Boha vidím v spätných zrkadlách

Kde sa začal váš príbeh s Depaul a dobrými skutkami?

Môj príbeh sa určite začal v detstve. Doma v rodine, ale aj v širšej komunite v Chynoranoch, odkiaľ pochádzam, bola vzájomná pomoc úplne normálna a prirodzená, ako dýchanie. Všetko ostatné potom už bolo len rozvíjanie tohto základu.

Ako a kedy ste sa dostali k Depaulu?

Po štúdiu na vysokej škole som mal plnú hlavu histórie a chcel som si od nej trochu oddýchnuť. Navyše, nájsť miesto v odbore nebolo ľahké. Dva roky som pracoval pre telekomunikačnú spoločnosť. Keď sa naše oddelenie malo sťahovať do Banskej Bystrice, znovu som si hľadal zamestnanie. Veľmi som chcel robiť niečo zmysluplné, aby to nebolo len o chodení do práce. Veľa som sa za to modlil.

A Boh vás vyslyšal?

Vtip bol, že ma nezobrali na žiadne miesto, o ktoré som sa uchádzal. Ozval sa mi iba kamarát z vysokej školy, ktorý pracoval v Nocľahárni sv. Vincenta de Paul. Hľadali pomocných pracovníkov na nočné zmeny. Asi mesiac predtým, ako sa malo definitívne zatvoriť oddelenie telekomunikačnej spoločnosti, mi zostala táto jediná možnosť. Vyhodnotil som si to tak, že ak to Pán Boh pre mňa pripravil, tak to prijímam.

Tušili ste, čo vás čaká?

Do nocľahárne som nastúpil v septembri 2009. Mal som 27 rokov. Vôbec som netušil, do čoho idem. Samozrejme, mal som obavy, ako to tam bude fungovať, ako budem vychádzať s ľuďmi, či to nebude konfliktné. Nemal som na to psychologický tréning ani som sa predtým nesústredil na tému ľudí bez domova.

Bol to šok?

Áno, bol to viacnásobný šok, no zároveň milé prekvapenie, že to vôbec nebolo náročné, konfliktné a problémové. Dostal som sa do veľmi priateľského, príjemného prostredia. Šokovalo ma aj to, akí rôzni sú ľudia bez domova, že to vôbec nie sú iba tí, ktorých vídame niekde na lavičke. Boli tam aj ľudia v mojom veku, vzdelaní a šikovní vysokoškoláci.

Aj pri spätnom pohľade stále vidíte jasné Božie vedenie?

Určite. Hovorí sa, že Boha vidíme v spätných zrkadlách. Na tomto jednom rozhodnutí sa mi úplne otočil celý život. Veci sa vybrali úplne iným smerom. Moje rozhodnutie nebolo také samozrejmé, ako vyzerá teraz. Keď som do Depaulu nastupoval, z platu som zvládal iba ako-tak pokryť veľmi skromné bežné výdavky. S mojou budúcou manželkou sme vtedy plánovali svadbu. Vedel som, že na uživenie rodiny to stačiť nebude. Nebol som si istý, prečo ma Boh poslal práve tam.

Zostali ste v nocľahárni aj kvôli klientom?

Všetci ľudia, ktorí tam prichádzajú, si so sebou prinášajú pomyselné batôžky všetkých ťažkých vecí, ktoré sa im v živote udiali a dejú. Nocľaháreň je pre nich miesto prijatia, kde skladajú všetky ťažkosti. Veľa ľudí sa nevie dostať z náročných situácií a často sa v nich zacyklia. Odídu, ale o mesiac sa vrátia. Nie je ľahké sa na to pozerať.

Úplne odosobniť sa od toho asi nedá.

Ak je človek vnímavý, tak to ním pohne. Tak to bolo aj so mnou. Akokoľvek som sa snažil vytvoriť hranicu medzi prácou a súkromím, úplne sa mi odosobniť nepodarilo. Až vekom sa mi podarilo vytvoriť istý balans. Veľmi mi v tom pomohla moja rodina, manželka a deti.

Takže doma teraz už natoľko nežijete svojou prácou?

Aj keď som niekedy napumpovaný emóciou, rodina ma z toho dostane. Deti sú úžasné v tom, že vás vtiahnu do svojho sveta a hry. Nedajú vám pritom rozmýšľať o inom. Toto bol pre mňa vždy veľký relax a spôsob, ako sa od práce skutočne odstrihnúť. Teraz už deti pomaly odrastajú, a tak sa ich snažím aktívne zapájať aj do charity a pomoci druhým. Synovia majú dvanásť a deväť rokov a dcéra šesť. Chcem, aby moja rodina bola súčasťou toho, čím žijem, a je tiež potrebné, aby sa učili, že je prirodzené deliť sa a pomáhať si.

Nie sme tu nato, aby sme posudzovali a odsudzovali, ale aby sme pomohli.

Presne. A to sa netýka iba Depaulu ani iba kresťanov, ale všetkých. Všetci sme pozvaní, aby sme pomáhali. Pritom sa môžeme slobodne rozhodnúť komu.

Keby vás dnes niekto zavolal na nočnú zmenu do nocľahárne, zvládli by ste to?

