Chcem plniť Božiu vôľu a žiť prítomný okamih

Začnime od začiatku – z akej rodiny pochádzate?
Som z dediny Dlhé Klčovo v okrese Vranov nad Topľou. Moji dobrí rodičia boli roľníci. Mal som staršieho brata aj mladšieho brata. Najstaršia sestrička Anička zomrela.

Keď sa narodila, pokrstili ju a po dvoch týždňoch odišla do domu nášho Otca. Mamička na to neskôr spomínala s nadhľadom: „No, narodzila śe, poobźirala śe tu, ňepačilo śe jej tu, ta zavarla oči a odešla.“

Čo vás viedlo k tomu, aby ste odišli z Dlhého Klčova do Bratislavy a začali študovať v juvenáte u redemptoristov?
V piatom ročníku nás učiteľ nahováral ísť do meštianskej školy do Vranova nad Topľou, ale jedenásť kilometrov na bicykli po prašných cestách každý deň – to bolo dosť. Prihlásili sme sa štyria.

Ale môj strýko Ján Janok CSsR – volám sa rovnako ako on - bol rok predtým vysvätený za kňaza (1939). Kňazi mali vtedy povinnosť šesťtýždňovej náhradnej vojenskej služby a ja predpokladám, že strýko sa vtedy zastavil aj doma v Dlhom Klčove a dopočul sa, že chcem študovať.

Otecko si ma zavolali – u nás sa vykalo a onikalo – a opýtali sa ma: „Janču, ňechceš isc do Braťislavi študovac?“ A ja som povedal, že idem. Pán ma volal, aby som opustil svojich a išiel do kláštora a na gymnázium v Bratislave.

Nemali rodičia nič proti tomu, že idete od nich tak ďaleko?
Joj, nie. Dokonca som presvedčil otca, že v Prešove sadnem do vlaku a pôjdem do Bratislavy sám. Na stanici ma mal čakať páter Ľudovít Michalovič, ktorý bol kazateľom na strýkových primíciách.

Lenže ja som nevedel, že v Bratislave je aj perón, kde bude veľa ľudí. Vystúpil som z vlaku a začal som, samozrejme, plakať. Bol som iba jedenásťročný chlapec. Prišiel za mnou policajt a spýtal sa, prečo plačem. Vysvetľoval som mu, že ma mal čakať misionár, ale niet ho. Policajt ma však upokojil: „Veď aj on teba hľadá.“ Tak sme sa s pátrom našli.

Koľkí ste vtedy boli v juvenáte?
Keď som prišiel do Bratislavy, učiteľ mi pomáhal so slovenčinou, aby som spravil prijímačky na gymnázium. Slovenskí juvenisti, ktorí dovtedy študovali v Čechách, sa tam v tom čase – v lete 1940 - už nesmeli vrátiť: vláda Protektorátu Čechy a Morava to nedovolila.

Rehoľní predstavení preto chceli založiť slovenský juvenát, na čo aj dostali súhlas. Druhým juvenistom sa stal Alojz Gašpar. (Venujem sa tomu aj vo svojej knižke Dejiny juvenátu slovenskej viceprovincie 1940 – 1949.)

Po skončení sexty som bol v rokoch 1946 - 1947 v noviciáte v Českých Budějoviciach, kde nás v ročníku bolo sedem Čechov a traja Slováci – medzitým k nám dvom prišiel o sedem rokov starší Andrej Konc. Maturovali sme na gymnáziu v Rožňave a potom sme išli do rehoľného študentátu v Obořišti.

Pre mnohých ste žijúci dejinný svedok, pamätník, legenda – pripúšťate si tieto prívlastky?
Nie. Dar života aj svoje dary mi dal Pán a čakal odo mňa – a stále čaká –, aby som ich naplnil. Hrdinami by som nazval tých, ktorí boli v 50. rokoch 20. storočia vo väzení, v uránových baniach, alebo iným spôsobom veľmi trpeli.

Niektorí sú už blahoslavení – z našich radov je to otec Metod Dominik Trčka CSsR, ktorý zomrel v leopoldovskej väznici; tiež sa teším z blahoslavenej sestry Zdenky Schelingovej SCSC, Titusa Zemana SDB a biskupov Vasiľa Hopka a Pavla Petra Gojdiča OSBM. Takže ja na seba tieto prívlastky nevzťahujem.

