Autentickosť žijú online aj offline

Už po pár minútach u vás doma vidno, že ste naozaj zohraná dvojica. Ako ste sa spoznali?

Michal: Dom, kde teraz bývame, patril Riiným rodičom. Ja som sem prvýkrát prišiel, keď ma ešte vôbec nezaujímala, ale s jej bratmi sme boli rovesníci a hrávali sme spolu pogy. Ona sa zase kamarátila s mojimi sestrami.

Ria: Michal chodil miništrovať a ja som spievala v spevokole. Stretávali sme sa v jednom spoločenstve na stretkách, Michal bol vedúci mojej skupinky. Dlhé roky sme boli len priatelia, ale ako sme rástli, začali sme si všímať názory toho druhého, Michal ma začal baliť, až sme sa dali dokopy.

Michal: Znel som pre ňu múdro.

Ria: Čo, nie! Ja som pre teba znela múdro. (Smiech.) Dali sme sa dokopy, keď som mala šestnásť rokov, Michal devätnásť, a spolu sme už pätnásť rokov.

Ako sa u vás zrodila láska k vinohradom a vínu? Pochádzate z vinárskych rodín?

Ria: My sme obaja zo Svätého Jura a tu je bežné, že si každý obrába svoj vinohrad a robí domáce víno. Pred niekoľkými rokmi sa u nás začali organizovať Dni otvorených pivníc, tak sme sa tam chodili s Michalom pozerať. On vyrábal s otcom doma víno, môj otec vyrábal doma víno, a tak sme o tom začali čoraz viac premýšľať. Vyrobili sme si etikety a skúsili sme prezentáciu na Dňoch otvorených pivníc.

Michal: Vtedy sme ešte obaja pracovali na plný úväzok, tak sme robili víno vo voľnom čase. Nemali sme nijakú ambíciu živiť sa vinárstvom. A ako to už chodí, z jedného vinohradu boli dva, z dvoch tri, prišli i deti a my sme zistili, že celá situácia sa stáva neúnosnou. Preto sme sa rozhodli, že do toho ideme naplno a budeme sa venovať iba vinárstvu. To bolo v roku 2017.

Koľko máte vinohradov a aké odrody?

Michal: Vinohradov máme šesť, zatiaľ všetky v prenájme, lebo tu v blízkosti Bratislavy nie je kúpa vinohradu lacná ani ľahká záležitosť. Z odrôd pestujeme Rizling vlašský, Rizling rýnsky, Veltlín zelený, Dievčie hrozno, Sémillon & Sauvignon, Müller Thurgau a Frankovku modrú.

Ktoré máte najradšej?

Michal: Z pohľadu vína naozaj neviem. To je podobné, akoby sa ma niekto spýtal, akú počúvam hudbu – takú, na akú mám v tej chvíli chuť. Závisí od situácie aj od toho, pri akej príležitosti sa víno podáva. My máme ku každému vínu osobitný vzťah, lebo vidíme, čo všetko stojí za jeho výrobou.

Ria: Aj niektoré vinohrady sú naša srdcovka. Ja sa na to pozerám rodičovskými očami – máme vinohrady, kde napríklad netreba dohliadať na deti, lebo na ne stále vidíme. Niektoré vinohrady sú hneď pri ceste, tam sa už trochu bojíme. Radšej chodíme do tých vinohradov, ktoré majú rady aj deti.

Ako prebieha práca vo vinohrade, zapájajú sa aj deti? Plánujete ich viesť k vinárskemu remeslu?

Michal: Okolo vinohradu je stále čo robiť. Nie je to však len o ňom, robota je aj v pivnici; ako sa hovorí, nie je umenie víno vyrobiť, ale predať. Do toho spadá predaj, rozvozy či dohadovanie ochutnávok.

A v samotnom vinohrade treba vinič orezať, poviazať, postriekať proti chorobám, v tomto ročnom období prichádza na rad takzvaná zelená robota, čiže dočisťovanie a preplievanie a do toho, samozrejme, traktorové práce. Na jeseň sa začínajú oberačky. Poslednou časťou je samotná výroba vína v pivniciach.

Ria: Naše deti rady pomáhajú, najmä teraz, keď sa čistia kmienky – na viniči vyháňajú nové ratolesti a treba ich odstrániť. Deti sú ešte malé, nevydržia pomáhať dlho, maximálne pätnásť minút. Aj minule bol Jurko so mnou a zbadal na druhom konci vinohradu Michala, tak hovorí: „Tatinko je tam sám, idem za ním pracovať.“

Michal: ... a kým ku mne prišiel, tak už si to rozmyslel. (Smiech.)

