Anku mám rád ako dcéru

Ako ste sa dostali k tejto službe?
Kedysi som prednášal pre mladých o láske a vzťahoch. Odprednášal som a šiel som domov. Trvalo to roky. Vždy som mal pocit, akoby som vytiahol rybičky zo špinavej vody, opláchol ich a pustil ich naspäť do špinavej rieky života.

Mal som výčitky, že im vravím o dobre, o láske, o kráse, ale viac im už neviem pomôcť. Keď som počul o Anke Kolesárovej, zasiahlo ma to. Anka si vážila samu seba a za to dokázala zomrieť; zomrieť za hodnotu panenstva.

Zrazu začali chodiť k Anke do Vysokej nad Uhom stovky mladých ročne. Anka bola pre nich príťažlivá a stala sa vzorom čistoty. Mladých pribúdalo a bolo im treba poskytnúť nejaké ubytovanie.

Bola to pre mňa výzva. Dovtedy som ako kaplán býval v malej izbičke a rozmýšľal som, že by bolo dobré mať k dispozícii pre týchto mladých nejaký dom. Taký dom, kde by bol veľký stôl a na ňom dostatok jedla pre všetkých. Ako v Ježišovom podobenstve o rozmnožení chleba. Človek má málo, ale stačí to pre všetkých – pretože to dáva s láskou.

Domček je miesto, kde sa snažíme žiť tento zázrak lásky.

S akými túžbami sem mladí ľudia prichádzajú?
Mladí majú túžbu po pravdivosti a po láske. Hovorí sa, že skutočný priateľ ti povie pravdu, lebo ti chce pomôcť. Ak je pravda povedaná v láske, človeka to okreše. Ako keď údermi do kameňa vznikne pekná socha.

Mladí sa v Domčeku učia, že si môžu povedať všetko, že si môžu navzájom pomôcť.

V Domčeku sa mnohí mladí ľudia venujú aj službe – umývajú riad, upratujú… A všetci sú šťastní. Ako sa to dá vysvetliť?
Kto dáva z lásky, prijíma mnohonásobne viac. Ak by niekto chcel dať niečo bez lásky, cítil by sa zranený a okradnutý. Chodia k nám mladí, ktorí hovoria, že doma sa im veľmi nechce robiť, ale tu slúžia radi.

Niekedy som musel mladých dokonca brzdiť. Robili vonku, v horúčave; prosil som ich, aby šli dnu, oddýchli si, že to dokončia večer. Kým ja som v tom teple nevládal ani stáť, oni boli nezmar. Takí boli nadšení. Myslím si, že zažili lásku a prijatie. A to im dávalo ducha obety.

Nájdu sa aj takí, ktorí obetavosť iných v Domčeku zneužívajú?
Nedá sa to zneužiť. Ak by niekto začal špekulovať, vôbec nepochopil ducha tohto miesta. Taký človek by sa tu ani necítil dobre, pripadal by si ako odľud.

Dobro je také silné a horúce, že ak nezohreje, páli.

Cítil sa už niekto v Domčeku neprijatý?
Áno, takí ľudia, ktorí sa zaoberajú iba sebou. Ak niekto stále rieši len svoj problém, o chvíľu ho musia riešiť všetci okolo.

Sú typy ľudí, ktorí nerastú, len sa sťažujú, nikde nevydržia. Taký človek si svoje problémy musí vyriešiť sám s Bohom.

Domček stavia na spoločenstve. Prečo?
Individualizmus je choroba tejto doby. V jej dôsledku ľudia strácajú odvahu otvoriť sa iným. Neosobné vzťahy vyzerajú bezpečnejšie. Pritom sa však človek stáva ochudobneným a osamoteným, lebo nikomu nedovolí, aby mu zohrial srdce.

Myslím si, že je dôležité naučiť mladých žiť vo vzťahoch. Naučiť ich, že nikto nie je a nebude dokonalý.

Raz sme mali na púti prednášku o tom, že sme často zranení, lebo máme nereálne očakávania. My musíme rátať s ľudskou slabosťou. Chlapec by chcel mať dievča ako Barbie, umelo krásne. Také dievča existuje iba v jeho predstavách. Aj ona sa snaží byť umelo krásna a čo najlepšie zamaskovať svoje nedokonalosti.

Preto mladí ľudia často ostávajú na povrchu. Sú zvyknutí na virtuálny svet, v ktorom každý môže byť, aký chce. Vyretušujú sa, vylepšia sa. Ponúknu len to, čo sa im zdá, že sa iným bude páčiť. V reálnom svete to však neplatí.

Čo sa potom deje s takým človekom?
Medzi mladými vidím najmä tieto dva extrémy: buď človek zo seba začne robiť komedianta, aby ho všetci obdivovali, alebo sa bude ľutovať, aby vzbudil súcit. Obidva extrémy – masky vzďaľujú človeka od pravdy o sebe. Človeku ubližuje, keď sa hrá na niekoho.