Vďaka Bohu, nebol som vo väzení, aj keď som sa čudoval, že ma nezobrali, lebo som bol strýkov šofér, sekretár, pravá ruka, všade som s ním chodil.
Myslel som si, že ma neuväznili preto, lebo som lekár.

Na medicínu som nastúpil v Bratislave, od druhého ročníka som študoval odbor hygiena na vysokej škole v Prahe. Po jej skončení som dostal umiestenku na hygienickú stanicu v Bardejove.

Čoskoro ma eštebáci predvolali a chceli zo mňa urobiť agenta na základe kompromisu. Povedal som, že za nič na svete. Po polroku všelijakých pokusov ma nechali žiť – až som sa čudoval - svoj život v Bardejove, kde som každé ráno chodil do kostola.

Eštebáci o mne napísali, že ma nebolo vidieť v spoločnosti žien. Tancovať som nevedel, tak čo by som s nimi robil? Učil ich náboženstvo? (Úsmev.)

Hovorí sa, že po štyridsiatke, takpovediac v polovici života, by mal človek začať od seba dávať veci preč a oslobodzovať sa od nich. Aká je vaša skúsenosť a životný postoj? Je to naozaj tak a funguje to?
Toto v mojom živote nebolo, lebo za kňaza som bol vysvätený až ako 42-ročný (28. februára 1971). Sedemnásť rokov som čakal na kňazskú vysviacku. Pôvodne som mal byť vysvätený v roku 1954, ale to sa pre tvrdý nástup komunizmu nepodarilo. Takže svoj ozajstný „pracovný“ život som začal až po kňazskej vysviacke. Tešil som sa, že som kňazom, a ďakoval som Pánovi, že som vyčkal.

Vaši rodičia vtedy ešte žili? Boli na vašej kňazskej vysviacke?
Áno, žili, a otecko, bratia a jedna švagriná boli na mojej kňazskej vysviacke, mamička neboli. Malo to zaujímavú predohru: Keď prišiel „za Dubčeka“ do Československa na neoficiálnu návštevu generálny predstavený našej rehole, zistil, že sme tu dvaja lekári – ja a doktor Jozef Sukovský CSsR.

Páter generál navrhol, že ma pozvú do Ríma, kde budem ďalej študovať a potom učiť pastorálnu medicínu. Ja som však ešte nebol kňazom. A tak strýko ako viceprovinciál išiel za litoměřickým biskupom Štěpánom Trochtom, aby ma vysvätil skôr, aby sa tomu nezabránilo. Preto ma biskup Trochta vysvätil sólo za kňaza.

Kde ste slúžili primičnú svätú omšu?
Primície som chystal doma. Náš pán farár bol presvedčený, že okresný cirkevný tajomník mi na to dá súhlas. No keď som prišiel za ním, povedal, že mi súhlas nedá.

Reagoval som: „Čo mám teraz robiť, kde sa mám odvolať? Ak mi nedáte súhlas, svätú omšu si odslúžim za dverami a hostinu urobíme u nás na dvore a hanba bude vaša.“ On na to: „My sa hanby nebojíme.“ A dodal, že odvolať sa môžem jedine v Bratislave

 A tak mi košický vikár Štefan Onderko dal potvrdenie, že som bol vysvätený za kňaza, a s týmto potvrdením som išiel do Bratislavy za vysokým cirkevným referentom. Vysvetľoval som mu, že okresný tajomník mi nechce dať súhlas na primície, lebo nie som na zozname bratislavskej teologickej fakulty.

Referent ma povzbudil, aby som sa ohradil tým, že Litoměřice a Bratislava sú jedna republika a nech mi súhlas pekne dajú. Pýtal som od neho „piśemko“ – aby mi to dal písomne. „To vám nedám, ale zavolám,“ povedal. Tak som si v duchu vravel, že neviem, ako bez „piśemka“ tie primície vybavím.

Vrátil som sa teda na okresný úrad iba s odkazom od bratislavského referenta. Pravdaže, tam pýtali „piśemko“, ale to som nemal; povedal som im len, že ten pán zavolá. A predstavte si – zavolal a dal pokyn vydať mi súhlas na primičnú svätú omšu.

Kto vám na primíciách kázal?
Kazateľom bol páter Ľudovít Michalovič. Dostal som z okresu súhlas, aby mi mohol kázať, mohli sme mať sprievod po dedine, ale svätú omšu som nemohol sláviť vonku.

