne protestovali; o čo išlo? Čo ste konkrétne robili?

V roku 1948 sme sa presťahovali do Užhorodu. Podmienky v povojnových rokoch na Zakarpatsku boli ťažké. Drastické zakladanie kolchozov, väznenie nevinných ľudí, farárov, likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi, odvoz celých rodín na Sibír – to všetko vyvolávalo u ľudí averziu.

Najmä u mladých, ktorí protestovali rôznymi spôsobmi. V našom prípade to bolo rozširovanie letákov: Smrť Stalinovi, Smrť komunizmu, neochota vstúpiť do Komsomolu a podobne.

To bol asi začiatok vašej cesty po väzeniach, táboroch, gulagoch v bývalom Sovietskom zväze. Môžete v krátkosti opísať túto cestu?

Našu skupinu uväznili 2. februára 1950 v Užhorode. Ja som bol najmladší. Mal som len štrnásť a pol roka. Po troch mesiacoch drastických výsluchov nás odsúdil vojnový tribunál za vlastizradu a členstvo v protisovietskej organizácii. Starších chlapcov na 25 a mňa na 10 rokov koncentračných táborov.

Mal som tú česť pobývať v 11 väzniciach a v 13 koncentračných táboroch od Vorkuty za polárnym kruhom až po Angaru za Bajkalom v Irkutskej oblasti. Vo väčšine z nich bol najprísnejší režim.

Čo prežíva mladý muž, ktorý sa zrazu ocitne za mrežami len preto, že sa nestotožňuje s totalitou, a ako ste prežívali jednotlivé „štácie“ vo väzení?

Ťažko vyberať z koncentrákov a väzníc, kde bolo lepšie a kde horšie. Každý si môže predstaviť, čo asi prežíva 14-ročný uväznený chlapec. Sláva Bohu, počas vyše šiestich rokov pobytu vo väzení som mal šťastie na dobrých spoluväzňov, ktorí ma chránili.

Hneď v prvý deň som sa dostal do cely ku gréckokatolíckemu farárovi Ivanovi Miňovi, spolubratovi môjho otecka, ktorý si už šesť rokov odkrútil v lágroch. Jemu môžem ďakovať, že som sa vrátil zo „stalinskej rekreácie“ živý.

Oboznámil ma do detailov so životom v koncentrákoch: „Nesmieš spolupracovať s vrchnosťou tábora, nesmieš sa nikdy psychicky zrútiť, to by bol tvoj koniec, ani donášať na spoluväzňov. Zapamätaj si, že nádej umiera posledná. Aj v pesimizme musíš hľadať optimizmus a ideš ďalej.“

Len pre zaujímavosť – súdený som bol tri razy. V máji 1950 v Užhorode za agitáciu proti komunizmu a ZSSR som dostal 10 rokov. Za útek z koncentráku – z tábora pre mladistvých väzňov na polostrove Konvejer v Archangeľskej oblasti (päť dní som bol na slobode) som v októbri 1952 dostal ďalších 10 rokov.

A nakoniec za aktívnu účasť v štrajku politických väzňov vo Vorkute za polárnym kruhom 16. septembra 1953 v Moskve ma odsúdili na trest smrti, ale keďže som ešte nemal ani 18 rokov, zmenili mi trest smrti na 10 rokov táborov s najprísnejším režimom a rok pobytu vo väznici s prísnym režimom.

Môžem byť „hrdý“, pretože som sedel v moskovskej väznici Butyrka, v ktorej sedel aj Lenin. Štrajk politických väzňov po Stalinovej smrti v roku 1953 na našej bani číslo 29 vo Vorkute ukončila streľba do davu – vyše 200 mŕtvych a viac ako 300 ranených. Aj ja som bol ranený.

Čo vám najviac pomáhalo, prípadne ktorá konkrétna osoba vám svojím spôsobom dodala silu, keď už dochádzala?

Vo všetkých koncentrákoch, v ktorých som strávil určitý čas, som vždy bol najmladším politickým väzňom. Bol som v spoločnosti vysoko morálnych a vzdelaných ľudí, z ktorých väčšina pochádzala z Ukrajiny a čiastočne aj z iných krajín a ktorí sa ma snažili všestranne vzdelávať a duchovne podporovať.

V roku 1954 – po odpykaní roku v prísnych väzniciach – odviezli nás aktívnych účastníkov štrajku, najväčších banditov, ako nás volala táborová vrchnosť, za Bajkal a sústredili v dvoch koncentrákoch. Náčelník nás privítal slovami: do roboty vás už hnať nebudeme, ale musíte dodržiavať prísny režim.

