Bol som vo väzení a prišli ste ku mne

Aký zmysel vidíte vo svojej službe po toľkých rokoch?

V prvom rade vidím zmysel v mojej vlastnej formácii po duchovnej aj ľudskej stránke.

Čo sa týka vzťahu k odsúdeným, je to veľký dar od Pána Boha, že môžeme spoločne objavovať a prežívať veľké Božie milosrdenstvo voči hriešnikovi a povzbudzovať ich v hľadaní pravého zmyslu života.

Tiež vo formácii a zakorenení života v skutočných, evanjeliových hodnotách, aby po prepustení dokázali žiť plnohodnotný a dobrý život.

Dobrovoľníci Katolíckej väzenskej duchovnej služby s biskupom Františkom Rábekom. Snímka: archív Ordinariátu OS a OZ

 

Vidíte teda aj ovocie svojej služby, že ste sa nenamáhali nadarmo?

Určite vidím ovocie mojej služby.

Napríklad dokážu pripustiť svoju vinu, prijať odpustenie od Boha vďaka pristúpeniu k sviatostiam, ale požiadať o odpustenie a zjemniť správanie voči iným.

Je to však ovocie práce, námahy a obetavosti všetkých – kňazov i dobrovoľníkov -, ktorí sa venujeme duchovnej službe odsúdeným.

Ako dobrovoľníci intenzívne spolupracujeme s väzenským kaplánom.

V súčasnosti patríme do Ordinariátu OS a OZ SR, ktorého ordinárom je biskup František Rábek.

Predtým ako vznikol ordinariát, prichádzali do ústavu kňazi z farností alebo rehoľných spoločenstiev a viedol nás biskup Dominik Tóth, ktorý bol predsedom Rady KBS pre pastoráciu vo väzniciach.

 

Ste s týmito ľuďmi v kontakte aj po ich prepustení na slobodu?

Naša služba je pre odsúdených, ktorí sú vo výkone trestu.

Nemám kapacitu na ďalšie aktivity.

Kontaktujeme sa veľmi sporadicky.

 

Poďakujú sa vám za duchovnú pomoc?

Každý týždeň nám vyslovujú slová vďaky za to, že za nimi vo svojom voľnom čase prichádzame, že im prinášame evanjeliové posolstvo, že od nás dostávajú duchovnú pomoc a oporu.

Môžu sa s nami normálne porozprávať, berieme ich ako hociktorého iného človeka, nerobíme rozdiely ani nevytvárame bariéry.

Úplne ma dojalo, keď sa nedávno jeden muž, ktorý mal byť čoskoro prepustený na slobodu, modlil za naše spoločenstvo, aby naďalej rástlo a udržiavalo sa.

 

Zostali vám za tri desaťročia tejto služby v pamäti niektoré mená, tváre?

Áno, je ich viac.

Napríklad jeden z odsúdených dlho nechodil na katechézy ani na sväté omše, lebo mu niekto povedal, že tam dávame dary.

Žiadne dary tam nikto nikdy nedával, tak neviem, čo to bola za „informácia“.

Tento človek mal v sebe zvláštny blok – domnieval sa, že keď k nám príde, budeme si myslieť, že túži po daroch.

Raz sa však odhodlal a potom už navštevoval katechézy a sväté omše pravidelne.

Dokonca v kaplnke veľmi pekne pracoval a možno povedať, že bol naším spolupracovníkom vo vytváraní spoločenstva.

Po prepustení mi dosť dlho písal listy, ako evanjelizuje.

Býval na ubytovni.

O svojom spolubývajúcom mi raz napísal: Vidím, ako sa z kameňa stáva srdce.

 

Nemotivovala niektorých odsúdených prísť na katechézy zvedavosť vidieť ženy v mužskej väznici?

Napríklad jeden odsúdený muž bol zo zahraničia a prišiel na katechézy preto, lebo tam boli mladé dievčatá a ženy.

Po čase však zistil, že tam chodí kvôli Pánu Bohu a nie kvôli dievčatám.

Svojej manželke začal písať listy o evanjeliu a svojom duchovnom živote.