Chlapi z dediny sa hneď chystali, že pôjdu pred okresný úrad agitovať, ale okamžite som ich zahatal, aby nikam nešli, lebo som sa bál, že mi zoberú aj to, čo mi povolili.

Takže sme mali svätú omšu a potom bola veľká hostina, na ktorú prišlo tristo ľudí. Vtedy ešte nebol kultúrny dom, ale mali sme na dvore dva veľké stany. Prišlo okolo sto priateľov z Bratislavy, a keďže ich bolo treba prenocovať, v kostole sme miestnych ľudí poprosili, či by nám nepomohli. Pravdaže, vďaka Bohu za nich, pomohli.

Podelím sa s vami aj s humornou príhodou – ako servírky prišli pomáhať dievčatá z košickej akadémie, ktoré chceli obsluhovať hostí obuté v lodičkách. V noci však pršalo, a keď sa nadránom vyčasilo, nasypalo sa na dvor „rinče“ (malé drobné kamienky), aby sa vyplnili mláky. Vravím dievčatám: „Vezmite si topánky.“ Ony však chceli mať lodičky, no tie zostali zaborené v „rinči“.

Servírky sa postarali aj o druhú úsmevnú epizódku. Na hostinu sme mali naplánované tri chody. U nás v dedine však bolo na hostinách zvykom, že keď obsluha vezme príbor, hostia sa prežehnajú a odídu.

Preto som dievčatá prosil, aby ľuďom príbory nebrali. No servírky nástojili na tom, že ich vezmú a umyjú, aby hostia mohli jesť s čistým príborom. A tak sa aj stalo. Kým ich však umyli a doniesli späť, ľudia sa prežehnali a boli preč. Pritom zostal ešte jeden chod.

Mamka nariekali, čo s tým jedlom budeme robiť. Ale Pán Boh sa postaral – na druhý deň rodičia slávili 50. výročie svadby a tých päťdesiat porcií, čo zvýšili, sa rýchlo pojedlo.

Kam smerovali vaše novokňazské kroky? Kde ste začínali pastoráciu?
Po primíciách sa mi okresní predstavitelia pomstili. Napísali referentovi do Bratislavy, koľko prišlo na moje primície áut, koľko rehoľných sestričiek a ďalšie podrobnosti.

A tak som nedostal štátny súhlas na pôsobenie v Košiciach, kam ma určil vikár Onderko. Referent na cirkevnom úrade v Bratislave mi povedal, že by to bol neporiadok v Cirkvi, lebo som študoval v Česku, tak nech sa tam vrátim.

Stal som sa výpomocným duchovným v Liberci ako platený kostolník (1971 – 1977). Miestny cirkevný tajomník mi radil, aby som si podal žiadosť o plný štátny súhlas na pastoráciu. Nedali mi však kaplánske miesto v Liberci, ale v Bíline v okrese Teplice, neďaleko Mostu.

V čom vás pôsobenie v Česku obohatilo?
Dostal som tam obrovský dar v podobe hnutia Fokoláre, ktoré bolo v Česku už rozbehnuté. Pôsobila tam skupina kňazov, ktorí študovali v Ríme a osobne sa stretli s Chiarou Lubichovou.

Boli medzi nimi páter Karel Pilík, páter František Kohlíček i neskorší cirkevní hodnostári kardinál Miloslav Vlk, biskup František Radkovský a arcibiskup Jan Graubner. A aj mňa rehoľníka vzali medzi seba.

Stretávali sme sa v Prahe každý utorok miesto nedele, a tak som vlastne mal spoločenstvo, ktoré mi spolubratia nemohli dať, lebo ako redemptoristi sme boli po Československu roztrúsení. A cez leto sme chodili na stretnutia, takzvané mariapoli, kde sme pracovali s mládežou a laikmi.

V knižke Dokonalý život sa píše, že „kedykoľvek som vyšiel von medzi laikov, vždy som prišiel domov horší“. Ale ja som tam bol požehnaný.

Napriek veku ste si doteraz uchovali optimizmus, nadhľad a sviežeho ducha – to sa len tak nevidí. Čo vám k tomu najviac pomáha?
Je to v prvom rade spiritualita svätého Alfonza de Liguori, zakladateľa Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa – plniť Božiu vôľu, čo nesmierne zdôrazňujem, a žiť prítomný okamih.

