Ak by prežili to, čo ja, neváhali by ani minútu

Obaja vaši rodičia sú lekári. Nechceli ste kráčať v ich šľapajach?

Áno, chcel som sa stať lekárom. Lenže môj otec mi ako chirurg a primár trenčianskej kliniky povedal, že na to nebudem mať. Vedel, že aj ja by som určite chcel byť chirurg ako on, no keďže mám dosť „mantavé“ ruky, nešlo by mi to a trápil by som sa.

Pamätám si, že tento rozhovor prebehol v aute, keď sme šli na návštevu k babke. Tak som opustil svoju víziu stať sa lekárom a začal som študovať biznis a zdravotnícky manažment. Určite to neľutujem, lebo vidím, že aj takto sa dá pomáhať veľkému množstvu ľudí a zachraňovať životy.

Napríklad sme s ministerstvom zdravotníctva kúpili sedemnásť moderných lineárnych urýchľovačov, ktorými sa ožarujú nevyoperovateľné nádory alebo také, na ktoré nezaberá chemoterapia, trebárs na pľúcach alebo mozgu. Predtým sa tu používali tridsaťročné prístroje, ktoré prinášali viac škody než osohu, a prežitie rakoviny bolo nižšie.

Takže aj napriek tomu, že som sa nestal lekárom, vykompenzoval som si to takýmto spôsobom a zostal verný oblasti medicíny. Málokto však vie, že som do svojich štrnástich rokov pravidelne miništroval a dokonca som vážne uvažoval nad tým, že by som sa stal kňazom. Potom som si to ale rozmyslel. (Úsmev.)

Čomu sa venujete teraz?

S bývalými kolegami sme založili firmu, ktorá poskytuje technické poradenstvo pre veľké firmy naprieč celou Európou.

Ďalej mám dva startupy – s mladými chlapcami z Bratislavy pracujeme na používaní umelej inteligencie v zdravotníctve, snažíme sa, aby pri sonografických či CT vyšetreniach a magnetickej rezonancii lekár nemusel ručne vypisovať, čo vidí, ale softvér mu s tým automaticky pomôže.

A v neposlednom rade spolupracujeme na projektoch pre Asociáciu na ochranu práv pacientov a iné neziskové organizácie, aby sme nielen zarábali, ale aj pomáhali.

Samozrejme, aj práca, ktorú sme robili pre ministerstvo zdravotníctva, zachraňovala ľudí, ale chýbalo nám v tom také to „srdiečko“, pomáhanie iným pre dobrú vec. To ma na mojej práci baví najviac.

Na jar ste sa tiež infikovali koronavírusom a choroba mala u vás veľmi ťažký priebeh. Ako ste to znášali?

Nakazil som sa, aj keď som celý čas prísne dodržiaval opatrenia a taktiež som mediálne vyzýval na ich sprísnenie. Raz som však musel ísť na ministerstvo niečo podpísať. To bolo prvýkrát po dlhom čase, čo som vyšiel z domu na viac ako tri minúty – mal som home office a chodil som maximálne na nákup do potravín.

A zistilo sa, že na ministerstve bola jedna pani pozitívna. Vravel som si, že som mladý, nemám žiaden rizikový faktor, tak to azda nejako prežijem. Na štvrtý deň mi prišiel výsledok testu, bol som pozitívny. Deň nato nastúpili štyridsiatky horúčky, ktoré sa nedali ničím zraziť.

O dva dni neskôr som musel ísť do nemocnice, mal som veľmi zlú saturáciu, tak si ma tam rovno nechali. Aj keď je možno pravda, že som to trochu zanedbal pre vlastnú aroganciu, myslel som si, že som mladý a nič sa mi nestane, ale podcenil som profylaxiu – a skončilo sa to na covidovom pľúcnom oddelení ružinovskej nemocnice.

Hospitalizovaný som bol dva týždne, počas ktorých mi z troch spolupacientov na izbe zomreli dvaja. S jedným z nich sme sa ešte pri raňajkách rozprávali, zrazu zavolal sestričku, že mu je ťažko, a udusil sa. V jednej miestnosti so mnou. Hoci zdravotníci robili, čo mohli, nepodarilo sa ho zachrániť.