Po jeho prepustení ma obaja navštívili.

Jeho manželka vravela, že neverila, že by sa jej muž mohol zmeniť.

Keď čítala jeho listy, bola presvedčená, že jej zase ťahá medové motúziky popod nos.

Ale potom si povedala, že list za listom nemôže písať o duchovných veciach len tak. Začala mu dôverovať a vyplatilo sa.

 

Takže aj títo ľudia – ako všetci ostatní vo svete mimo mreží - prichádzajú do chrámu, aby načerpali?

Vo svätej omši a katechézach nachádzajú posilu.

Prežívajú tam pokoj a radosť.

Naozaj sa z toho tešia, vnútorne ich to obohacuje a drží nad vodou.

Jeden odsúdený to povedal takto: „My chodíme do tejto kaplnky ako baník do bane. On chodí fárať, ide zarábať na svoje živobytie, a my sem prichádzame, aby sme načerpali duchovnú silu.“

Tento muž zažil veľký duchovný prerod a počas výkonu trestu prijal i sviatosti.

 

Za tridsať rokov ste nikdy nevymenili väznicu?

Som stále v jednej a tej istej.

 

Prečo?

V Hrnčiarovciach som začínala a vytrvala dodnes.

Počas celých tridsiatich rokov sme stále znova budovali nové spoločenstvo, pretože aj medzi odsúdenými, aj medzi dobrovoľníkmi je pohyb, ľudia prichádzajú, odchádzajú, menia sa, starnú.

 

Aby sme boli konkrétni, v čom presne spočíva vaša služba?

Naša služba spočíva v priamom kontakte s odsúdenými počas stretnutí s evanjeliovým posolstvom.

Na úvod stretnutia, ktoré trvá viac ako dve hodiny, sa vždy pomodlíme.

A navzájom sa predstavíme.

Vtedy dávame odsúdeným priestor, aby o sebe niečo povedali.

Napríklad čo ich v danom týždni potešilo, povzbudilo, ale aj zarmútilo.

Potom preberáme tému z Katechizmu Katolíckej cirkvi alebo zo Svätého písma.

Teraz sme pri Knihe Rút. Tému vysvetlíme a formou dialógu sa o nej rozprávame.

Odsúdení sa pýtajú, ale aj odpovedajú na otázky.

 

Vedia vás otázkami prekvapiť?

Áno, vedia, aj otázkami, aj odpoveďami.

Pri niektorých vidieť, že si Sväté písmo naozaj čítajú, meditujú ho, modlia sa, čo je úžasné.

 

Ako prebieha stretnutie ďalej?

Pomodlíme sa spolu korunku Božieho milosrdenstva.

Prestávku využívame podľa potreby na individuálne alebo skupinové rozhovory.

Gospelová ústavná kapela zahrá a zaspieva niekoľko pesničiek.

 

Venujete sa aj civilným alebo iným cirkevným témam?

Pravdaže.

Keď je sviatok alebo iná udalosť v Cirkvi, napríklad Veľká noc, Vianoce, slávnosť Sedembolestnej Panny Márie či novéna k Panne Márii Trnavskej, tak si priblížime daný sviatok.

Ale venovali sme sa i návšteve Svätého Otca.

K synode o synodalite sme mali s odsúdenými niekoľko konzultácií.

Výstupy z nich väzenský kaplán spracoval a odoslal na Ordinariát OS a OZ SR. Pravdaže, preberáme aj svetské témy.

Keď sme sa ich opýtali, aké auto sa im páči, tak to bolo veľmi živé predstavovanie.

Ale aj na otázku, aké kvety sa im páčia, nám dali nádherné odpovede.

Aj cez takéto veci im chceme ukazovať krásu života, aby sa vedeli tešiť.

Musíme ich vťahovať do života, lebo oni nie sú v kontakte so svetom priamo - okrem návštev príbuzných.

Tam je však iný vzťah, iný rozhovor.

My sme tam nato, aby sme im sprostredkovali Božie milosti, že môžu vykročiť na cestu kresťanského života, lebo aj za nich zomrel Pán Ježiš.