Čo to znamená? Že mám v rukách jedine to, čo som vám práve povedal. To, čo som vám povedal pred chvíľou, to už je minulosť – ak to bolo dobré, Pán Boh zaplať; ak nie, tak to treba odovzdať Božiemu milosrdenstvu.

A to, čo bude o chvíľu, o minútu-dve, to treba odovzdať do Božej prozreteľnosti. Netreba sa teda trápiť, treba žiť prítomný okamih. Aj keď viem, že zajtra ma čaká to a to, a neviem, ako to dopadne, v tejto chvíli sa však chcem tešiť, lebo Pán Boh je so mnou.

Toto zdôrazňovala aj zakladateľka hnutia Fokoláre Chiara Lubichová, že treba žiť prítomný okamih. Chiara Lubichová napísala aj krásnu meditáciu o plnení Božej vôle podľa svätého Alfonza.

S Kongregáciou Najsvätejšieho Vykupiteľa je neodmysliteľne spojená ikona Matky ustavičnej pomoci. Aký je váš osobný vzťah k tejto ikone?
S Matkou ustavičnej pomoci ma moja mamička zoznámili už ako osemročného. Keď v ktorejsi blízkej dedine redemptoristi viedli misie, mamička ma dali zapísať do Arcibratstva Matky ustavičnej pomoci.

O rok neskôr prišli do okolia Dlhého Klčova dominikáni a mamička ma dali zapísať do Arcibratstva svätého ruženca. Dedko, mamin otec, bol 25 rokov kostolníkom, takže som vlastne rástol pri kostole a chodieval som hlavne v sobotu na modlitbu posvätného ruženca.

K mariánskej úcte som bol teda vedený od detstva. Veľmi som sa tešil, že môžem chodiť na ruženec, hoci nebolo zvykom, aby sa chodila modliť mládež, skôr to bola záležitosť babičiek. Ale ja som chodil.

Raz som zažil úsmevnú epizódku - bola zima a tma, ženy vtedy nosili krátke kožušteky. Ako sme išli z kostola domov, chcel som si zohriať ruky, a tak som si vopchal ruku do vrecka na mamičkinom kožuchu. Ale to nebola moja mamka. Poplietol som si ju s inou ženou. Hneď ako som to zbadal, utekal som a hľadal som mamu. Potom sa mi doma smiali: „Šak ti vlastnu mac ňeznaš!“

Matku ustavičnej pomoci si vážim, ctím a modlím sa k nej. Obraz Matky ustavičnej pomoci mi visí aj v izbe v kláštore nad posteľou.

Cítili ste, keď bolo najhoršie, že Pán Ježiš s Pannou Máriou stoja pri vás?
Ja si osobitne uctievam Najsvätejšiu Trojicu. Fokolaríni si uctievajú Ježiša opusteného, Ježiša na kríži, ktorý volá k Otcovi: Prečo si ma opustil? Ako rehoľník nemôžem prijať spiritualitu ani členstvo v tomto hnutí, ale môžem akceptovať to, čo je spoločné pre Cirkev.

V Dlhom Klčove je kostol zasvätený Najsvätejšej Trojici, tam som aj vyrastal, hoci pokrstený som bol v Nižnom Hrušove, kde je Kostol Najsvätejšieho tela a krvi Pána, odpust je na „Bože celo“.

Ale v kostole v Dlhom Klčove som miništroval, tam som pristúpil k prvej spovedi a prvému svätému prijímaniu. A úcta k Najsvätejšej Trojici mi zostala dodnes.

Niekto povie – minulosť, zabudni, ale na to, čo sa tu počas 40 rokov totality dialo, nesmieme zabudnúť. Prečo? Aké memento z tohto obdobia ste si do života odniesli vy? Čo vám vzala, čo vám „dala“ totalita?
Čo mi vzala totalita?
Po prvé - slobodu. Do nášho kláštora vtrhli komunisti s automatickými zbraňami v noci okolo pol jedenástej. Ako sa dalo, narýchlo sme si pobalili kufríček s najnutnejšími vecami a bežali sme dole do jedálne; niekomu ešte dovolili ísť si po občiansky preukaz či knižku, lebo spálne boli na jednej strane kláštora a študovne na druhej. Potom nás lustrovali, či nemáme nejaké zbrane, prinútili nás nastúpiť do nákladných áut a viezli nás preč.

Po druhé – možnosť žiť v kláštore.