Máte nejaký návod, ako sa pred týmto chrániť?
Boh všetkých miluje takých, akí sú. Nedáva podmienky. Nevraví: „Budem ťa mať rád, ak…“ Boh chce, aby sme sa otvorili jeho láske. Chce sa dotknúť nášho srdca. Ak dovolíme jemu, postupne dovolíme aj iným, aby nás mali radi.

Ak neprijmeme sami seba, nedovolíme ani iným, aby nás prijali. Hrať niečo pred inými je ako povedať: „Prijmite môj vonkajšok, ale vnútro vám nechcem dať.“

Mladému človeku sa dá pomôcť tak, že mu dáte pocítiť lásku a pravdivosť v láske. Láska je niečo, čo ťa priťahuje. Pravda zase pomáha otvárať oči.

Ako by to mohlo vyzerať v praxi?
Necháme mobily a virtuálny svet bokom, prestaneme „fejsbúkovať“ a „selfíčkovať“ - a začneme sa spolu rozprávať. O túžbach, o realite života, o krehkostiach i zraneniach… Mnohí mladí dnes majú iných radi, ale nepoznajú ich slabé stránky.

Mať rád však v skutočnosti znamená mať rád napriek nedokonalostiam.

Ak mám rád niekoho len dovtedy, kým neodhalím nejaké jeho chyby, v skutočnosti mám rád len svoje predstavy. Mám rád svoj egoizmus. Takému človeku bude partner vyhovovať len dovtedy, kým bude držať hubu a krok. On chce otroka, nie partnera. Slobodný človek mu nebude vyhovovať.

Ako s tým všetkým súvisí Anka?
Ankin príbeh odhalil niečo dôležité o človeku. Prídeš sem a nemôžeš zostať bez dojatia. Chlapcovi hovorím: „To dievča zomrelo preto, aby si ty bol sám sebou. Aby si bol ten, kto chráni dievčatá.“ Chlapci často povedia, že keby videli, ako vojak ohrozuje šestnásťročnú dievčinu, chceli by ju zachrániť.

Koľkí otcovia mi povedali, že Ankin príbeh prežívajú veľmi osobne! Ak by niekto chcel ublížiť ich dcére, radšej by obetovali svoj život. Osobné prežitie Ankinho príbehu nás robí pravdivými.

Aj ja ju mám rád ako vlastnú dcéru.

Čím to je, že Anka oslovuje toľkých mladých?
Anička mala šestnásť a zápasila o život. Predstavme si, čo všetko musela prežívať! Keď sa človek do jej príbehu vcíti, pocíti aj jej strach, obavy. Veď ten vojak ju šiel zabiť. Ona to vedela. A vedela aj to, že by stačilo oddať sa mu a prežila by. Toto však nechcela.

A teraz si predstavme, že súčasní mladí putujú k jej hrobu. Anka žila nedávno, nie je to bytosť z dávneho stredoveku. Vidia, že chodila do tohto kostola a tu sa modlila, že tu bývala, po týchto uliciach kráčala… A zrazu sa im to dievča stáva blízkym. Stáva sa ich priateľkou.

Keď sem ľudia prichádzajú, chcú zažiť osobné stretnutie s ňou.

Toto miesto pozitívne vplýva aj na ich ďalšie vzťahy, však?
Áno. Pri osobných stretnutiach s Ankou vznikajú osobné stretnutia medzi mladými. Hovorím, že je to určitá skratka pri zoznamke. Ľudia sa bežne spoznávajú, oťukávajú sa, aké majú hodnoty, na niečo sa boja, na niečo sa hanbia spýtať…

Takto strácajú pol roka, kým sa odvážia rozprávať o dôležitých veciach. Ale keď niekto bol na púti alebo v Domčeku a zistí, že stretol človeka, ktorý tam bol tiež, hoci to bolo dávno, hneď majú tému na rozhovor. A vedia, že sa stretnú v hodnotách a v názoroch.

Už sa nemusia rozprávať napríklad o tom, či chcú mať čistý vzťah – oni už vedia, že ho chcú. Prečo? Mladí, ktorí chodia do Domčeka, akoby mali v sebe nainštalovaný program čistej lásky.

Mám pocit, že občas ľudia putujú k Anke len preto, aby si niekoho našli.
Nadprirodzeno predpokladá prirodzeno. Mladý človek túži stretávať sa a spoznávať. Ľudský rozmer je toho súčasťou.

Raz na Púti zrelosti padla otázka: „Prečo ste sem prišli?“ Každý sa snažil vymyslieť nejakú vhodnú odpoveď. Odpoveď však bola jediná a len jedno dievča malo odvahu vysloviť ju nahlas: „Chcem si nájsť chlapca!“ Všetkým očividne odľahlo a zasmiali sme sa. Mladí chcú vzťah. Veď kto by ho nechcel?!

Do Domčeka sa teda chodí aj kvôli Bohu, aj kvôli vzťahom.
Najprv musím byť človekom a v Domčeku človek môže byť človekom. Celkovo by formácia mladých mala byť najskôr o ľudskosti. Ak je človek ľudský, potom sa modlí celým svojím životom.

