Aj väzni potrebujú prijatie a lásku

Kedy vo vás skrsla myšlienka venovať sa duchovnej službe ľuďom vo väzení?

Dôležitý moment asi bol, keď raz prišiel za mnou na faru Ladislav Vrábel, prvý vikár vo väzenstve na Slovensku, a humorne sa mi predstavil: „Ja som Laco a prichádzam z väzenia.“

Zabával sa na tom, či sa ho bojím, alebo nie. Potom vysvetlil, ako sa veci majú, a začal ma pozývať do tejto služby.

Aké boli pre vás začiatky v tomto špecifickom prostredí?

Bolo to pre mňa niečo nové, rovnako ako aj pre príslušníkov väzenia, pretože dovtedy kňaz nebol jeden z nich a zrazu sa to zmenilo.

Postupne sa začali lámať ľady vo vzájomných vzťahoch. Duchovná služba v tomto prostredí totiž nie je zameraná len na odsúdených a obvinených, ale aj na príslušníkov vo väzenstve a ich rodiny.

Aj im treba vychádzať v ústrety a pomáhať im, lebo ich služba je dosť náročná.

Pôsobili ste v levočskom ústave pre mužov čakajúcich na rozsudok. Čo bolo pre nich najnáročnejšie?

Práve to čakanie. Ako sa hovorí – topiaci sa aj slamky chytá, tak aj oni sa chytali všetkého možného. Viera je jedným zo záchytných bodov a mnohí sa rozpamätali, že kedysi chodili do kostola a modlili sa.

Iní našli svoju vieru práve na tomto mieste. Spomínam si na väzňa, ktorý keď odchádzal z ústavu, prišiel do našej kaplnky a ďakoval mi za čas, ktorý som mu venoval, a hlavne za to, že mohol chodiť na sväté omše.

„Pán farár, keby som nemal vieru, tak sa nedožijem dnešného dňa,“ povedal mi.

Totiž všetko, čo mu prechádzalo hlavou, aj spôsob, akým nad tým uvažoval, ho ťahalo skôr k deštrukcii než k tomu, ako si zachovať život a hľadať cestu.

Cez poznanie Boha však našiel zmysel života.

Väzni najviac potrebujú pochopenie kňaza, ktorý je tu pre nich a vždy si nájde čas.

V čom vidíte najväčší rozdiel medzi farskou a väzenskou pastoráciou?

Tu u nás je kontakt s farníkmi oveľa užší, máme ich takpovediac na dosah.

V období, keď som pôsobil v bežnej farnosti, som sa nestretával často s tým, že by ľudia potrebovali okrem svätých omší a sviatostí aj rozhovor s kňazom.

Ale vo väzenskom prostredí tvoria rozhovory podstatnú časť duchovnej služby. Cez ne sa dá dotyčného človeka ľahšie nasmerovať k sviatostiam a k účasti na svätých omšiach.

Rozhovor je nosný medzník. Odsúdení potrebujú o svojom nahromadenom strese a strachu niekomu povedať.

Vedia, že rozhovor nie je sviatostný, ale zároveň pociťujú istotu, že kňaz ho i napriek tomu zachová v tajnosti, podobne ako spovedné tajomstvo.

Spomínam si na jedného človeka, ktorý sa na mňa počas rozhovoru zrazu udivene pozrel. Následne mi prezradil, že prešiel rôznymi vyšetreniami psychológov a iných podobných odborníkov, ale nikto mu nedefinoval jeho problém tak presne ako ja počas polhodinového rozhovoru.

Bol z toho užasnutý a v tej chvíli sa v ňom zlomili veci, ktoré dovtedy v sebe dusil. Mohol potom nabrať úplne iný smer.

Môžete spomenúť duchovné aktivity, na ktorých sa odsúdení zúčastňujú?

Majú možnosť zúčastniť sa na individuálnych rozhovoroch, v ústave tiež prebiehajú katechézy a sväté omše.

Máme aj biblické hodiny, pravidelnú modlitbu posvätného ruženca, v Pôstnom období pobožnosti krížovej cesty.

Začiatkom júla slávime aj my pri príležitosti sviatku Návštevy Panny Márie odpust na Mariánskej hore, keďže ním žije celá Levoča.

Okolo 20. augusta, v deň spomienky vzniku našej väzenskej farnosti v roku 2007, máme sviatok Matky ustavičnej pomoci, ktorej je zasvätená naša kaplnka.

Kaplnka bola najprv vyzdobená všetkým možným, čo vytvorili ľudia, ktorí tu boli. Tento rok sa nám ju podarilo obnoviť a otec biskup František Rábek, vojenský ordinár, ju požehnal.

Súčasťou vášho duchovného sprevádzania je aj čítanie a rozoberanie Božieho slova. Vedia ho väzni pochopiť, prehovára k nim?

Práve v tomto čase sme s jednou skupinkou rozoberali tému, ako funguje Božie slovo v živote. V  tejto súvislosti si spomínam, ako za mnou prišiel človek, ktorý sa chcel so mnou po svätej omši porozprávať.

Ale po jej skončení mi zrazu povedal, že už sa rozprávať nepotrebuje, lebo odpovede dostal v Božom slove počas svätej omše. Žasol nad tým, ako toto slovo prehovorilo do jeho konkrétnej situácie.