Bolo by to náročnejšie, lebo som trochu vyšiel z komunikačného cviku. Asi by som si nadelil dve-tri zaúčacie služby, aby som sa dostal do dnešného rytmu v nocľahárni. Najdôležitejší je tu totiž vzťah. Ľudia si vás potrebujú opozerať, zvyknúť si na vás. Potom sa lepšie komunikuje. Naším cieľom nie je komunikovať z pozície moci, ale z pozície vzťahu.

Keď sa poznáte, je jednoduchšie spolu vyjsť, nájsť konsenzus?

Nie sme dokonalí, nie sme anjeli. Žijeme, pracujeme a komunikujeme v nedokonalom svete, ale snažíme sa neustrnúť a ustavične veci zlepšovať. Dôležité je, aby sa niečo nekazilo náročky alebo zo zlého úmyslu.

Aké aktivity má Depaul okrem nízkoprahovej nocľahárne?

Poskytujeme viacero služieb, okrem nocľahárne máme aj Útulok svätej Lujzy, Terénnu službu blahoslavenej Rozálie Rendu, Ošetrovňu svätej Alžbety a chystáme sa otvoriť komunitné centrum v Záhorskej Vsi.

Ako ste prešli od nočnej zmeny v nocľahárni k šéfovaniu Depaulu?

Kvôli založeniu rodiny som v roku 2010 odišiel z nocľahárne pracovať pre Slovenskú katolícku charitu. Za päť rokov som pracoval na piatich rôznych veľkých projektoch. V roku 2015 mi zavolal Juraj Barát, vtedajší riaditeľ Depaulu, či sa nechcem vrátiť. S radosťou som súhlasil. Juraj Barát potom hľadal za seba náhradu na poste riaditeľa a o dva roky sa mi ušlo tejto „odmeny“. Riadenie tímu je úplne iná vec, tak som si prečítal knihu Viesť ako Ježiš o služobnom líderstve. Ten koncept sa mi veľmi páčil, rezonovalo to vo mne.

Stále šéfujete v rámci tohto konceptu?

Snažím sa. Ja sám by som mal pracovať tak, aby sa mojim kolegom pracovalo lepšie.

Aké miesto majú v tejto štruktúre ľudia bez domova?

Sú kľúčoví, pretože sú v centre nášho záujmu. Práve pre nich organizácia Depaul vznikla a funguje. Kolegovia, ktorí sú s nimi každý deň, by mali mať vytvorené čo najlepšie podmienky, aby mohli pracovať čo najlepšie, najefektívnejšie a najodbornejšie. To vnímam aj ako svoju úlohu – uľahčiť prácu kolegom, ktorí pracujú priamo s ľuďmi bez domova.

Je to dobrý pocit, keď môžete svoju vieru podporiť skutkami?

Pre mňa je to integrálna súčasť viery, je to neoddeliteľné. Viera je katalyzátorom konania. Pritom to vôbec nie je o tom, že by sme boli všetci povolaní pomáhať v Afrike. Ani nie sme všetci povolaní pomáhať ľuďom na okraji spoločnosti. Preto s veľkou bázňou vnímam aj ľudí, ktorí pracujú v rôznych nadnárodných spoločnostiach, ale viera katalyzuje ich skutky. Možno to mám v tomto smere jednoduchšie, lebo moja práca a služba je veľmi priama, ale nemôžem si povedať, že dnes som už v práci, kde sa zaoberám pomocou iným, bol, tak si len dám kvačku a dobrý skutok mám urobený.

Má pomoc druhým pre toho, kto pomáha, hranice?

Všetko, čo robíme, je super. Ale je super rozmýšľať aj nad tým, že môžem urobiť ešte ďalšiu drobnosť. Napríklad každého klienta, ktorý k nám prichádza, pozdravíme. Keď ho poznáme, oslovíme ho aj menom a opýtame sa, aký mal deň. Tieto drobné láskavosti často znamenajú viac, ako keď dáte človeku peniaze. Nemusí to teda byť iba o hmotnej pomoci. Záleží len na tom, či do nej dáme ešte viac srdca. Vždy je malá rezerva, vždy vieme urobiť ešte niečo navyše a lepšie.

Nadácia Danice Olexovej – Baboon vám v marci udelila ocenenie Skutočný človek. Aký pocit ste z toho mali?

Cítim vďačnosť, radosť i hrdosť, ale je to aj záväzok, lebo názov ocenenia Skutočný človek je veľmi zaväzujúci. Každý deň a v každej chvíli sa treba rozhodnúť, či chcem byť skutočným človekom.

Motto organizácie Depaul znie: Ulica nie je domov. Keby ste sa ocitli na mieste človeka bez domova, aký prístup by ste očakávali od ľudí, ktorí vám v zariadení otvoria dvere?

Prijatie. Mnohí naši klienti ho potrebujú, lebo oni sami sa už mnohokrát odsúdili za to, že sa im veci nepodarili. A určite nepotrebujú ďalšie súdenie.

To je asi najhoršie, keď človek odsúdi sám seba.

Je, lebo toto odsúdenie seba samého potom prerastá do všetkého, čo človek robí, ako rozmýšľa, ako vidí svoju budúcnosť. Preto je pre neho dôležité prijatie, aby si mohol povedať: teraz som na mieste, kde ma neodsudzujú za to, že som na ulici, ale kde sa so mnou rozprávajú ako s človekom, ktorý má v sebe stále hodnotu, napriek tomu, ako je oblečený alebo kde v ten večer spí.