 

Akú úlohu majú v katolíckej väzenskej duchovnej službe dobrovoľníci, ktorí nechodia priamo do ústavu?

Sú to adorátori, ktorí sa za nás všetkých modlia, obetujú svoje utrpenia a životné ťažkosti.

Tiež sú to dopisovatelia, ktorí si s odsúdenými píšu a týmto spôsobom im pomáhajú po duchovnej i duševnej stránke.

 

Kedy ste sa prvý raz ocitli zoči-voči odsúdeným?

Vo Vianočnom období v roku 1990 moju kamarátku pozvali so skupinkou dievčat z kresťanského spoločenstva urobiť vianočný program pre odsúdené ženy.

Keď mi rozprávala zážitky, preletelo mi mysľou: „Tak toto by som ja nemohla. Veď by som nevedela, o čom sa mám s tými ženami rozprávať.“

No po krátkom čase - pár dňoch, týždňoch - som začala premýšľať: „Čo ak ma Pán Ježiš volá do služby odsúdeným?“

Doteraz to nechápem, že mi prichádzali takéto myšlienky.

Tak som sa začala za to modliť a radiť sa s kompetentnými ľuďmi.

V prvom rade som sa chcela ísť pozrieť do väznice.

Ani jeden pokus počas roka nevyšiel.

Až nastal december 1991 a možnosť ísť do ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, kde bola pred rokom kamarátka.

Tak som išla.

Na bráne som sa dozvedela, že už tam nie sú ženy, ale odsúdení muži.

V spoločenskej miestnosti ich bolo asi 180.

Ako som tam pred nimi stála a pozerala na ich tváre, hlboko v srdci som cítila a vedela: „Toto je to miesto, kam ma Pán Ježiš volá.“

 

Už vtedy ste sa s odsúdenými osobne rozprávali?

Po programe, ktorý sme mali, prišli za mnou niektorí odsúdení, aby sa porozprávali.

Zvlášť silný zážitok som mala z rozhovoru s pánom, ktorý rozprával o tom, ako sa od neho odvrátila rodina, ako ho to trápi a cíti sa opustený.

Povzbudzovala som ho, aby nestrácal nádej a urobil prvé kroky, aby napísal list a poprosil rodinu o odpustenie.

Postupne sa ich vzťah obnovil a rozvinul dobrým smerom.

 

Nikdy ste počas troch desaťročí nemali strach ísť „za mreže“?

Možno sa to bude zdať zvláštne, ale nie.

Vnímam to tak, že keď Pán Boh dá povolanie, dá aj silu.

 

Nemali ste ani pokušenie prestať s katechizáciou a evanjelizáciou vo väznici?

Prirodzene som zvažovala.

Aspoň raz ročne som si počas duchovných cvičení kládla otázku, či je Božia vôľa, aby som v tejto službe pokračovala, aj aké sú moje sily a možnosti na jej vykonávanie.

Pôsobenie v tejto službe som prehodnocovala i v období, keď som cítila útoky na moju osobu.

Samozrejme, že vždy som sa radila s kompetentnými a zodpovednými, ktorí ma na tejto mojej ceste sprevádzajú.

Stále mám veľkú oporu a povzbudenie od spoločenstva, kňaza a, samozrejme, od otca biskupa.

No a nemôže chýbať modlitba.

 

Interiér Kaplnky sv. Maximiliána Kolbeho v ÚVTOS v Hrnčiarovciach nad Parnou; personálna farnosť sv. Maximiliána Kolbeho.

Snímka: archív Ordinariátu OS a OZ

 

Čím by ste motivovali – zo svojej skúsenosti – aj iných ľudí, aby sa dali k dispozícii do tejto zvláštnej, no potrebnej služby?

Každý človek má šancu zmeniť sa, ale potrebuje na to aj svedkov.

Mojím heslom je: „Ako uveria, keď nebudú počuť?“

Preto považujem za veľmi dôležité, aby sme my kresťania napĺňali výzvu Pána Ježiša: „Bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“

Aj odsúdení potrebujú počuť, že Boh ich miluje, že sú v jeho očiach veľmi cenní a dôležití.

