Bežte si po neporušiteľný veniec

Pôst je veľmi starý „vynález“. Aké miesto má v súčasnej modernej spoločnosti?

Otázku, či potrebuje aj moderný človek pokánie a pôst, by bolo možné položiť aj nasledovne: dosiahol súčasný človek taký stav dokonalosti, vnútornej harmónie a bezhriešnosti, že so sebou už nepotrebuje nič robiť? Odpoveď je zrejmá: samozrejme, že nedosiahol.

O niektorých ľuďoch hovoríme, že žijú asketickým životom. Ako pôst súvisí s askézou?

Pôst je jedna zo súčastí askézy. Pod askézou chápeme snahy, ktorými chceme v morálnom a náboženskom živote dosiahnuť pokrok. V podstate ide o vzťah ducha a tela. Askézou vyjadrujeme, že duchovné hodnoty majú pre nás väčší význam než telesné.

Je to cesta, ktorá so sebou prináša umŕtvovanie zmyslov a nasmerovanie k striedmemu životu. Napríklad k dobrovoľnému obmedzovaniu telesných potrieb, potravy, oblečenia, závislosti od klimatických podmienok…

Zároveň vedie k väčšej odolnosti voči telesnému utrpeniu. Moderná psychológia príliš askézu neuznáva, neraz na ňu hľadí ako na prejav duševnej nerovnováhy.

Treba mať aj v pôste istú mieru, hranicu?

Žiaľ, najmä v minulosti existovali v tejto oblasti úchylky, keď sa telesné umŕtvovanie zamieňalo s pohŕdaním telesnou stránkou a odmietaním sexuality a manželstva.

Avšak veľkí učitelia duchovného života, napríklad svätý Ignác, vždy zdôrazňovali nielen potrebu telesného umŕtvovania, ale aj dôležitú mieru v jeho uplatňovaní. Ďalší majster duchovného života, svätý František Saleský upozorňuje, že človek by sa nemal venovať umŕtvovaniu tela bez porady s duchovným vodcom.

Už aj z týchto skromných zmienok vidieť, že pôstna disciplína ide ruka v ruke s čnosťou miernosti, ktorá udržuje život človeka v rozumných medziach.

Môžeme pôstnou disciplínou (s)krotiť naše zmysly a vášne?

Askéza a pôst sú nevyhnutne spojené s vedomím, že človek je poznačený hriechom, dedičným i osobným. To má bezprostredný dopad na jeho každodenný život nielen v tom, že sa dopúšťa hriechov, ale najmä v tom, že jeho zmysly a náklonnosti nie sú v harmónii.

Nikto nespochybní, že dieťa potrebuje od útleho veku výchovu a určitú disciplínu, aby z neho mohla vyrásť harmonická osobnosť. Podobne si výchovu a disciplínu vyžaduje aj náš morálny život, naše náklonnosti, zmysly, vášne a emócie.

Kto sa v tomto nesnaží, postupom času „sa prestáva“ ovládať a „dáva sa“ ovládať zmyslami a vášňami. V každej oblasti života funguje rovnaký mechanizmus. Obdivujeme úspešných športovcov a vedcov, ale tiež vieme, že bez vytrvalého tréningu alebo štúdia by veľmi rýchlo upadli do priemernosti.

Keď sa vytráca z nášho povedomia pojem hriechu, stráca na sile aj zmysel pôstu a pokánia?

Je to logické. Dedičný hriech síce úplne nezničil našu prirodzenosť, ale vniesol do nej disharmóniu, ktorej následky si uvedomujeme a pociťujeme dennodenne.

Naše osobné hriechy, ktorých sa následkom dedičného hriechu dopúšťame, tento „neporiadok“ ešte zväčšujú. Obrazne povedané, potrebujeme si pravidelne upratovať a udržiavať poriadok vo svojom srdci. Na to slúži pokánie, pôst a disciplína.

Snímka: Erika Litváková

Niekto by mohol namietať, že pôstom človek na sebe pácha istú formu násilia.

Je známe, že pôst má aj z prirodzeného hľadiska očistný charakter a v rozumnej miere je vyslovene zdravý. Ľudia, ktorí sa pravidelne postia, sú zdravší, podobne ako tí, čo sa pravidelne otužujú.

Pôst je niečo ako súčasné otužovanie tela, duše aj ducha. Vojsť v zime do studenej vody si vyžaduje určité násilie na sebe, najmä na začiatku. Podobne aj ten, kto začína s pôstom, intenzívne vníma rozmer určitého násilia na sebe.

To je aj jeden z dôvodov, prečo sa ľudia neradi postia, pokiaľ nemajú motiváciu nejakého vyššieho cieľa. Pre niekoho je to túžba schudnúť alebo upraviť svoje biochemické parametre, pre iného je pôst vyjadrením túžby po Bohu a lásky k nemu.