Naozaj platí, že Božie slovo je účinné, živé a pôsobí.

Čo je vo vašej službe najpotrebnejšie?

Väzni najviac potrebujú pochopenie kňaza, ktorý je tu pre nich a vždy si nájde čas. To je asi tá najdôležitejšia vec, z ktorej potom pramení vzájomná dôvera, ako aj vzťah k Bohu, k sviatostiam či návšteve svätých omší.

Snažíme sa, aby väzni týmto veciam aj rozumeli a potom veľmi dobre vidno, že keď rozumejú svojej viere alebo sa v nej vzdelávajú, tak k jednotlivým obradom, sviatostiam a všetkému duchovnému programu pristupujú inak.

Majú naozajstnú radosť, odvážia sa pýtať na mnohé otázky, ktorými by sa vonku zrejme nikdy nezaoberali.

Najprv im vysvetlíme základné veci a potom sa môžu dopracovať k niečomu vyššiemu.

Stretávam sa aj s takými, čo nemajú záujem o duchovnú činnosť. No nikdy neviete, ako a kedy ich Pán osloví.

Ako by ste celkovo zhodnotili prijímanie vašej služby väzňami?

Nemôžeme mať ružové okuliare. Každý človek je vo väzení pre niečo. Má za sebou nejakú osobnú históriu a prostredie, v ktorom vyrastal alebo sa v ňom neskôr pohyboval.

Väzňov treba často priviesť aj k tomu, aby dokázali odpustiť svoju negatívnu skúsenosť z minulosti a najmä odpustiť tým, s ktorými nemajú vytvorené dobré väzby.

Stretávam sa aj s takými, čo nemajú záujem o duchovnú činnosť. No nikdy neviete, ako a kedy ich Pán osloví.

V kaplnke sme napríklad mali obraz, ktorý namaľovali dve väzenkyne, hoci vôbec nechodili do kostola. Všimol som si ich záujem o maľovanie, tak som ich poprosil, aby do tohto sakrálneho priestoru niečo vytvorili.

Na obraze pracovali niekoľko týždňov a výsledok obdivovali mnohí. Obe ženy sa potom zúčastnili na spomínanej vychádzke na Mariánsku horu. Jedna z nich sa v osobnom svedectve neskôr vyznala, že išlo o jej prvú svätú omšu v živote.

To je prvý bod, od ktorého sa môže začať budovať vzťah s Bohom. Počas pastoračnej služby sa iste stretávate s rôznymi životnými príbehmi. Podobný ako spomínaný je aj príbeh ženy, ktorá nechodievala do kostola, lebo predtým to v rodine chápala ako povinné zlo.

Až tu objavila správny vzťah k Bohu a uvedomila si, že aj vlastné deti odrádzala od viery. Až vo väzení pochopila rozdiel medzi formálne dodržiavanou tradíciou a naozajstnou vierou.

Mala veľmi veľa otázok, veľa vecí si vyjasnila a tešila sa z toho.

Ozývajú sa vám väzni aj potom, čo ich prepustia?

Niektorí napíšu pohľadnicu a P. S. v štýle: chodievam do kostola, darí sa mi dobre.

Je to pre mňa povzbudenie, že moja práca priniesla ovocie. Alebo mi napíšu email, lebo si nájdu na náš ústav oficiálne kontakty na internete.

Napíšu, že majú prácu, to ma najviac poteší.

Aké výzvy pre seba v tejto službe do budúcna vidíte?

Treba zostať verný Božiemu slovu, učeniu Cirkvi a sviatostiam.

V týchto intenciách potom viesť duchovnú službu, ponúkať ju, žiť s týmito ľuďmi a viesť ich k viere, aby mohli pokračovať aj v prostredí, kde sa už my kňazi nedostaneme.

Veľmi dôležitý je pritom laický apoštolát, lebo laici pôjdu medzi nich a svojím životom ich môžu priviesť bližšie k Bohu.

Božie slovo nás vyzýva, aby sme žili svoju vieru a prijímali jeden druhého. Toto prijatie pomáha odsúdeným začleniť sa čo najskôr do bežného života.

Určite však prichádzajú aj ťažšie chvíle, čo vám pomáha preklenúť ich a ísť ďalej?

V takých chvíľach je veľmi dôležitý duchovný život kňaza. Má byť založený na modlitbe a na takých základných veciach, ako je napríklad čítanie Svätého písma.

Ak by toto prestalo, z čoho by som čerpal silu ísť medzi odsúdených?

Okrem toho som veľmi rád, že mávame aj stretnutia kňazov ordinariátu, ktoré sú pre nás povzbudením.

Aké slová by ste na záver adresovali tým, čo nemajú žiadnu skúsenosť s väzenským prostredím?

Aby na odsúdených hľadeli v prvom rade ako na ľudí, aby v nich videli hodnotu Božieho dieťaťa. Tú nestrácajú ani napriek svojej minulosti.

Božie slovo nás vyzýva, aby sme žili svoju vieru a prijímali jeden druhého. Toto prijatie pomáha odsúdeným začleniť sa čo najskôr do bežného života.