Cesta von z chudoby je možná

Hovorí sa, že radosť rozdávaním rastie. Ale aj dobro, ktoré robíte prostredníctvom programu Omama.

A rastie aj počet podporovateľov, bez ktorých by sme našu pomoc nemohli realizovať! Keď sme s kolegami do toho išli, vedeli sme, že pri tejto nepopulárnej téme to nebudeme mať ľahké, lebo na Slovensku je stále veľká bariéra medzi Rómami a Nerómami.

Hoci sme vstupovali do jednej z najťažších sociálnych tém, hovorili sme si, že nevadí, lebo sme chceli robiť niečo, čomu sme verili a čo sme považovali za dôležité a potrebné. Cítili sme volanie, že toto treba riešiť.

Mali ste aj osobnú motiváciu?

Vtedy som bol v životnej fáze po štyridsiatke. Neviem, či to majú všetci muži a ženy v tomto veku rovnaké, ale veľmi som túžil robiť čo najzmysluplnejšiu vec, v ktorej by som vytrval možno až do konca života. Aj keď som mal ešte zopár iných nápadov, toto bola prvá voľba.

Prečo ste sa rozhodli pomáhať práve Rómom?

Ide o to, aby sa dostali z generačnej chudoby. Ale ja už ani veľmi nehovorím o Rómoch, lebo podľa mňa to nie je etnická otázka. Všetci sme ľudia – rovnakí, a pritom rôzni.

Na Slovensku máme časť obyvateľstva, ktorá žije dlhodobo v chudobe. Tu sa chudoba dedí, odovzdáva sa z generácie na generáciu. U Rómov sa s chudobou spája aj vylúčenie zo spoločnosti.

Už ste predtým mali skúsenosť s prácou s nimi?

Pomáhal som zakladať rómsky skauting, organizovať tábory a iné akcie. A začal som si uvedomovať, že týchto ľudí mám veľmi rád.

Čo ste vtedy o nich zistili?

Že je pre nich veľmi ťažké dostať sa z podmienok, v ktorých žijú. Aj keď tieto bariéry nie sú viditeľné, vždy ich stiahnu späť.

Ale nie vždy sa dá hovoriť o generačnej chudobe.

Najdôležitejšie je pochopiť, že chudoba má rôzne podoby. Aj my môžeme schudobnieť a prísť o všetko. Alebo môžeme vnímať chudobu ako čnosť, keď sa ľudia rozhodnú pre život v skromnosti. Minimalizmus sa stáva moderným spôsobom života.

Takže chudobu možno vnímať aj pozitívne, ale častejšie je negatívna. To je chudoba, z ktorej sa ľudia nevedia vymotať, lebo už odmalička boli vychovávaní v istom nastavení. Táto „špeciálna“ chudoba má prívlastok generačná.

Kedy vzniká?

Odborníci hovoria, že vtedy, ak boli chudobné dve-tri generácie predo mnou. Čiže moji rodičia aj starí rodičia vyrastali a žili v chudobe a okolo seba videli len chudobu. Keď sa dieťa narodí do tohto prostredia, chýbajú mu vzorce správania a návyky strednej triedy a je preň veľmi ťažké dostať sa z tohto mentálneho sveta.

Prečo nemôžu žiť „ako my“?

Ako ľudia z majority máme tendenciu pozerať sa na nich optikou, že by mali žiť podľa našich vzorcov a predstáv. Ale to je veľmi nereálne. Oni žijú podľa svojich najlepších predstáv – ako to videli a zažili.

Museli by sa narodiť a vyrastať v našich podmienkach, aby žili a mysleli ako my, aby mali rovnaké postoje. Rovnako platí, že by sme boli ako oni, keby sme sa narodili do ich prostredia a dlhodobo tam žili.

Takže by stačila štartovacia čiara rovnakých podmienok?

Presne tak. Aj ja som pochopil, že nejde o etnický problém, ale o problém generačnej chudoby a sociálno-ekonomických podmienok, ktoré ich tlačia k zemi.

Poznám veľa úspešných a šikovných Rómov, ktorým sa podarilo vymaniť z generačnej chudoby vďaka rodičom či starým rodičom. Sú normálnou súčasťou strednej triedy a splývajú s ňou.

Žiť v generačnej chudobe musí byť psychicky náročné.

Každý deň žijú v strese a nedostatku. Stále sa potápajú, ale potrebujú sa aj nadýchnuť. Keby sme sa topili a snažili sa udržať nad hladinou, pochopili by sme, že v takej situácii by sme nerobili dlhodobé rozhodnutia.

V tejto súvislosti zvyknem hovoriť o príklade tigra. Keby sme stretli tigra, nerozmýšľali by sme, na akú vysokú školu pôjdeme študovať alebo čo si ešte doprajeme. Sústredili by sme sa len na to, že sa chceme zachrániť.

Náš mozog i celé telo by sa zmobilizovali na útek alebo boj. Títo ľudia stretávajú tigra vo svojej každodennosti. A do toho vstupujeme my s našimi projektmi.

Prečo je potrebné, aby pomoc bola konkrétna a viditeľná?

