Ako prežiť rodičovstvo
Martina Vagačová. Snímka: archív Martiny Vagačovej
Výchova našich rodičov bola odlišná od tej dnešnej. Kým predtým deti viac rešpektovali rodičov, teraz je to trošku naopak. Prečo?
Výchova súčasných rodičov je zákonite odlišná od toho, čo zažívali oni na vlastnej koži. Je to spôsobené tým, že každá spoločnosť sa mení a vyvíja, a tým sa aj nachádza v iných podmienkach ako tá predošlá. Rodiny ako súčasť spoločenstva na tieto zmeny odpovedajú.
Preto by som videla generačnú zmenu prístupu k výchove tiež ako istú zákonitosť vývoja spoločnosti. Pre rodiča to nie je jednoduché, pretože sa konfrontuje s tým, že spoločnosť so sebou nesie isté kultúrne vzorce a očakávania, ako by sa malo dieťa vychovávať. Lenže mnohé z nich už nie sú náležité.
Napríklad keď dieťa prejavuje svoj názor, hoc aj úctivo, môže naraziť na presvedčenie, že dieťa má poslúchať dospelého. Lenže kritické myslenie je dôležitou súčasťou dnešnej spoločnosti, v ktorej žijeme, a keďže dieťa sa rodí s potrebou byť zvedavé, začne sa pýtať, aby rozumelo, ako veci fungujú.
Malé dieťa vníma a chápe to, v čom žije. Inými slovami, ak má dieťa rešpektovať rodiča, musí zažiť rešpekt na vlastnej koži a nie obavu z neprijatia či odmietnutia.
Ako teda byť autoritou, ale zároveň láskavým rodičom?
Všetci vieme, že rodič je pre dieťa autoritou od podstaty, avšak otázne je, na čom svoju autoritu postaví. Teda čomu v živote verí, na čom je postavená jeho identita a ako má rozvinutú integritu. To znamená, ak verím v Boha, láska by mala byť môj základný postoj vo výchove.
Dieťa potom vnímam ako ľudsky rovnocennú bytosť, ktorá má rovnaké biologické, ale aj duševné potreby. To znamená, že si zaslúži láskyplné zaobchádzanie presne tak ako každá iná dospelá bytosť. Potrebuje byť prijímané také, aké je, so všetkými odlišnosťami a nedokonalosťou, aby sa cítilo dostatočne schopné zmocniť sa samostatného riešenia životných problémov.
Rodič, ako dospelá osoba, by si mal súčasne uvedomovať, že dieťa je skoro celý život, ktorý s ním prežije, v neustálom vývoji a učí sa. Čo to ale znamená? Napríklad zvedavosť, ktorá ho poháňa, aby objavovalo a skúšalo, ako svet a spoločnosť fungujú – a to prináša so sebou chyby.
Nevhodné správanie by preto mal rodič vnímať ako signál, ktorý ho upozorňuje, že dieťa situáciu nezvláda a potrebuje jeho podporu. Preto pristúpi k tejto situácii s tým, že zastaví nevhodné správanie dieťaťa, pričom ho nezačne kárať a moralizovať, ale zaujíma sa, čo sa stalo, čo prežíva.
Príklad: Mama je s dvojročným Adamom na návšteve u kamarátov. Keď sa pokúsi vziať zo stolíka sklenenú misku s orieškami, mama mu v tom zabránia a on spustí krik. Preto ho zoberie mimo spoločnosti, do inej izby, kde ich nikto nebude vyrušovať. Vytvorí mu tak priestor, aby Adamko prijal realitu a zvládol svoje emócie. Nechá ho si poplakať, pričom mu povie, že chápe, aké je ťažké nesmieť sa dotýkať lákavej misky. Potom len počká, kým sa pri nej upokojí. Takto mu dá najavo, že dôveruje jeho schopnosti utíšiť sa. Prv než zájdu naspäť do obývačky, ponúkne Adamovi, aby si vybral z hračiek, ktoré si priniesol so sebou. Nakoniec skonštatuje, že to spolu zvládli a zasa je všetko v poriadku. Zároveň ho ubezpečí, že ho má rada a raz to celé zvládne aj sám.
Mama tak rešpektovala Adamkovu zvedavosť skúmať veci naokolo a zároveň rešpektovala aj spoločnosť kamarátov a ich zábavu. Láskavým zaobchádzaním a rozprávaním vytvorila Adamkovi bezpečný priestor pre vyriešenie situácie, kde sa upokojil a našiel si inú hru. Mama týmto spôsobom prehĺbila vzájomnú dôveru vo vzťahu, aj keď mu nedovolila urobiť, čo chce. Tá je spolu s rešpektom zárukou spolupráce v náročných momentoch.
V minulosti sa takto problémy s deťmi neriešili. V spoločnosti doteraz pretrváva stereotyp, že dieťa je neschopné a nevedomé a musí „na slovo“ poslúchať. Rodič by z neho mal niečo súce vykresať. Avšak dnes už vieme, že dieťa má v sebe zakódovanú vlastnú jedinečnú výbavu, ako aj ochotu spolupracovať.
Preto mu odmala môžeme dôverovať, že ono si najlepšie rozumie v tom, čo a kedy má začať rozvíjať. Rodič by mal k tomu vytvárať láskyplný, inšpiratívny a bezpečný priestor.
Byť rodičmi sa bralo ako niečo prirodzené a automatické, dnes musia byť rodičia najmä zdatní psychológovia. Treba sa rodičovstvu učiť?
Jeden z mýtov v našej spoločnosti je, že v niektorých oblastiach si myslíme, že od narodenia dieťaťa na to „máme“ a nemusíme sa už nič učiť. Sme presvedčení o tom, že od momentu, ako sa stávame biologickými rodičmi, nám to musí ísť. Nepopierateľným faktom však je, že doba sa radikálne zmenila, spoločenské podmienky, možnosti a okolnosti výchovy sú dnes iné.
Autorita moci a sily pomocou odmeny alebo trestu už pre mnohých nefunguje a nevedia si poradiť s nevhodným správaním detí. Okrem toho žijeme dobu technologickú a deti často ovládajú digitálne displeje rýchlejšie a lepšie ako ich rodičia. Dokonca ich v mnohom môžu aj učiť. To je éra, ktorá tu ešte nebola.
Preto aj rodič, aby dokázal sprevádzať dieťa v tejto dobe, nepochybne potrebuje rozumieť základným duševným zákonitostiam, aby sa dieťa rozvíjalo do svojej jedinečnosti a budovalo rovnovážne vzťahy. Avšak dospelí to potrebujú nielen vo vzťahu k dieťaťu, ale aj pri budovaní a fungovaní v blízkom manželskom vzťahu.
Skúsme si to priblížiť na paralele. Nato, aby ste vedeli podať náležitú prvú pomoc fyzicky zranenej osobe, musíte absolvovať kurz prvej pomoci. O tom asi nikto nebude pochybovať. Nemenej zložité a dôležité je to aj pri výchove našich detí, teda celých budúcich generácií.
To nás naozaj netrápi, že nesprávnou výchovou detí ide skutočne o ich životy? O to, či budú žiť zmysluplný, charakterný, šťastný a zdravý život? Ak sa pozeráme vôkol seba, zvlášť v dnešnej psychicky náročnej dobe, nemôžeme nevidieť tie ľudské havárie, depresie a trápenia. Je na každom z nás, aký postoj k tejto dôležitej otázke zaujmeme.