Boh má s nami svoje plány

Výsledky sčítania týkajúce sa náboženského vierovyznania nie sú teda podľa vás až také zlé?

Dôležitá je filozofia nastavenia. Je pohár poloplný alebo poloprázdny? Záleží na vôli človeka interpretovať tieto záležitosti. Samozrejme, nechcem zľahčovať, ten počet je menší. Ale zasa nie je to také, aby sme vajatali.

Na stránke Katolíckej univerzity v Ružomberku som v príhovore rektora našiel peknú myšlienku od Dietricha Bonhoeffera, ktorého popravili nacisti: „Ten, kto má s nami plány, je Boh.“ Veríme, že Boh môže vzbudiť dobro všade.

Dokonca aj uprostred najväčšieho zla, ako bol koncentračný tábor, kde sa nachádzal aj Bonhoeffer. Boh na to potrebuje ľudí, ktorí pripustia, že všetko, čo sa deje, zapadá do plánu pre naše dobro. Toto je silný moment, ktorý ma nevyrušil ani pri tých číslach.

Ako tieto čísla máme čítať? Sú reálnym obrazom alebo sú skreslené?

Štatistici hovoria, že štatistika sú presné čísla o nepresných údajoch. Skreslenie tam teda môže byť. Chcelo by to širšiu analýzu. Pre nás je to však istý obraz – treba ho zobrať taký, aký vyšiel.

Aké faktory spôsobili, že sa k Rímskokatolíckej cirkvi hlási o 300-tisíc ľudí menej?

Napríklad sa veľa ľudí odsťahovalo. Poznám zo svojho okolia niekoľkých, ktorí pred desiatimi rokmi boli ako študenti prihlásení na Slovensku. Dnes sú lekármi či inžiniermi v zahraničí a už v tejto štatistike nie sú. Samozrejme, môže to byť marginálne, nie veľmi rozhodujúce číslo. Ale aj to je jeden z dôvodov.

Ďalším je demografický pokles. To bude vždy dominantná premenná. Treba povedať, že prognóza, ako to bude o desať rokov, tiež nie je priaznivá. Rolu zohráva aj ekonomická situácia a tiež tu nie je nejaká veľká prolife atmosféra – na rodiny s troma deťmi pozeráme ako na hrdinov.

Mohla Cirkev urobiť viac?

Nemožno zakrývať, že na pôde Cirkvi sme zrejme neurobili dosť. No keď sa človek pozrie na stránku TK KBS, vidí, koľko aktivít sa koná napríklad pre mládež a rodiny. Na druhej strane však niekto môže povedať: toľko toho robíte a aj tak vyjde pri sčítaní taký výsledok. Aký by však bol, keby sa tieto aktivity nerobili?

Niekto môže napríklad túru kňazov s mladými na Zelené pleso vnímať iba ako ďalší z mnohých výletov. No v tých mladých zostane zážitok. Aj ja som za totality chodil s mladými po chatách, mali sme duchovné cvičenia a rozličné aktivity.

A vzišla z toho generácia, ktorá pomohla a pomáha Cirkvi. Keby sa tieto aktivity nerobili, kde by boli mnohí mladí? Aj teraz, ako by to vyzeralo, keby neboli univerzitné pastoračné centrá? Ako rektor Katolíckej univerzity som videl, koľko dobra urobilo ružomberské úpecéčko.

Myslíte si, že verejná mienka na Slovensku je skôr protikatolícka ako prokatolícka?

Tie momenty odchodov kňazov zo služby alebo škandálov sexuálneho zneužívania určite pôsobia na mienku verejnosti. Ale ako to pôsobí na psychiku a nastavenie ľudí, je otázne, lebo je to už individualizované.

Preto si myslím, že skutočný počet veriacich by bol vyšší. Vidím to na tom, koľkých navonok liberálnych ľudí som pochovával ako katolícky kňaz. Aj keď som zaopatroval v nemocnici, videl som prípady – i u kolegov z akademických kruhov –, že na konci života sa objaví sféra viery.

Vnímate to teda tak, že nálady sú protikatolícke, no skutočnosť taká nie je?

Áno. V  tomto majú veľkú silu médiá. Človek je totiž schopný uveriť tomu, čo mu je predložené, bez toho, aby to ďalej skúmal. To je tá naša mediálna plytkosť.

Na štúdiách médií a psychológie som prišiel k záveru, že prijatá informácia dôjde v človeku len po nejaký štráfik. Tých nejakých 60 percent ho utvrdí, že novinár má pravdu alebo že daná vec je taká, ako sa mu predniesla. Hlbšie to však už neskúma.

Zaujímavé je, že Gréckokatolícka cirkev za posledných desať rokov zaznamenala nárast. Čím to podľa vás je?

Mal som možnosť štrnásť rokov učiť na Gréckokatolíckej fakulte v Prešove. Stretával som sa aj s chlapcami v piatom-šiestom ročníku na pastorálnej psychológii. Boli veľmi zanietení. Tým, samozrejme, nehovorím, že naši rímskokatolícki bohoslovci takí nie sú.