Ria: Aj oberačky majú rady. U nás bola vždy bitka o nožnice – máme také s farebnými rúčkami, o ktoré sa vždy hádali – tak sme každému kúpili jeho vlastné, modré, ružové a zelené, a mohli sa pustiť do oberania. To zvládnu aj bez dozoru.

Michal: Viesť k remeslu ich plánujeme v tom zmysle, ako sme my chodili v detstve a mladosti pomáhať rodičom do vinohradu, aj keď naše rodiny si vyrábali víno len pre vlastnú spotrebu. Ako dieťa som to nie vždy ocenil – chodilo sa v sobotu a nemal som to rád, určite by sa mi viac páčilo behať s kamošmi za loptou.

No teraz som za to vďačný. Deti nám vo vinohrade pomáhať určite budú, ale nechceme ich do ničoho tlačiť. Ak sa niektoré z nich rozhodne venovať vinárstvu, budem len rád, ale voľba bude čisto na nich.

Podľa vašich slov je vo vinohradoch stále veľa práce; ako sa to dá skĺbiť so starostlivosťou o domácnosť a štyri deti?

Ria: Ľudia si často myslia, že sme veľmi zaneprázdnení a nestíhame. Opak je pravda. Keď má človek len jedno dieťa, tak si to nevie predstaviť, pretože sa mu treba stále venovať. My však máme deti štyri, tak prídu, len keď chcú požalovať na toho druhého a ešte keď si uvedomia, že sú hladné či smädné.

Vedia sa spolu pekne zahrať. Čiže ja medzi nimi nie som animátor, ale skôr ,obriaďovač‘ ich potrieb a občas ako rozhodca a policajt. Ani vo vinohrade nie sme stále – najmä teraz v letných horúčavách Michal vstane skoro ráno, pracuje doobeda a potom zase až podvečer, keď je slnko nižšie.

Tak môžeme byť väčšinu dňa spolu – dáme si obed aj so staršími deťmi, ktoré prídu domov zo školy a škôlky, ideme na hodinku do vinohradu. Je to určite lepšie ako pracovať vo firme s fixnou pracovnou dobou. Sme strojcami svojho času, čo je oveľa menej stresujúce.

Na Instagrame máte založený veľmi populárny účet Vinárova žena, ktorý sleduje vyše dvadsaťtisíc ľudí. Ako ste sa dostali k blogovaniu prostredníctvom sociálnych sietí?

Ria: Keď sme sa rozhodli, že dáme výpovede v práci a budeme sa živiť výlučne vinárstvom, Instagram bol na výslní. Tak mi napadlo, že založím účet. Michalovi sa to zdalo zbytočné, no ja som sa chcela s ľuďmi podeliť o svoj pohľad na našu prácu a vinárstvo.

Zo začiatku som mu dokonca dávala texty na kontrolu, aby ma na ulici nezastavili svätojurskí kolegovia vinári, že čo som to napísala. (Smiech.) Keď sa narodila Marína, pustila som sa do Instagramu naplno a pochopila som, že práve toto je naša cesta.

Ľuďom sa obsah páči a mňa tento aspekt našej práce napĺňa, robím to rada. Aj keď je pravda, že niekedy sa mi môj brat – tiež vinár, naše vinohrady susedia – smeje, že sme sa prišli do vinohradov len odfotiť. Tvorenie contentu zaberá tiež veľa času, príspevky píšem väčšinou vtedy, keď uspávam Emilku (8 mesiacov).

Príbehy sa dajú uverejňovať aj počas dňa, ale na písanie musím mať pokoj. Stane sa však, že Instagram a svet sociálnych sietí vie aj mňa poriadne vyšťaviť, najmä keď vidím hašterivosť ľudí v online prostredí. Mnohí si na základe pár fotiek či niekoľkosekundových príbehov myslia, že nás dokonale poznajú a vedia, čo sme celý deň robili.

Niekedy ma aj zastavia na ulici a doslova mi vmietnu do tváre, že o mne vedia všetko, čo je trochu nepríjemné. Ale tak sú to sociálne siete a nejaký čas mi trvalo, kým som sa naučila isté veci jednoducho odfiltrovať. Veľmi mi v tom pomáha Michal, lebo mi dokáže poskytnúť svoj racionálny pohľad na vec.

Teší ma však obrovská podpora ľudí, ktorí sú milí a píšu mi, že si pri mojich príspevkoch zaspomínali na detské časy či prázdniny u starých rodičov na dedine.