Po tretie – prípravu na kňazské povolanie. Kňazskú vysviacku som mal prijať v roku 1954. Po polročnom sústredení v Králíkoch pri Hradci Králové sme museli 40 mesiacov pracovať v stavebníctve, pričom nás nútili, aby sme – ak chceme študovať teológiu – nastúpili do seminárov v Bratislave a Prahe, ktoré komunisti zriadili bez súhlasu Svätej stolice, ale tam sme nesmeli ani nechceli ísť študovať. Z vôle predstavených som potom vyštudoval medicínu a neskôr s Božou pomocou aj teológiu.

A čo mi dala totalita?
Žiť danú situáciu ako Božiu vôľu – keď som si povedal: „Áno, Pane, toto si mi ty dal.“ Keď nás nakladali do antonov, obrátil som sa na Pána slovami: „Pane, v kňazstve mi môžu zabrániť – lebo vtedy som ešte netušil o tajných kňazských vysviackach –, ale rehoľné povolanie je medzi tebou a mnou. A to mi nemôžu vziať. Prosím ťa, drž ma.“ Božia vôľa bola taká a ja som vydržal.

Určite ste pre mnohých inšpiráciou, vzorom. Kto bol vašou inšpiráciou vo vašom kňazskom a rehoľnom povolaní?
Samozrejme, v detstve to bol môj strýko Ján Janok CSsR,; potom moji rehoľní predstavení, ktorí ma vychovávali v bratislavskom juvenáte a aj neskôr v študentáte v Obořišti.

Keď som sa vrátil v roku 1954 z PTP, býval som so strýkom do polovice roku 1956 na priváte – v tom čase sme boli spolu, inak sme žili každý kdesi inde. Ale ten hlavný vzor, ktorý bol a je tu stále, je páter Ján Ivan Mastiliak (1911 – 1989) z Nižného Hrabovca, teda zo susednej dediny.

Aj ste ho osobne poznali?
Óch, áno.

Aký to bol človek?
Ja jeho život rozdeľujem do štyroch uhlov pohľadu.
Prvý uhol pohľadu je obrovské utrpenie, ktoré sa začalo, keď ho 14. marca 1950 eštebáci odviedli z Obořišťa a nezákonnými prostriedkami ho „pripravovali“ na monsterproces (31. marca až 5. apríla 1950 v Prahe), ktorý sa konal pred Veľkou nocou s desiatimi význačnými rehoľníkmi.

Mesiac, ktorý prežil vo väzení, musel byť strašný, no otec Mastiliak o tomto utrpení nikdy nechcel hovoriť. Napísal síce pár spomienok, ale vravel, že o tomto nebude písať, že o tom písali iní. To, čo s ním robili, muselo byť hrozné, keď on – človek spravodlivý – rozprával proti sebe a proti pravde.

Druhý uhol pohľadu je obrovská zbožnosť – otec Mastiliak slúžil liturgiu východného obradu tak veľmi nábožne, že sme sa vždy všetci nesmierne povzbudili, keď sme mohli byť prítomní.

Tretí uhol pohľadu je znalosť cudzích jazykov a disponibilita prekladať. Otec Mastiliak preložil množstvo kníh. Keď som mu navrhoval: „Otče, napíšte peknú knižku,“ odvetil, že na napísanie peknej knihy treba mať pramene, a to on nemá. „Ale keď mám peknú knihu, tak ju preložím,“ odpovedal mi.

Ako prekladateľ bol až taký skvelý, že sa uňho počas dňa vystriedali tri pisárky, ktorým diktoval preklad. Preložil všetky jemu dostupné knižky o svätej Terezke z Lisieux.

A štvrtý pohľad je vyučovanie. Bol som azda prvý, kto uňho tajne študoval teológiu. Pôsobil som vtedy ako lekár v Bardejove. Niekedy na jeseň 1965 mi otec Mastiliak dal signál, že za ním môžem prísť, a tak som začal študovať najprv filozofiu a potom dogmatiku.

Tajne u neho vyštudovalo vyše tridsať rehoľných a diecéznych kňazov, bol formátorom a spovedníkom rehoľných sestier a laikov, no stále bol pod dohľadom Štátnej bezpečnosti.

Otec Mastiliak bol veľkým mariánskym ctiteľom a zvykol žartovať: „Držím sa Božej Matky a dvoch palíc.“ Pri chôdzi si totiž v posledných rokoch života pomáhal palicami.