Voľný čas sme začali využívať na organizovanie kultúrnych a iných podujatí. Medzi inými som tam stretol môjho učiteľa hudby, šéfdirigenta opery z Odesy Leonida Iščenka a učiteľa divadelného umenia Lea Kaalmita, riaditeľa Estónskeho národného divadla v Tallinne. Obidvaja boli odsúdení na 25 rokov.

Založili sme štyridsaťčlenný ukrajinský mužský spevácky zbor. Pod vedením Leonida Iščenka som začal pracovať ako zbormajster. Podľa juliánskeho kalendára sme 6. januára 1955 v prázdnom baraku zorganizovali Štedrý večer pre 80 väzňov rôznych národností a vierovyznania.

Na Narodenie Pána sa zase uskutočnila slávnostná svätá liturgia východného obradu, ktorú celebrovali traja gréckokatolícki farári z Ukrajiny, rímskokatolícky z Litvy a pravoslávny z Bieloruska. Vtedy som prvýkrát dirigoval vystúpenie zboru.

Za tento prehrešok nás napolo odetých hlavných organizátorov v noci pri mínus 40-stupňovom mraze odviezli na otvorenom nákladiaku do väznice v mestečku Novo-Čunka.

Prežili ste teda aj krutú ruskú zimu v tábore?

Mínus 65 stupňov som zažil 11. až 12. decembra 1955. Každú zimu bolo bežne mínus 35 až 45 stupňov Celzia.

Aký bol váš život po návrate z gulagov? Splnili sa aspoň čiastočne vaše úmysly, túžby?

Do Užhorodu som sa vrátil v júli 1956 s troma kavernami na pľúcach. Stretnutie po toľkých rokoch s mamkou a sestrami sa nedá opísať. Bol som však pod stálym dohľadom NKVD. S pomocou dirigenta užhorodského hudobného divadla Eugena Šeregija som sa stal umeleckým vedúcim súboru nábytkárskeho závodu. Moje túžby sa splnili až v Československu.

Krása diamantu sa získava brúsením a u človeka utrpením. Čo vám tieto strastiplné životné chvíle dali, respektíve v čom vyformovali váš charakter?

Moji spoluväzni vychovali zo mňa bojovníka za pravdu a spravodlivosť, čo ma sprevádza celý život a čo mi pomáhalo vzdorovať a držať sa celé roky dôstojne aj pri „priateľských rozhovoroch“ so Štátnou bezpečnosťou na Ukrajine aj v Československu.

Od roku 1957 v Prahe, následne v Prešove som pracoval ako dirigent rôznych speváckych zborov. Za to, že som v roku 1969 v Košiciach dirigoval na pohrebe mojej mamky gréckokatolícky chrámový zbor a dievčenský mládežnícky zbor Vesnu z Prešova, ma v roku 1971 vyhodili z práce a napísali: „Ideologicky negatívne pôsobil na mládež.“

Vyhodili ma zo šiesteho ročníka Filozofickej fakulty v Prešove po absolvovaní štátnej záverečnej skúšky z dejepisu. Aj napriek rôznym prekážkam som v roku 1974 ukončil štúdium na Karlovej univerzite v Prahe.

Následne som 17 rokov až do odchodu na invalidný dôchodok v roku 1987 pracoval v stavebníctve. Popri zamestnaní v stavebníctve mi v roku 1985 dovolili pracovať s ukrajinským zborom Karpaty, ktorý v minulom roku oslávil 35 rokov účinkovania.

Našli ste v bývalom Československu druhý domov alebo i tu na vás siahali chápadlá totalitnej moci?

Do Československa k oteckovi, ktorého v roku 1950 tiež uväznili ako farára, som sa dostal v roku 1957. Bolo to napoly ilegálne. V tomto mi pomohol podplukovník – pracovník oddelenia pásov a víz v Užhorode.

V Čechách som bol stále v hľadáčiku Štátnej bezpečnosti. Keď som sa presťahoval do Prešova v roku 1963, niekedy to už bolo neúnosné. Systematicky ma volali na výsluchy. Dokonca privážali na výsluchy aj moju manželku, trpela tým celá naša rodina.

Posledný výsluch v trvaní troch hodín som absolvoval tesne pred nežnou revolúciou 25. októbra 1989. Na spoluprácu som jednoznačne odpovedal nie. Na moje požiadanie som dostal z Ústavu pamäti národa na 306 stranách kópiu môjho spisu – je to veľmi zaujímavé čítanie.

Aký odkaz by ste chceli, aby zanechal váš životný príbeh pre ďalšie generácie?

Poznám jedno krásne ukrajinské príslovie: „Bez Boha ani do poroha.“ Inak povedané: Bez Božieho požehnania márne sú naše namáhania. A na záver ešte jedno: Lajtmotívom vášho života nech je vždy optimizmus.