Biskup Peter Dubovský bol verný až do konca

Ako si spomínate na prvé stretnutie s biskupom Dubovským?

Prvé stretnutie sa odohralo u nás doma v Slovenskej Vsi. Prišiel na staršom aute, v kňazskom oblečení. Nedovolil nám ani len úctivo pobozkať biskupský prsteň. Chcel, aby sme ho jednoducho volali otec Peter. Odslúžil v našej obývačke svätú omšu, povečeral s nami a na druhý deň odišiel slúžiť svätú omšu do Podolínca.

Počas vášho štúdia bol vaším duchovným vodcom. Ako si spomínate na toto obdobie?

Hovorieval, že Pán Boh si nájde cestu, aby bol človek tam, kde ho chce mať Pán. So svojím typickým úsmevom zdieľal ťažkú osobnú skúsenosť: „Vieš, ak by môj otecko nezomrel, tak ja by som nebol kňazom.“ Svojho otca Cyrila mal rád, no otec chcel mať z neho gazdu a nie študenta teológie.

Jeho mamka Júlia napriek neľahkej situácii dala svojich synov na štúdiá. Mladý Peterko z Rakovíc (farnosť Veselé), pokrstený v tom istom chráme ako biskup Štefan Moyses, sa stal kňazom a neskôr biskupom.

Pripomínal, že slovo inteligencia pochádza z latinských slov a v preklade znamená: vidieť do hĺbky (do vnútra). Zdôrazňoval, aby sme neostávali na povrchu („zalovte na hlbinu“) a že ako študenti máme len dve povinnosti: učiť sa a byť dobrí. Vravieval, že mám používať vo svojom živote „vlakové výhybky“.

Čo to presne znamená?

Ak sa nám niečo dobré v živote podarí, tak by sme si to nemali nechať pre seba. Mali by sme tento úspech takouto „vlakovou výhybkou“ presmerovať k Bohu. Je to cesta k tomu, aby v nás nerástla pýcha. Všetko dobro, ktoré konáme, by malo v nás prebúdzať gesto vďačnosti.

Iste, aj to, čo nás tlačí k zemi, čo sa nám nedarí, máme odovzdať Bohu. On si s tým poradí lepšie ako my. Takáto „vlaková výhybka“ odkláňa cestu od rezignácie na cestu k slobode. Otvára priestor pre dotyk lásky, tak v časoch úspechu, ako i prehier.

Kňazská i biskupská vysviacka Petra Dubovského bola tajná. Ako na to reagovali jeho príbuzní?

Kňazskú vysviacku mal na Štedrý deň v roku 1951, biskupskú 18. mája 1961. Ani jeho najbližší nevedeli, že majú medzi sebou kňaza, biskupa. Dokonca ani jeho mamka Júlia, ktorá sa o jeho biskupskej vysviacke dozvedela až po zatknutí a aj na základe rozsudku súdu, ktorý bol vynesený 10. apríla 1963.

Je priam neuveriteľné, že vo väzení spovedal aj dozorcu. Písal sa rok 1965, keď bola jeho mamka chorá. Otec Peter mohol opustiť väznicu, aby ju navštívil. Do rodných Rakovíc však docestoval až po jej smrti. Po pohrebe svojej mamy, kde mohol byť len ako civil, išiel naspäť do väzenia, kde strávil ďalších 22 mesiacov.

Biskupova činnosť bola aj napriek prísnej dobe bohatá. Svedčia o tom desiatky vysvätených kňazov, hoci nakoniec mohol pôsobiť len v malej obci.

Je potrebné pripomenúť, že biskup Dubovský sa už v čase Pražskej jari zúčastňoval na stretnutiach Biskupskej konferencie Československa. Pričinil sa o návrat rehoľných sestier na Slovensko (väčšina z nich bola internovaná v Česku).

Svojím konaním a životom dokazoval, že tajná Cirkev u nás nebola umlčaná, ale iba mlčiaca v skrytosti, kým nepríde čas znova prehovoriť. Počas rokov normalizácie ho opäť posielali do podzemia. Chceli ho úplne pozbaviť pastoračnej činnosti, čo i len pozície farára či kaplána.

No nakoniec mu dovolili pôsobiť v malej obci Nová Lehota. Tamojší kostol – aj na základe desiatok vysviacok – už mal byť dávno vyhlásený za katedrálu. Samozrejme, hrozila mu aj smrť. Keď odchádzal zaopatrovať chorých, nikdy nevedel, či to nie je nejaká tajná akcia ŠtB.

Sledovanie biskupa bolo na dennom poriadku. Žiť pod touto kuratelou moci si asi nik z nás nevie predstaviť. Otec Peter bol človekom služby. Ako kňaz v pastorácii slúžil sväté omše, spovedal, vyučoval náboženstvo a popritom tajne vysvätil po kardinálovi Korcovi najviac tajných kňazov na Slovensku.

Napokon sa po revolúcii stal pomocným biskupom v Banskej Bystrici.

Stalo sa tak 12. januára 1991. Zároveň bol predsedom Spolku svätého Vojtecha (v rokoch 1991 – 1999) a generálnym tajomníkom KBS v rokoch 1995 – 2000. Bol nablízku mnohým zasväteným i laikom, a to až do posledných okamihov svojho pozemského života.

Pripravoval snúbencov na prijatie sviatostného manželstva a sobášil. „Po dome nechodievaj v teplákoch. Manžel chce mať aj v dome peknú manželku,“ spomína si na jeho radu z predmanželských príprav moja sestra Janka.

Rehoľná sestra Alena z Congregatio Jesu spomína: „Vedel byť skutočným otcom. Nebál sa povedať smutnému človeku, túžiacemu po otcovskej láske – dcérenka moja. A mal stále čas na vyslúženie sviatosti zmierenia. Verím, že pamätá na svoje duchovné deti i dnes.“

Misionár Peter Fidermak sa o ňom vyjadril obdivne: „My sme unavení životom a on nebol. Kázal tak, ako keby zajtra mal byť koniec sveta, a zo života sa tešil tak, ako keby mal zostať na zemi naveky. Život v Bohu a s Bohom žiaril z jeho tváre. To sú moje prekrásne spomienky, ktoré nosím so sebou po celom Rusku.“

Aké stopy po sebe zanechal?

„Do smrti nejako vydržím!“ hovorieval s úsmevom, aj keď mal zdravotné ťažkosti. Domácim v Handlovej hovoril: „Ja som z dubového dreva – niečo len vydržím.“ Tak v Novej Lehote, v Radvani, ako aj v Ivanke pri Dunaji sadil stromčeky a každý deň o 21. hodine žehnal všetkých, s ktorými kráčal životnou cestou.

Vedel, čo je pre človeka najdôležitejšie – stretnutie s Pánom. A to chcel svojim rodákom sprostredkovať, preto sa na sklonku života pričinil o výstavbu chrámu v rodnej obci Rakovice. I tí, ktorí boli vlažní vo viere, zrazu našli cestu do chrámu.

„O nikom nepovedal nič zlé a v každom videl dobro,“ spomínajú jeho rodáci. Otec Peter konal a pracoval v duchu biskupského hesla: „Byť verný až do konca.“ Ducha jeho služby dodnes cítiť u tých, ktorých formoval.

Pod jeho vedením vyrástli mnohé výrazné osobnosti Spoločnosti Ježišovej, rehoľníci, kňazi i laici. Napríklad aj trojica bratov jezuitov Dufkovcov. Je dobré spoznávať jeho životný príbeh i nasledovať ho.