S týmto pacientom sa mi spája aj jeden silný zážitok, ale najprv otázka: povedzme si úprimne, kto dobrovoľne vojde do červenej covidovej nemocnice? Musí to byť buď totálny hlupák – ale takých tam našťastie nepúšťajú –, alebo človek, ktorý povýši blaho iných nad svoje vlastné, čiže zdravotníci a kňazi.

Spomínam si, že bolo deväť hodín večer, ja som mal v sebe silné lieky, zrazu vstúpila do miestnosti veľká postava v ochrannom obleku. Naša sestrička bola malá a drobná, tak som chvíľku pozeral, rozmýšľal a hovorím si: „Ona je v objemovke? To kedy stihla?“ Nebola to však sestrička, ale kňaz.

Zavolala mu mama spoluležiaceho, či by nemohol prísť, on sa hneď obliekol a prišiel. Napriek tomu, že vedel, kam ide, a veľa riskoval. Na spolubývajúcom bolo hneď vidno, ako sa mu po spovedi uľavilo, bol omnoho pokojnejší.

Prišlo to práve včas, lebo nasledujúce ráno zomrel. To sa v ten večer spovede netušilo, ako som vravel, vyzeral pomerne stabilizovane. Kňazi plnili v nemocniciach veľkú funkciu, o ktorej sa veľmi nehovorí.

Počas vrcholu druhej vlny pandémie to nebolo len o liečení, lebo sestričky a lekári robili, čo mohli, ale aj o dôstojnom zomieraní. To bola neoddeliteľná súčasť.

Kedy nastal v priebehu choroby zlom a vy ste sa začali cítiť lepšie?

Práve počas toho, ako kňaz spovedal môjho spolupacienta, som si uvedomil, že som na tom naozaj zle. Šiel som do kúpeľne, aby som im poskytol trochu súkromia, a nemohol som sa vôbec nadýchnuť, bál som sa, že sa z tej kúpeľne už nevrátim.

Lekári mi potom nasadili silné lieky a povedali, že buď zaberú, alebo nie. Majú totiž nejaké percento úspešnosti a ja som mal šťastie, že som bol medzi tými, u ktorých fungovali.

Mali ste alebo máte nejaké postcovidové komplikácie?

Mal som a stále mám. Najviac ma trápilo, že mi zo silných liekov opúchal mozog a mal som veľké výpadky pamäti a problémy s koncentráciou. Akoby sa niektoré dni úplne vymazali, nevedel som, kde som bol ani čo som robil.

Keď som prišiel domov z nemocnice, musel som byť ešte mesiac zatvorený v karanténe, lebo hrozilo, že ak čokoľvek chytím, bude to môj koniec, nemal som totiž žiadnu imunitu.

Bál som sa, že mi problémy s pamäťou zostanú natrvalo, čo by bol dosť problém, keďže – ako som spomínal – ruky mám „mantavé“, živím sa hlavou a bol by som teda prakticky nezamestnateľný. Našťastie to prešlo a teraz už mám len štandardný long covid, čiže vydržím tak maximálne 30 minút fyzickej aktivity a stačí. Ale zlepšuje sa to.

Prehodnotili ste po tejto skúsenosti svoje dovtedajšie hodnoty?

Ani nie, nebolo to totiž prvýkrát, čo som sa ocitol v takejto život ohrozujúcej situácii. Už keď som tam šiel, mal som v sebe veci vyrovnané. Ak je človek vyrovnaný a uzrozumený s tým hore, čoho sa má báť?

Uvedomil som si však množstvo iných vecí. Keď som videl sestričky, ako sa o mňa starajú a aké sú vyčerpané, hneď som si ich začal omnoho viac vážiť. Ja som bol dlhé roky ten analytik, pri ktorom sa očakáva, že emócie idú bokom a prevládať bude rozum.

Počas mojej hospitalizácie som však prišiel na to, že čísla nikdy nedajú plný obraz o tom, aká je situácia naozaj.

Aký bol rozdiel medzi predikciou pandémie a realitou?