 

V akých vekových kategóriách sa pohybuje dobrovoľníctvo?

Pravidlo je, aby do tohto prostredia nevstupovali príliš mladí ľudia.

Najlepšie je tak okolo 25 rokov, keď je človek už vyzretejší, lebo napriek všetkému je to ťažšie prostredie.

Ale máme aj dobrovoľníčky sedemdesiatničky.

 

Za tridsať rokov ste nikdy nezapochybovali o svojej službe?

Samozrejme, prehodnocovala som to, ale predovšetkým som sa modlila, radila som sa s kňazmi, stretávala som sa so psychológom, ktorý pracoval s delikventnou mládežou, aj o otázke pôsobenia ženy katechétky v mužskej väznici.

To bola dovtedy nepoznaná vec, lebo do roku 1989 to bolo naopak: veriaci si išli do väzenia odpykávať trest, nie aby chodili evanjelizovať.

Všetci sme boli vtedy na začiatku, či už kňazi, psychológia, dobrovoľníci.

 

Čo vám ešte pomohlo utvrdiť sa v rozhodnutí pre túto službu?

V roku 1992 som išla na duchovné cvičenia.

Povedala som si, že sa počas exercícií budem modliť, aby som dokázala rozlíšiť, či to nie je len moja predstava, ale či je to skutočne Božia vôľa.

Zároveň som si podala žiadosť o udelenie kánonickej misie – to sa vyžadovalo – na Arcibiskupský úrad v Trnave.

Vo svojom vnútri som sa rozhodla, že keď dostanem kladnú odpoveď, bude to potvrdenie, že mám naozaj robiť túto duchovnú službu.

O týždeň-dva som dostala povolenie od otca arcibiskupa Jána Sokola.

 

Vyžaduje si táto služba nejaké špeciálne vzdelanie?

Nie. Vyžaduje sa však, aby človek žil kresťanským a sviatostným životom.

Väzenský kaplán nám pri stretnutiach hovorí o zásadách práce s odsúdenými.

Okrem toho je dobré, aby sme sa ako dobrovoľníci formovali na kurzoch so psychológmi a pedagógmi.

 

Kam vás táto služba posunula za tridsať rokov?

To by mali hodnotiť druhí, ale vývoj vnímam v prístupe k odsúdeným, lebo ustavične hľadáme stále možnosti, čo je pre nich vhodné, akým spôsobom k nim pristupovať a prednášať katechézy aj ako vyžadovať určité veci.

Modlím sa za to, aby som sa vedela čoraz viac zdokonaľovať v pokore, láske a trpezlivosti vo vzťahu k nim.

To je jedna stránka.

Druhá stránka je zdokonaľovať sa v láske a dôvere k Pánu Bohu.

 

Spomenuli ste, že do roku 1989, teda počas štyridsiatich rokov totality, sa ocitli za mrežami mnohí veriaci ľudia aj kňazi a rehoľníci vrátane Titusa Zemana. Ako vo svojej službe i osobnom živote živote vnímate jeho ochranu a príhovor?

Vedela som o ľuďoch, ktorí počas totality tajne prevádzali kňazov a bohoslovcov, aby mohli študovať v zahraničí.

Ako mnohí iní ľudia aj ja som začala viac a lepšie vnímať osobnosť Titusa Zemana, až keď sa začal proces jeho blahorečenia.

Veľmi povzbudzujúce bolo, že náš väzenský kaplán z Hrnčiaroviec nad Parnou patril k mužom, ktorí niesli Titusov relikviár počas jeho blahorečenia v Bratislave-Petržalke. Na mňa to veľmi hlboko zapôsobilo.

Vo väzenskej kaplnke máme jeho relikviu, ktorá je zakomponovaná v obraze, ktorý namaľoval odsúdený.

Okrem toho žijem ako farníčka vo farnosti, ktorá už rok nesie patrocínium blahoslaveného Titusa Zemana.

Aj v tejto súvislosti si uvedomujem veľkú milosť.