Môj osobný pohľad na to je, že nárast je ich úžitok z osemnásťročného žalára, do ktorého ich zavreli komunisti v roku 1950. Až teraz nastáva zmŕtvychvstanie, o ktorom rozprávali už pri obnove Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968.

Je to odmena Pána Boha za zázrak zmŕtvychvstania ich cirkvi, v ktorý oni veľmi verili a veria. Samozrejme, je to aj výsledok ich práce a služby. Povedal by som, že pre nás rímskokatolíkov i pre iné cirkvi sú príkladom.

Krsty však podľa údajov KBS významne neklesali. Znamená to, že sa Cirkev na Slovensku ďalších výrazných poklesov obávať nemusí?

Možno nám treba vložiť do našich radov presvedčenie, ktoré som už spomínal: Boh má s nami svoje plány. Tieto plány prijala v 50. rokoch generácia pred nami. Keď som bol kňazom počas totality, aj my sme sa obávali, ale zostali sme statoční a zodpovední.

Toto je postoj, ktorý by bolo treba viac prehĺbiť. Verím, že nám v tom pomôže aj synodálna cesta. Môžeme sa obávať, že príde výrazný pokles, ale musíme zostať statoční. Človek má pôsobiť na mieste, kde ho postavil Boh. Nik iný ho tam nezastúpi a Boh od neho očakáva službu.

Výrazne narástol počet ľudí, ktorí v sčítaní uviedli, že sú bez vyznania. Naozaj máme u nás toľko ateistov?

Odpoviem z osobnej skúsenosti. V roku 1973 Slovenská akadémia vied vo svojom Ústave filozofie vedeckého ateizmu začala vydávať časopis Ateizmus. Môj dekan v Levoči Štefan Klubert mi tento časopis objednal. Vravel mi, že pre nás je dôležité vedieť, ako oni zmýšľajú.

To je dnes problém napríklad s LGBTI komunitami. Mali by sme aj zvnútra poznať ich zmýšľanie, aby sme s nimi vedeli komunikovať. Pán dekan Klubert mal jednu myšlienku: Ak zatrasiete ateistom, vyjde z neho veriaci človek. Možno agnostik alebo iného vierovyznania, ale vyjde veriaci. 

Mali ste aj takúto konkrétnu skúsenosť?

Keď som v 90. rokoch prišiel na Univerzitu Komenského, vedel som, že až na pár ľudí, ktorí sa mi priznali, že sú veriaci, boli ostatní členmi komunistickej strany. Veď kedysi rektorom, dekanom či profesorom nikto iný ani nemohol byť. Mnohí z nich mi hovorili, že sú ateisti. Ja som im kontroval: no veď počkáme.

Potom som bol na jednom pohrebe otca človeka, ktorý mi tiež predtým povedal, že je ateista, preto si asi nebudeme rozumieť. Ja som mu oponoval, že rozumieť si budeme. Na hrobe jeho otca som vtedy videl krížik.

Začal som sa modliť Otčenáš a ten človek sa ku mne pripojil. Povedal som mu: ty nie si ateista, keď vieš Otčenáš. Nakoniec sa v každom objaví niečo z veriaceho.

Aké úlohy stoja pred Cirkvou na Slovensku, aby sa zastabilizovala?

Ani štát, ani Cirkev, ani žiadna organizácia či ľudská spoločnosť nemôže nič plánovať s istotou. Lebo stačí jeden chybný krok a už je všetko inak. Musíme však vyhodnotiť, či treba naplánovať zmenu. Toto je prvý postoj zodpovednosti všetkých, ktorí sú v Cirkvi.

Hlavne otcov biskupov, kňazov a všetkých inštitúcií, ktoré máme. V tomto ohľade by sme sa mali vrátiť ku Katolíckej akcii belgického kardinála Josepha Cardijna, ktorý už v 50. rokoch zdôrazňoval tri slovíčka: vidieť, rozlišovať a konať.

Pri zastabilizovaní je potrebné brať do úvahy demografický vývoj a pomoc všeobecnej Cirkvi, ktorou je momentálne synodálna cesta. Nie som nadšencom veľkých stretnutí a aktivít. Ale mám vo vnútri pocit, že je to vanutie Božieho Ducha. 

JOZEF JARAB (75) sa narodil v Bijacovciach, kňazskú vysviacku prijal 21. júna 1970. V januári 1990 ho spišský biskup František Tondra vymenoval za rektora kňazského seminára v Spišskej Kapitule, kde pôsobil až do roku 2014. V rokoch 1999 – 2014 pracoval v Akreditačnej komisii. V roku 2005 bol vymenovaný za profesora v odbore katolícka teológia. V rokoch 2014 – 2018 bol rektorom Katolíckej univerzity v Ružomberku.