Našou prácou v prvej vlne bolo vytvárať rôzne scenáre, ako môže situácia vyzerať, ak sa niečo zhorší. Napríklad sme vzali variant, v ktorom by ľudia nosili rúška, a variant, ak by ich nenosili.

Predpovede sa aj naplnili, hoci nie tak rýchlo, ako sme čakali – na jar minulého roka sa totiž veľmi rýchlo zatvorili hranice, a keďže tu covid fyzicky nebol, tak sa ani veľmi nerozšíril. Scenáre sa však začali napĺňať na jeseň – dovolenkári sa vrátili zo zahraničia s čerstvým vírusom, otvorili sa školy a zrazu sa covid prudko rozšíril po celom Slovensku.

Najviac ma mrzí, že sme s kolegami opakovane apelovali na predstaviteľov vlády, že ak nebudú konať, hrozia nám ďalšie vlny a tisíce hospitalizovaných. Prvú vlnu sme skončili ako jedna z najlepších krajín na svete a v druhej presne naopak, na istý čas sme boli jednou z najhorších.

Bolo jasné, že druhá vlna bude silnejšia, tak je to vždy, ale naozaj nepomáhalo, že sa naši politici na tlačových konferenciách hašterili a obviňovali navzájom.

Čo hovoríte na aktuálnu očkovaciu stratégiu, je nastavená dobre?

V očkovacej stratégii sme mali od konca decembra viacero zmien. Prvá verzia počítala so štyrmi skupinami ľudí, čo ani náhodou nebolo dostačujúce. Ďalšia zahŕňala desať skupín, tá bola pripravená veľmi dobre. Následne sme povolili vakcináciu učiteľov, čo je síce rozumné, ale školy sa aj tak neotvorili.

Ďalšou verziou bolo prideľovanie termínov podľa diagnóz a veku. Dosť chaos. Škoda, že sa nevyužila atmosféra obdobia, keď sme mali naozaj veľa prípadov, a neočkovalo sa vtedy. Teraz sa situácia zlepšila, no my za priemerom Európskej únie v počte zaočkovaných stále naozaj veľmi zaostávame.

Pochvalu si však zaslúži Konferencia biskupov Slovenska, ktorá očkovanie od začiatku podporuje.

Čo za to môže? Nedostatočná mediálna kampaň?

Určite aj mediálna kampaň. Vezmime si takú Britániu alebo Spojené štáty, ktoré majú mieru preočkovanosti vysokú – každý týždeň mali kampaň zameranú na inú skupinu obyvateľstva.

Išli podľa presne určených parametrov a poskytovali flexibilnejšie možnosti, napríklad nie každý je ochotný ísť sa dať zaočkovať do veľkokapacitného očkovacieho centra, no k svojmu všeobecnému lekárovi už áno. A toto im bolo umožnené.

U nás je aktuálne najväčším problémom to, že ľudia nemajú potrebu sa dať očkovať, veď prečo by to robili. Pokiaľ nebudú vidieť v očkovaní výhodu, prípadne ak nebudú cítiť strach, môže byť veľmi náročné presvedčiť ich.

Do začiatku školského roka budeme mať v ideálnom prípade zaočkovaných 55 percent populácie. To je málo. Takže tretia vlna sa zopakuje, hoci v menšej miere, ale stále pribudnú desiatky mŕtvych.

Veľkou témou sú aj odporcovia očkovania, takzvaní antivaxeri, a ľudia, ktorí veria rôznym konšpiračným teóriám. Na Slovensku to už môžeme pomaly nazvať lokálnym folklórom. Je tento fenomén prítomný aj v iných krajinách alebo len u nás?

Zopakujme si, aké konšpirácie sme počuli za uplynulý rok. Prvá – koronavírus bol do sveta umelo vypustený z laboratória. Druhá – koronavírus sa šíri 5G sieťami, preto ľudia v Anglicku vo veľkom váľali 5G vysielače. Tretia – v rúškach sú čipy. A zabudol som, vraj aj vo vakcínach sú čipy.

Vidíme, že konšpiračných teórií sa objavilo naozaj veľa. Tento fenomén existuje naprieč celou Európou a svetom, no zaujímavé je – čítal som o tom rôzne analýzy a štúdie –, že v krajinách, kde obyvatelia nedôverujú vláde, je tento jav oveľa silnejší.