Je ťažké zostať na sociálnych sieťach autentickým človekom alebo toto prostredie človeka tlačí k tomu, aby bol rovnaký ako ostatní?

Ria: Mala som obdobie, keď som si myslela, že musím spadať pod bublinu influenceriek, všetko označovať na fotkách... To však vôbec netreba. Človek si musí sám so sebou sadnúť a povedať si, čo robiť chce a čo nechce. Snažím sa dávať do svojich príspevkov autentickosť.

Občas ukážem aj neporiadok, hoci to nerobím rada, a potom mi niektoré ženy napíšu správy, že takto by nemohli žiť. No mrzí ma to, ale ja takto žijem. A mnohé maminy sa potešia, keď vidia, že nielen ony, ale ani Vinárova žena nestíha upratovať. (Úsmev.)

Ako v rodine prežívate vieru?

Michal: Aj keď sú deti ešte malé, snažíme sa ich viesť k viere. Nedeľná svätá omša je samozrejmosťou, aj keď niektoré z našich detí by ju najradšej prečkali vonku. (Úsmev.) Každý večer sa s nimi modlíme a učíme ich, aby Pánu Bohu poďakovali aj svojimi slovami. Snažíme sa im ukazovať, kto je Boh a že všetko, čo máme, je od neho.

Ria: Máme aj spoločenstvo, v ktorom sa stretáva päť rodín s dokopy pätnástimi deťmi, no posledný rok sa to pre pandémiu nedalo. Žijeme však živú vieru, čo je podľa mňa základ – mňa aj Michala rodičia vychovali v aktívnej viere a to sme si aj udržali.

Boh je súčasťou nášho každodenného života. A už teraz vidíme, že každé z našich detí prežíva vieru inak, jedno bližšie, druhé je zatiaľ v pozícii pozorovateľa, taká tichá voda, uvidíme, možno nás raz prekvapí.

Na Instagrame zožali veľký úspech vaše pravidelné nedeľné fotky v šatách či sukniach. Ako vznikla táto tradícia?

Ria: Nedeľu sme mali vždy vyhradenú pre rodinu. Šli sme do kostola, potom sme si dali obed doma alebo u rodičov. No počas pandémie som si na prelome januára a februára uvedomila, že korona už ničí aj nedeľu – zrazu som sa pristihla, že som začala prenos svätých omší pozerať v pyžame, medzitým som si odbehla do kuchyne stíšiť vývar...

Nedeľa by mala byť výnimočná, covid-necovid. Veď keď stratíme nedeľu, čo nám ostane? Tak som si povedala, že sa pekne oblečieme a spravíme si fotku, a nejako sa to uchytilo. Veľa ľudí mi potom ďakovalo, že sme ich motivovali k tomu, aby si spravili aj oni nedeľu výnimočnou.

Mnohí totiž vôbec nepoznajú model – je dvanásť hodín, sadneme si k stolu, pomodlíme sa a dáme si obed. A okrem toho sa snažím byť v nedele offline, telefón mám odložený, aby som si naplno užila čas s deťmi. Aspoň na jeden deň v týždni treba vypnúť.

Práve čítam knihu Krotitelia displejov, v ktorej sa píše, že ak sa staneme obeťami sociálnych sietí, len ťažko sa z toho dostáva.

Páči sa mi, že svoju vieru nezatajujete ani v online svete, na Veľkú noc ste napríklad pridali milý a vtipný príspevok o sledovaní obradov vo Vatikáne, pápežovi a kváskovaní. Ako vnímate aspekt živej viery na sociálnych sieťach?

Ria: Moji sledovatelia vedia, že som veriaca, neskrývam to, no takisto to každý deň nevešiam na Instagram. Skôr sa snažíme pekne žiť a príkladom ukazovať, že aj takto môže vyzerať kresťanská rodina. Ako taká forma tichej evanjelizácie – človek napríklad vidí, že nie je nič zlé na tom mať štyri deti, práve naopak, veď deti sú požehnanie.

Michal: To je možno aj taký náš odkaz, aby sme sa vždy snažili akceptovať iných, a ak im chceme odovzdať svoj pohľad na svet a vieru, robme to osobným príkladom. Stáva sa, že človek má silné reči, ale v konkrétnej situácii sa zachová úplne inak.

Ako hovorí svätý Filip Neri: „Buďte dobrí, ak môžete.“ Konajme dobro, uvedomme si, že aj druhý človek má city, a pred súdením a útočením skúsme najprv zistiť, ako sa má. Aj my sa to stále učíme – snažíme sa používať zdravý sedliacky rozum, byť zdravo priateľskí a nad nikoho sa nepovyšovať.