Tento rozmer pôstu zdôrazňuje Pán Ježiš v Markovom evanjeliu (2, 19 – 20): „Vari sa môžu svadobní hostia postiť, kým je ženích s nimi? Dokiaľ majú medzi sebou ženícha, nemôžu sa postiť. No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom, v ten deň, sa budú postiť.“

Kresťanský pôst je teda najmä vyjadrením túžby Cirkvi a jej členov po Ženíchovi, ktorého príchod očakávajú.

Na Popolcovú stredu počúvame, že ku kresťanskému pôstu patria ešte dva úkony.

Sväté písmo spája s pôstom aj modlitbu a almužnu. Pôst, modlitba a almužna sú akoby tri piliere, na ktorých spočíva mravný život človeka. Navzájom sa podporujú a uvádzajú do praxe.

Čím všetkým sa pre nás môže stať predveľkonočný pôst?

Veľký pôst patrí medzi silné liturgické obdobia. Je jednak prejavom lásky k Ježišovi, ktorý sa za nás na kríži vydáva, ale taktiež vyjadrením vnútornej dispozície prijať spásu, ktorú nám zabezpečil svojou smrťou a zmŕtvychvstaním.

V neposlednom rade, čo je ďalší dôležitý rozmer pôstu, je to zadosťučinenie za naše hriechy a pripojenie našej malej obety k veľkej Ježišovej obete na kríži.

Aj toto má na mysli sv. Pavol, keď píše: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1, 24).

Zadosťučinenie môže byť teda vyššia, vnútornejšia forma pôstu a vzťahu s Bohom?

Svätý Ignác rozlišuje vnútorný a vonkajší rozmer pokánia. Vnútorné pokánie je ľútosť nad hriechmi s pevným predsavzatím nedopustiť sa ich v budúcnosti. Vonkajšie pokánie je plodom vnútorného a vedie k zadosťučineniu za spáchané hriechy.

V kresťanskej askéze sa zdôrazňuje predovšetkým vnútorné pokánie. Ide najmä o dispozíciu srdca a nie iba o vonkajšie skutky. Vonkajšie skutky skôr zjavujú vnútorné a vedú k ich oživeniu a konkretizácii. Vonkajšie skutky bez správneho vnútorného postoja sú duchovne mŕtve.

To bol hlavný dôvod Ježišových veľmi tvrdých slov voči farizejom. Vyčítal im vonkajškové zachovávanie rituálnych predpisov, na ktorom zakladali svoju vlastnú domnelú dokonalosť, bez vnútorného vzťahu k Bohu.

Pôst môžeme obetovať za niekoho, za niečo. Môže nás motivácia duchovnej pomoci inšpirovať k jeho hlbšiemu prežívaniu?

Bezpochyby áno. Vieme veľmi dobre, že správna motivácia robí doslova zázraky. Vidíme to jasne u športovcov. Čo do fyzickej výkonnosti sú všetci na takej úrovni, až máme pocit, že vlastne víťazí ten, kto je psychicky najodolnejší a  má dostatočnú motiváciu.

Podobne je to aj v duchovnom živote. Mimochodom, táto športová rétorika je vlastná aj sv. Pavlovi.

Zásady duchovného života opisuje podobne: „Neviete, že tí, čo bežia na štadióne, bežia síce všetci, ale iba jeden dosiahne víťaznú cenu? Bežte tak, aby ste sa jej zmocnili. A každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dosiahli porušiteľný veniec, my však neporušiteľný“ (1 Kor 9, 24 – 25).

Takže aj Písmo hovorí o dôležitosti motivácie. Bez motivácie sa ťažko dá víťaziť.

Pán Ježiš sa štyridsať dní postil, a keď vyhladol, diabol ho pokúšal. On však na všetky pokušenia odpovedal s rozvahou a pokojne bez toho, aby sa so zlým duchom pustil do dialógu.

Ježišov pôst na začiatku verejného účinkovania je zaujímavý najmä preto, že on osobne ho vôbec nepotreboval. Jeho vnútro bolo v dokonalej harmónii a ako bezhriešny vonkoncom nemal za čo robiť pokánie. Táto udalosť má dva hlavné významy.

Po prvé, ide o príklad učiteľa, ktorý ukazuje, ako sa víťazí nad pokušením. Ale najmä ide o zástupné víťazstvo tam, kde ľudstvo predtým zlyhalo. Markovo evanjelium predstavuje Ježiša ako nového Adama.

Matúš o ňom píše ako o predstaviteľovi nového Izraela – 40 dní na púšti verzus 40 rokov putovania púšťou. A Lukáš dáva dôraz na Ježišovo veľkonočné víťazstvo nad nepriateľom – satanom.

Každý človek môže v evanjeliovom opise Ježišovho pôstu nájsť niečo vlastné, čo ho najviac osloví a možno aj niečo úplne iné než všetci ostatní. Božie slovo je živé a jeho plný zmysel spočíva v tom, že sa konkrétne a osobitne prihovára každému z nás a dáva nám podnety do každodenného života.