Ľudia sa snažili vysvetliť svoju verziu reality a pritom sa často uchyľovali až k bizarným alternatívnym teóriám. Chápem, že niektorí môžu mať z očkovania strach, no vidíme krajiny, kde naozaj pomohlo a zachraňuje životy.

Keby niekto zažil to, čo som si prežil v nemocnici ja, neváhal by ani minútu. Nechápem tých, ktorí majú vo svojom okolí či rodine ľudí, ktorí covidu podľahli, a stále odmietajú očkovanie.

Čo sa stalo s lekármi a zdravotnými sestrami po skončení núdzového stavu? Nemyslím z psychického, ale skôr kapacitného hľadiska.

Lekári a sestričky prežili extrémny rok. Tešili sa, že prišla nová vláda, ktorá by im mohla zlepšiť pracovné i platové podmienky, a namiesto toho vypukla najhoršia pandémia, akú si vedeli predstaviť. To spôsobilo, že na konci mája odišlo do dôchodku viac sestier ako za celý rok 2017.

Očakáva sa, že do konca tohto roka ich odíde vyše 1 600 – dvojnásobok či trojnásobok toho, čo by sme čakali. Už pred dvoma rokmi nám chýbalo 2 700 lekárov a 3 100 sestier. To sú čísla, ktoré sa nedajú len tak doplniť či nahradiť.

V praxi to znamená, že ak má oddelenie sto lôžok, obsadiť môže maximálne sedemdesiat, lebo nie je dostatok personálu. Tým sa predlžujú i čakacie lehoty na výkony. Tie sa nezverejňujú, takže nevieme, že termín sme mohli dostať o päť dní, no dostali sme ho o dvadsať dní.

Pandémia koronavírusu poukázala na to, že máme obrovský problém s personálom. Čo nám pomôže, že prídu do nemocníc miliardy z eurofondov, keď v nich nebude mať kto pracovať?

O slovenskom zdravotníctve kolujú medzi verejnosťou rôzne mýty, nie práve najpozitívnejšie. Jedným z nich je, že za všetko môže náš zdravotnícky systém. Aká je pravda?

Najväčším mýtom, ktorý sa nám podarilo v poslednom čase vyvrátiť, je to, že sme neefektívny systém. Na to, koľko máme v našom zdravotníctve zdrojov, sme veľmi efektívny systém. Ťažíme z neho absolútne maximum, a teda sme logicky narazili na hranice, ktoré sa jednoducho nedajú odstrániť.

Máme veľmi kvalitný a kvalifikovaný personál, ktorý je stále motivovaný aj napriek tomu, že ťahá za mnohonásobne viac ľudí, ktorí v nemocniciach chýbajú. To, že sme neefektívny systém, je naozaj obrovský mýtus.

Je pravda, že sme vo viacerých štatistikách na chvoste Európy, ale to, samozrejme, závisí od viacerých faktorov – trebárs ako pristupujeme k životospráve, diagnostike a prevencii chorôb. Určite nie je na vine iba zdravotnícky systém.

Vezmime si napríklad fakt, že máme najvyšší výskyt rakoviny kolorektálneho traktu, čiže konečníka, na počet obyvateľov. A prečo? No primárne preto, lebo máme radi štipľavé, údené a slivovicu. Ak neobmedzíme túto kombináciu, tak sa lekári môžu aj potrhať, a nepomôže to.

Stíhate si popri všetkej práci aj oddýchnuť?

Akože okrem toho, že pozerám turecké seriály? (Smiech.) Ale nie, beriem to tak, že kým som mladý a nemám rodinu a s tým spojené povinnosti, mal by som robiť čo najviac, maximum, čo dokážem. Potom, keď budem starší, tak z toho trošku zvoľním.

Chceli by ste niečo odkázať našim čitateľom?

Áno. Dozvedel som sa, že keď som ležal v nemocnici s ťažkým covidom, tak sa za mňa veľa ľudí modlilo. Chcem sa im za to poďakovať a odkázať im, že si to veľmi vážim.