Keďže bl. Titus Zeman sa obetoval za záchranu rehoľných a duchovných povolaní, začala som sa aj ja naňho obracať v modlitbách na tento úmysel.

Ako žena sa však viac obraciam na bl. Zdenku Schelingovú.

Sestričky z Kongregácie milosrdných sestier Svätého kríža sa modlia a obetujú za našu katolícku duchovnú službu vo väznici.

Mám tam aj „duchovnú dvojičku“, ktorá je od svojich 27 rokov ležiaca.

Svoj kríž a utrpenie obetuje Bohu za nás.

 

Modlíte sa za to, aby aj z tohto prostredia vzišlo duchovné povolanie?

Áno, modlím sa aj na tento úmysel.

Bolo by to krásne.

Aj v iných prostrediach a povolaniach sú rôzni ľudia, ktorí majú duchovné povolanie - tak prečo by to nemohlo byť aj u nás?

 

Vy viete, za čo sú títo ľudia odsúdení?

Jedna zo zásad pre dobrovoľníkov je, že sa nepýtame, za čo sú odsúdení.

Bolo by to proti všetkému – proti ľudskosti, etike...

 

Majú možnosť sa s vami rozprávať a zdôveriť sa vám aj medzi štyrmi očami?

Áno, keď sa rozhodnú, že povedia niečo zo svojho života, prečo sú tam, je to o diskrétnosti.

Keď mi však niekto niečo také povie, nehovorím to nikomu ďalej.

Kňaz má spovedné tajomstvo, ale diskrétnosť musia dodržiavať aj tí, čo pracujú s týmito ľuďmi: je to ako aj medzi kamarátkami – keď sa mi kamarátka s niečím zverí, predsa to nebudem rozširovať.

Sú to vzťahy založené na absolútnej dôvere.

 

Pápež František nás všetkých vyzýva ísť na periférie, k ľuďom na okraji spoločnosti; Svätý Otec nám ide príkladom, keď na Zelený štvrtok chodieva do väznice, aby umýval a bozkával nohy odsúdeným... Povzbudzuje vás jeho príklad vo vašej službe?

Svätý Otec je pre mňa povzbudením a potvrdením, že duchovná služba odsúdeným je odpoveďou na pozvanie Cirkvi, ktoré máme od Pána Ježiša vo výzve: „Bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“

Pán Ježiš prišiel na zem, aby nám priniesol spásu.

Túži po každom človeku a ako Dobrý pastier hľadá každú stratenú ovečku.

V každom človeku je túžba po dobre, kráse, láske.

Len niekedy treba viac námahy, aby človek objavil v hĺbke svojej duše tieto túžby.

A na to potrebuje niekoho, kto mu to pomôže objaviť.

 

Prečo sa treba skláňať k najúbohejším či k ľuďom, ktorých spoločnosť pokladá za nebezpečných či vyvrheľov?

Ak ich necháme napospas osudu, veľmi ťažko sa stanú bezpečnými a nevyvrheľmi.

Preto je potrebné robiť, čo je v našich silách, aby zmenili svoje srdce, zmýšľanie, životné postoje.

Keď im podáme pomocnú ruku, pomôžeme im objaviť, že majú ľudskú dôstojnosť a že im dôverujeme.

Keď sa zmenia, stanú sa prínosom pre spoločnosť, Cirkev, pre svoju rodinu.

Je potrebné, aby aj títo ľudia nastúpili na cestu pokánia, pretože aj za nich zomrel Pán Ježiš a chce ich mať v Božom kráľovstve.

 

Podarilo sa vám motivovať týchto ľudí, aby prijali sviatosti?

Na stretnutiach počas katechéz im rozprávame aj o sviatostiach.

V prvom rade o význame krstu, že je to vstup do spoločenstva s Bohom a do spoločenstva Cirkvi.

Povzbudzujeme ich, aby tí, ktorí môžu, prehodnotili svoj život a pristúpili k sviatosti zmierenia.

A tí, ktorí nie sú pokrstení, ak majú záujem, môžu sa pripraviť na prijatie krstu.

Niektorí pravidelne pristupujú k sviatosti zmierenia a Eucharistii. 

