Bude to príležitosť predniesť kázeň bez slov

Aký ste mali pocit, keď ste vystúpili v Košiciach na železničnej stanici? Nespomenuli ste si na chvíľu, keď ste ešte za totality odchádzali „na dovolenku do Juhoslávie“?
Jules Verne napísal román Dva roky prázdnin – a s troškou humoru by som ja zasa mohol nazvať moje doterajšie účinkovanie v Taliansku ako Na dovolenke (skoro) 33 rokov.

Samozrejme, že som si istú súvislosť uvedomil - a to v hlbokej radosti a vďačnej pokore za všetky tie znaky Božej milosti a sprevádzania počas týchto viac ako troch desaťročí.

Dodnes si pamätám, že vo vlaku zo Záhrebu do Ríma, ktorým som definitívne opúšťal krajiny komunistického bloku, zanechávajúc za sebou „železnú oponu“, bola na stene kupé litografia Útek do Egypta.

Vtedy som sa nad ňou pozastavil a cítil som sa tak trochu duchovne stotožnený aj povzbudený, pretože mi pripomínala aj moju situáciu.

Keď som počas ostatných vianočných sviatkov kázal o sv. Jozefovi, tak som ho označil za „patróna kazateľov“, a to napriek tomu, že Sväté písmo nám nezachycuje ani jedno jeho slovo. Spomína ale, že to bol muž spravodlivý a na Božiu výzvu „Vstaň a choď...“ on hneď „vstal a išiel“ a po rokoch na výzvu „vstaň a vráť sa“ zasa „vstal a vrátil sa do izraelskej krajiny“.

Jeden môj spolubrat túto svätojozefskú tému zhrnul do básnickej skratky – „maj takúto bázeň a nikdy nepovieš lepšiu kázeň“.

Tak som si uvedomil, že popri všetkých mojich každodenných i slávnostných, dlhších i krátkych, kňazských i biskupských kázňach bolo prijatie poslania môjho vtedajšieho ordinára Jána Hirku k odchodu z vlasti i prijatie výzvy Svätého Otca na návrat na Slovensko vlastne pozvaním a možnosťou k tomu, aby som sa pokúsil nasledovať príklad sv. Jozefa a konečne predniesol kázeň bez slov.

Keď vám Svätý Otec František na stretnutí povedal, že vás chce poslať na Slovensko, neváhali ste?
Aj keď sa tým možno trochu oberiem o prípadné duchovné zásluhy, ale spokojne môžem povedať, že vďaka Božej milosti i spolupráci s ňou sa mi podarilo nezaváhať.

Konečne som mal možnosť uplatniť v praxi – a to celkom priamo a konkrétne - osobitný rehoľný sľub bezprostrednej poslušnosti pápežovi vo veci misií, a teda vyslania na nejakú konkrétnu činnosť, ktorý som ako jezuita pri svojich slávnostných sľuboch zložil.

Celý rozhodovací proces teda v tomto prípade trval ani necelé dve sekundy, aj keď možno príkladnejší rehoľník by to mal stihnúť aj do jednej sekundy.

So Slovenskom ste boli po páde železnej opony vo veľmi častom kontakte, takže ste videli, ako sa menilo. Ako sa naň pozeráte dnes s odstupom životných skúseností v Ríme?
Uvedomujem si, že som mal šťastie narodiť sa v obdivuhodnej dobe. V útlom detstve som zažil obnovenie Gréckokatolíckej cirkvi, čo som vnímal aj cez životný príbeh môjho otca, ktorý sa vtedy konečne po 18 rokoch čakania stal kňazom.

Vyrástol som a prechádzal som kňazskou formáciou v časoch končiaceho sa komunizmu, sledujúc posledné roky jeho agónie, ktorá pripomínala zdochýnajúceho, a predsa ešte kopajúceho koňa.

Ako mladý rehoľník som zažil eufóriu získanej slobody začiatkom 90. rokov, sledoval som budovanie cirkevných a rehoľných štruktúr, ale i našej nanovo získanej demokracie i budovanie vlastného štátu.

Toto všetko som pozorne sledoval z privilegovanej rímskej rozhľadne, umožňujúcej vnímať tento náš vývoj aj v širšom, európskom kontexte. Môžem povedať, že som so záujmom a vnútornou zúčastnenosťou sledoval všetky naše vzostupy i pády, radosti i bolesti posledných desaťročí.

Vladyka Cyril, máte za sebou prácu v akademickej oblasti, prácu v administratíve, ale doteraz ste nepracovali v pastorácii. Nechýbajú vám tieto skúsenosti?
Je pravda, že som primárne nebol doteraz zaradený do priamej pastorácie. Na druhej strane mi ale pastorácia nie je nijako cudzia. Vyrastal som na gréckokatolíckej fare, v Taliansku som sa intenzívne venoval pastorácii mládeže v skautingu, na Slovensku som pravidelne využíval svoje časté návštevy aj na pastoráciu - a čo mi chýba, to mám možnosť práve teraz, v tomto novom pôsobení, doplniť.

Chcete pokračovať v pastorácii skautov aj na Slovensku? 
Som si vedomý, že moja ďalšia spolupráca so skautským hnutím bude vyžadovať nájdenie nových foriem, ale nič sa nemení na vnútornom oduševnení a na využívaní všetkých príležitostí na spoluprácu.

Myslím tým napríklad, že ako pastoračne pôsobiaci biskup si možno už po 27 rokoch, keď som ako profesor, alebo aj ako kuriálny vatikánsky úradník Veľkonočné trojdnie pravidelne slávil so skautmi na putovnom tábore, teda na veľkonočnej púti, tento duchovný luxus asi nebudem môcť dovoliť, pretože v tento najdôležitejší sviatok má byť pastoračne slúžiaci biskup uprostred celého svojho ľudu, v katedrále, a nielen so skupinkou na osobitnom duchovnom prežívaní.

Verím však, že príležitosť na večerné katechézy i na občasné výpravy s oddielmi Federácie skautingu Európy, ktoré pôsobia na Slovensku a ktorým prajem a želám ďalší úspešný rast, si nenechám ujsť.

Pápež František na konci svojich príhovorov prosí veriacich, aby sa za neho modlili. O čo by ste poprosili čitateľov Katolíckych novín?
Aby, samozrejme, túto prosbu Svätého Otca napĺňali a súčasne ich rovnako o modlitby prosím aj ja, a to za seba a aj za našu Gréckokatolícku cirkev.