Ako je to možné?
Tomáša Akvinského sa pýtali: „Môže nedokonalý človek milovať dokonalou láskou?“ Povedal: „Áno, môže. A ako? Nech miluje toľko, koľko vládze. Duch Svätý doplní všetko ostatné.“ My nevieme, ako sa máme modliť, to Boh sa modlí v nás, a ak mu to dovolíme, naša modlitba sa stáva dokonalou.

Doteraz sme sa rozprávali najmä o tom, čo môže Domček či Cirkev dať mladým. A čo môžu dať Cirkvi mladí?
Mladosť (smiech). Duchovné povolania. A to, aby mladé rodiny boli domácou cirkvou.

Čo s deťmi a mladými, ktorí k Bohu nemajú vzťah?
Dieťa skôr pocíti Boha cez prejav lásky, keď ho poriadne vystískame. A to je najkrajšie pozvanie na modlitbu. Ak deti do duchovných vecí príliš nútime, môžeme v nich vzbudiť averziu.

Mladí ľudia často prechádzajú obdobím krízy viery v dospievaní. Majú množstvo otázok a hľadajú odpovede. Najlepší spôsob ako ich viesť, je ukázať im príklad osobnej viery a lásky. Slová povzbudzujú, ale príklady priťahujú.

Ako teda môžu starší ľudia pritiahnuť mladých k Bohu?
Milovať ich takých, akí sú. Netreba ich nútiť, ale usmerniť. Povzbudiť v dobrom a dať čistý motív žiť správny život. Milovať je viac ako to ostatné. Starší ľudia sa môžu sťažovať: „Moja vnučka žije s priateľom.“

Pýtam sa ich: „A čo teraz? Budete jej nadávať? Budete jej to stále vyhadzovať na oči? Dajte jej najavo, že vás to trápi a že to nie je správne, ale tiež, že je milovaná.“

A tá vnučka sa potom zmení sama?
Boh ju zmení. My máme pomôcť človeku nájsť slobodu, nie meniť ho. Ak nájde v sebe vnútornú slobodu, bude chcieť oslobodiť sa aj navonok. Máme mu dovoliť, aby sa stretol s Bohom. A s Bohom sa môže stretnúť tak, že v nás stretne človeka.

Zblúdili vaše deti, vnúčatá? Komu to pomôže, keď budete negatívni? Pomôže im, keď pre stres zomriete na infarkt? Modlite sa a usmievajte, prinášajte pokoj. Múdre napomenutia vypovedané s láskou. Ak to rodičia robia, nemusia sa ničoho báť. Toto nie je opovážlivé spoliehanie sa na Boha – toto je život z viery.

Môžete spomenúť nejaký príklad z praxe, ktorý by rodičov či starých rodičov povzbudil?
Spoznal som istého staručkého pána dva dni pred smrťou. Celý život prežil bez spovede. Keď som ho vyspovedal, spýtal som sa ho: „Povedzte, kto vám vymodlil túto milosť?“ On mi hovorí: „Myslím, že moja dávno nebohá mama. Celý život sa modlila ruženec za moje obrátenie.“ Tá žena bola už dvadsať rokov mŕtva a on naozaj zažil obrátenie.

Modlitba a obeta sa nestrácajú. Platia po celú večnosť. Je to bohatstvo, ktoré ani mole, ani hrdza nezožerú. Preto hovorím rodičom: „Modlite sa. Nebojte sa. My ľudia by sme hneď chceli vidieť výsledok. Treba však s pokorou a trpezlivosťou prijať, že toto dieťa sa možno nezmení pred našimi očami.“ Môžete obetovať aj ťažkú chorobu. To je dokonalá modlitba. Obetujte aj svoju starobu, neschopnosť, slabosť. Možno za svojho života neuvidíte výsledok, ale verte, že požehnanie raz príde.

Koľko sa snažil páter Michal Potocký riešiť niečo s Ankou, ale bola totalita a potom už bol starý a nevládal. Keď zomrel, začali sa diať veľké veci. Veľa sa musel za to modliť a obetovať. Veľmi mu záležalo na blahorečení Anky Kolesárovej. Ľudia, ktorí tu vo Vysokej žijú, hovoria, že zrazu si Boh našiel a poslal sem mnohých ľudí.

Čo by ste ešte odkázali rodičom a starým rodičom?
Aby mali odvahu a silu byť rozvážnymi ľuďmi. A zároveň, aby boli milými babičkami a deduškami. Aby pri nich mladí a vnúčatá stále cítili prijatie.

Možno žijú zle, ale vy sa k nim správajte tak, aby sa o niekoľko rokov sami seba pýtali: Čo by teraz, v tejto mojej situácii, spravila moja babka, dedko? Ako by sa zachoval ocko? Čo by mi poradila mamka? Správajte sa k nim tak, aby chceli žiť ako vy.