A niektorí si idú ku kňazovi iba po požehnanie, čo sa mi veľmi páči, lebo to sa pri dospelých mužoch nevidí len tak.

 

Zapájajú sa aj ako lektori?

Áno. Čítania a prosby počas svätej omše prednášajú odsúdení.

Čo sa týka ich aktivity počas našich katechéz, aj tu sú veľmi aktívni.

Na papier pre nich napíšeme chvály, vďaky, prosby a rozdáme im to.

Osvedčilo sa nám, že vyzveme na prečítanie dvoch-troch mužov, ktorí už vedia, čo je modlitba, a oni sa tieto prosby a chvály pomodlia.

Vždy im však dáme priestor, aby predniesli aj svoje prosby.

Keď som bola nedávno na stretnutí s nimi, zistila som, že viacerí majú doma členov rodiny s onkologickým ochorením, za ktorých sa modlia.

Modlili sa za deti v detských domovoch – za svoje i cudzie.

Aj za spoločenstvo, ktoré sa v kaplnke stretáva.

 

Kto je patrónom dobrovoľníkov v tejto službe?

Patrónkou dobrovoľníkov je sv. Katarína Sienská, ktorá navštevovala väzňov.

No musím priznať, že jej úcta ešte nie je medzi nami dobrovoľníkmi veľmi rozšírená, takže máme voči sv. Kataríne Sienskej podlžnosti.

 

Komu je zasvätená kaplnka v ústave v Hrnčiarovciach?

Svätému Maximiliánovi Kolbemu.

Otec biskup Dominik Tóth ju posvätil 14. augusta 1993.

Mal veľmi láskavý prístup k odsúdeným.

Prvý obraz sv. Maximilána Kolbeho ako väzňa pre kaplnku namaľoval odsúdený.

Teraz tam máme iný obraz – sv. Maximiliána Kolbeho ako rehoľníka, ktorý tiež namaľoval odsúdený.

Prvý obraz však stále máme – sv. Maximilián Kolbe nás napríklad sprevádza v spoločenskej miestnosti.

 

Oľga Stropkovičová s Cenou sv. Matky Terezy. Snímka: Zuzana Artimová

 

Ktorí svätí sú vaši osobní patróni, ktorých vzývate, keď potrebujete pomoc, posilu, podporu?

Svätá Oľga, ktorej meno nosím, ma inšpiruje horlivosťou v pokresťančení ľudu, keď sa stala kresťankou.

Svätá Brigita je pre mňa inšpiráciou v horlivosti a odvahe hľadať cestu k pravde a ohlasovať ju aj vtedy, keď to nemusí byť pohodlné a bezpečné.

Svätý Tomáš Morus v odvahe a vernosti Pánu Bohu a Cirkvi, svätá Faustína Kowalská v láske voči milosrdnému Pánu Ježišovi a v odvahe plniť jeho vôľu.

Svätý Maximilián Kolbe v láske k Nepoškvrnenej Panne Márii a v odvahe obetovať svoj život, aby jeho spoluväzeň zostal nažive.

 

V novembri 2022 ste za svoju službu dostali Cenu Matky Terezy. Táto svätica je silnou inšpiráciou v službe chudobným, opusteným chorým i väzňom. Modlíte sa k nej?

K Matke Tereze som sa zvykla obracať v modlitbe aj pred odovzdávaním ocenenia.

Keď som sa dozvedela, že som medzi laureátmi, modlitby a prosbu o jej príhovor som zintenzívnila.

Prehĺbil sa vo mne vzťah voči nej.

 

Ako sa k tejto vašej službe vo voľnom čase postavila vaša rodina? Podporujú vás?

Áno.

 

Aká je vaša psychohygiena?

V prvom rade v modlitbe odovzdávam to, čo je náročné.

Duchovný sprievodca, spovedník, spoločenstvo – to sú tí, ktorí mi pomáhajú nájsť stratenú rovnováhu. Tiež to, čo rada robím: oddych v prírode alebo pri dobrej knihe.

 

Pripravila: Zuzana Artimová