Boh má s nami zámer, keď nás nechal v pandémii nažive

Kedy ste začali viac vnímať prítomnosť Boha vo svojom živote?

Bolo to v hlbokej totalite, takže to bolo spojené s dobrodružstvom zakázaného, čo je pre mladého chlapca vždy príťažlivé. Bol som obdarovaný mnohými skvelými ľuďmi na ceste. Keď som mal trinásť, na bicykli ma zastavil mladý muž, ktorý ma pozval do tajnej malej skupiny.

Schádzali sme sa roky po domoch, robili duchovné cvičenia v lesoch východného Slovenska a začali pracovať v Hnutí Svetlo – Život. Tým mladým mužom bol tajne vysvätený kňaz – redemptorista páter Michal Zamkovský.

To boli kľúčové momenty mojej mladosti. Cez ne Boh priamo zasahoval do môjho života čoraz hlbšie a jasnejšie.

Ako Boh ovplyvnil výber vášho povolania?

Vždy som chcel byť lesníkom ako otec, no na konci gymnázia sa stalo veľa vecí v mojom duchovnom živote, ktoré vyprovokovali uvažovanie o duchovnom povolaní. Vtedy – v polovici 80. rokov – sa to dalo len vstupom do seminára a aj to bolo zložité.

Dal som si čas na rozhodovanie počas vojenčiny. Tam som pochopil, že Boh spája môj život so životom veľmi blízkeho človeka, ktorého poznám od detstva – mojej susedy. Pamätám si presne miesto a čas v Nitre, keď som zrazu po rokoch hľadania objavil Božiu cestu pre môj život.

Toto povolanie stále rastie a dozrieva. Pre mňa je manželstvo s Alenou najdobrodružnejšou cestou Božími chodníkmi, akú si viete predstaviť. Bolo veľa zložitých chvíľ, ale nikdy som v srdci nepochyboval o tom, že to je pre mňa Božia cesta.

Ja som si zvolil duchovné povolanie. Tak som to prežíval, keď som si bral Alenu, a tých tridsať rokov spolu ma v tom každý deň utvrdzuje.

Dôležitým bodom vo vašom živote je Rieka života. Ako vznikalo toto misijné spoločenstvo?

Bol to prirodzený krok ľudí, ktorí prežili spolu nádherné veci počas formácie v Hnutí Svetlo – Život a v evanjelizačných školách. Jednu jeseň pred 26 rokmi sme sa stretli v kláštore redemptoristov a povedali si, že chceme byť spolu a robiť misie spolu.

Nielen ako jeden projekt, ale ako spoločný život. Bolo to odvážne rozhodnutie v dobe, keď sa nebolo kde učiť o veciach spoločenstva, ale Boh, ktorý nás povolal, zostal verný.

Čo ste sa pri službe v Rieke života naučili?

Pochopil som, že spoločenstvo je najprirodzenejší priestor, kde viera rastie, a vzťahy sú miestom, kde sa táto viera realizuje a konfrontuje. Môžem byť obdarovaný od hlavy po päty, ale len v spoločnom každodennom živote sa ukazuje a skúša môj charakter. Len v spoločenstve dozrievam ako človek. Spoločenstvo nie je voľba. Je to nevyhnutnosť. Boli sme stvorení na obraz Boha, ktorý je spoločenstvom.

V rámci spoločenstva veľa chodíte po rôznych miestach sveta. Prečo je aj v dnešnej dobe pre vás dôležité evanjelizovať a šíriť misie?

Lebo je to povolaním Cirkvi a aj každého pokrsteného. Myslím, že to povedal pápež František v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium: Cirkev budúcnosti buď bude misijná, alebo nebude vôbec.

Pôsobíte aj ako učiteľ. Čo vás viedlo postaviť sa za katedru?

Učil som už na všetkých typoch škôl okrem materskej školy. Nikdy som nechcel byť učiteľom, ale od určitého momentu ma Boh stavia pred mladých ľudí aj v prostredí školy a môžem hovoriť o živote s ním a v ňom. Vždy si nájde nejakú cestu – či je to základná, špeciálna, učňovská, alebo vysoká škola, aby mohol vstupovať do toho priestoru on sám.

Toto ma fascinuje a priťahuje. Moje školské roky som strávil v totalitnom režime, kde sa o Bohu nesmelo ani kýchnuť. Teraz o ňom hovorím so študentmi, s kolegami, s riaditeľom, so školníkom a dokonca aj s premiérom. (Úsmev.) Žijeme výnimočnú dobu!

Váš život je úzko spätý i s ľuďmi na konci pozemskej púte, keďže už niekoľko mesiacov ste riaditeľom charitného Hospicu sv. Alžbety v Ľubici. Ako vnímate toto povolanie?

Bolo to jedno z ďalších zaskočení nášho nevypočítateľného Boha. Pri misiách na rôznych miestach som stretával ľudí v zúfalých situáciách. Boh ma od začiatku učí načúvať srdciam ľudí. Stretnutie dvoch ľudí sa môže stať miestom, kde sa medzi vami „narodí“ Boh. Verím tomu, lebo to zažívam.

Takéto stretnutia môžu byť plné života aj pár minút pred smrťou. Pretože tým, čo veria, život sa neodníma, iba mení. Pracujem v hospici, aby som bol blízko ľuďom – pacientom, ich rodinám aj môjmu tímu.

V hospici ste začali pôsobiť počas pandémie. Ako ste prežívali túto situáciu?

Pandémia nás preosieva v tom biblickom zmysle slova. Vychádzajú na povrch všetky hrany spoločnosti, systému, ale aj jednotlivca. Mnohým veciam nerozumiem, mnohé nemajú logiku ani rýchle riešenia.

Myslím, že sme prežili veľa strachov, smútku, samoty a strácania. Mali by sme byť bližšie k Bohu všetci. Otázkou ostáva, čo s tým, čo sme sa naučili, urobíme.

Náš duchovný život je vždy akosi spojený s umieraním – od smrti Ježiša cez každodenné umŕtvovania až po našu fyzickú smrť. Pozeráte sa na smrť inak, keď pracujete v hospici, kde sa s ňou stretávate takmer denne?

Smrť vždy nesie so sebou otras, stratu, bolesť. Na druhej strane je to prechod do skutočného života. Chvíle pred týmto prechodom sú dôležité. Ľudia vidia život z inej perspektívy a ostávajú iba najdôležitejšie veci – odpustenie, zmierenie. Voči Bohu aj voči blízkym.

Pre tých, ktorí ich sprevádzajú, je to „vysoká škola života“. Čím som starší, tým viac si uvedomujem, že umieranie je súčasťou nášho života tu na zemi a že ten náš ozajstný život je s Kristom ukrytý v Bohu. Tam smerujeme.

Chceli by ste niečo odkázať čitateľom KN?

Hľadajme Vzkrieseného zo všetkých síl a z celého srdca vo dne v noci ako Mária Magdaléna. Bežme k nemu ako Ján s Petrom, aby sme sa presvedčili, že je živý. Potrebujeme sa dotknúť jeho oslávených rán, ktoré nás uzdravujú. Nech nás prekvapí Kristov pokoj aj cez zatvorené dvere. A myslime na to, že Boh má s naším životom zámer, keď nás nechal v tejto pandémii nažive.