Hlavne treba veľmi dobre rozmýšľať, ako pomôcť správne, aby sme im pomohli z dlhodobého hľadiska, aby sme im neuškodili. Lebo prvoplánová pomoc môže uškodiť. Aj v našom programe máme rodiny, ktoré potrebujú akútnu pomoc.

V dobrej viere im danú vec dáme. No keď sa to opakuje často, na jednorazovú pomoc si zvyknú. Problém je, že to môže pokriviť ich motiváciu zostať v programe dlhodobej pomoci, ako je Omama.

Samozrejme, stále pomáhame aj jednorazovo, ale premyslene a cielene. Od štedrosti našich darcov závisí, či to bude aj niekedy nabudúce. Vždy sa však snažíme viesť každú rodinu k tomu, aby sa dokázala postaviť na vlastné nohy sama.

Ako konkrétne pri tom pomáha projekt Omama?

Program Omama stojí na posilňovaní vzťahov a väzieb medzi rodičmi a deťmi. Raný vek dieťaťa je zázračný čas. Každý rodič vidí, ako sa bábätko neuveriteľne rýchlo mení.

Za tri roky sa z bezbranného človiečika, totálne odkázaného na starostlivosť iných, stane osobnosť, ktorá vie komunikovať, rozprávať, chodiť, behať, chytať veci, kresliť... Nikdy v živote už potom nedôjde k takému prudkému nárastu zručností.

Ale keď sa bábätko narodí do generačnej chudoby, tak to asi nie je také jednoduché a rýchle.

V tom práve spočíva problém, ktorý pomáhame riešiť. Keď sa deti rodia do generačnej chudoby, zažívajú od prvých dní veľa stresu, ktorý pôsobí až toxicky. To je škodlivé pre každé dieťa a aj na bábätko sa prenáša napätie a nepohoda, v ktorých jeho rodičia žijú.

Bábätko však nemožno odložiť, nevenovať sa mu, neobjať ho, nepobozkať, nehrať sa s ním.

Zanedbávanie dieťaťa je to najhoršie, čo môže byť. Vznikajú z toho ťažké traumy. Všetci rodičia vrátane Rómov v chudobných osadách milujú svoje deti.

Veľa ich však netuší, aké dôležité je venovať sa deťom ani ako to robiť, lebo sa s takým niečím nestretli. Naše omamy sa čudujú, ako je možné, že toto bolo pred nimi zatajené. Nikto im totiž nepovedal, aké dôležité je venovať sa maličkým deťom.

Omamy sú Rómky z osád, kde pôsobia?

Celý program Omama sme postavili na tom, že nechceme prísť do osád ako bieli záchrancovia zo strednej triedy. Jeden z našich najšťastnejších nápadov bol, že sú to miestne ženy.

Na školeniach sa dozvedia, čo je pre deti dôležité, dobré a prospešné. Navštevujú chudobné domácnosti, chodia z rodiny do rodiny na polhodinové až hodinové stretnutia, ktoré voláme lekcie.

V čom lekcia spočíva?

Omamy sa zameriavajú najmä na dieťa vopred pripravenými aktivitami, aby sa všestranne rozvíjalo. Takisto podporujú rodičov, väčšinou mamičku, ktorej vysvetľujú, ako sa sama môže dieťaťu venovať. Rozprávajú sa však aj o tom, čo rodičov ťaží. V istom zmysle poskytujú akoby psychoterapiu.

Čo to pre tieto deti znamená?

To, že ich mozog má potom na celý život úplne iný potenciál. Na základnú školu už neprichádzajú s takým sklzom. Vedia komunikovať, dokonca aj po slovensky.

Učitelia automaticky predpokladajú, že všetky deti vedia, čo je kruh a štvorec, ako sa drží pero a ceruzka. Žiaľ, veľa detí sa v škole stretáva s týmito vecami prvý raz. Omamy sa starajú, aby sa toto všetko naučili.

Koľko žien má teraz titul omama?

Aktuálne je ich 41 a pôsobia v 31 komunitách v Košickom, Prešovskom a Banskobystrickom kraji, kde je najväčšia mapa chudoby. Venujú sa približne 900 deťom. Chceli by sme, aby tento počet narástol o tisíc do roku 2030.

Uvedomujeme si, že nedokážeme pomôcť všetkým, preto by bolo skvelé, keby existovali aj ďalší poskytovatelia takejto pomoci.

Ako ovplyvňuje tieto ženy, že sú omamy?

Z neobrúsených diamantov sa stávajú nádherné šperky. Je krásne pozorovať, ako sa za rok zo zakríknutej ženy stane úplne iný, sebavedomý človek. A to len vďaka tomu, že k nej pristupujeme s dôstojnosťou.

Máme z toho veľkú radosť, lebo nás to uisťuje v presvedčení, že cesta von z chudoby je možná. Čo ešte k tomu treba? Zmeniť prístup. Ak sa na týchto ľudí budeme aj naďalej pozerať s povýšeneckým dešpektom, bez dôstojnosti, nikdy sa nič nezmení.

Keď však zmeníme prístup, problém už nie je problémom, lebo získame spojencov vnútri komunít. Sú to ľudia ako my a majú veľkú chuť zlepšovať prostredie, v ktorom žijú.