Ale aj iných povzbudzoval: „Len sa držte Božej Matky a všetko bude dobré.“ A tiež hovoril: „Všetko, čo mám, mám na príhovor svätej Terezky z Lisieux, jej som vďačný za všetko.“

Teda otec Mastiliak bol môj najväčší duchovný vzor, duchovný otec, spovedník a prameň. Tridsiateho prvého januára 2015 otvorili v Prešovskej archieparchii diecéznu fázu procesu blahorečenia Jána Ivana Mastiliaka CSsR.

Milý páter, Pán Boh vám dožičil požehnaný vek v plnom zdraví ducha – ako mienite, otče, túto šancu využiť? Ktoré stránky vášho rehoľného života ešte čakajú na zmapovanie knižnou formou?
Už žiadne, už nevládzem sedieť pri počítači. (Úsmev.)

No ako pamätník slovenských a českých redemptoristov viete prepojiť poznatky o tradíciách i najnovších úsiliach, čo môže zohrať rolu bilancovania i postoja k aktivite mladých spolubratov. Ako vnímate mladých spolubratov?
Mladí spolubratia vstupovali do rehole už podľa pravidiel, ktoré sa vypracovali v dôsledku Druhého vatikánskeho koncilu – to je nesmierne dôležité zdôrazniť.

Tento koncil otvoril Cirkev pre laikov, čo bolo zvlášť potrebné v našej reholi, pretože sme sa laikom venovali len počas misií – potom boli spolubratia izolovaní od laikov. Vzniklo príslovie „Pol roka ako misionári, pol roka ako kartuziáni“, čo znamenalo trikrát za deň rozjímanie, veľa modlitieb a budovanie spoločného rehoľného života.

Niektorí spolubratia sa snažili získavať mladých mužov do našej rehole už za totality. Prvým bol Augustín Krajčík, ktorý oslovil a tajne formoval inžiniera stavbára Michala Zamkovského.

Michal Zamkovský pochádza z Toporca pri Podolínci, kde spočiatku, než prišla normalizácia, páter Augustín Krajčík účinkoval. V roku 1976 Michal Zamkovský zložil prvé rehoľné sľuby. Páter Krajčík potom Michala Zamkovského poslal za otcom Jánom Ivanom Mastiliakom, u ktorého vykonal skúšky z teológie a v roku 1980 ho poľský kardinál Franciszek Macharski vysvätil za kňaza.

Mladých kandidátov pre Kongregáciu Najsvätejšieho Vykupiteľa získaval aj páter Ľudovít Michalovič, ktorý bol duchovným správcom u sestričiek v Kostolnej. Viac rokov pôsobil ako direktor juvenátu v Podolínci, kde som bol aj ja, a v Rožňave, kým 31. marca 1949 juvenát nezrušili. (Vtedy komunistická vláda zrušila všetky takéto rehoľné inštitúcie a zariadenia.)

Tretím apoštolom mladých členov rehole bol páter Jozef Bednárik, duchovný správca piaristického kostola v Prievidzi. Pravdaže, všetko sa robilo tajne, o nových kandidátoch vedeli len tí, čo ich prijímali.

Aká bola počas totality situácia v Kongregácii Najsvätejšieho Vykupiteľa v Česku?
Úplne iná - biskup Štěpán Trochta mal v Litoměřickej diecéze množstvo neobsadených farností po odsunutých Nemcoch. Preto požiadal vtedajšieho pražského provinciála pátra Jana Jaroša, aby redemptoristi v duchu odkazu svätého Alfonza prišli k tým najopustenejším. A páter Jaroš ich tam aj poslal.

Títo pátri však boli tak zamestnaní opravovaním kostolov, farských budov a ďalšími podobnými záležitosťami, že nemali čas hľadať a získavať nových kandidátov. (Ba jeden zo spolubratov páter Miroslav Janák sa zabil, keď opravoval strechu na kostole.)

Navyše v ich farnostiach ani nebolo veľa veriacich, takže šanca získať niekoho pre rehoľné povolanie bola zanedbateľná. A preto to dopadlo tak, že českí redemptoristi nemali žiadny dorast, a tak po páde totality ani nemali s kým začať nové pôsobenie rehole, iba so starými členmi kongregácie

 Kedysi naša rehoľa patrila v Československu k najsilnejším, čo sa týka počtu členov – bolo nás okolo 390 spolubratov v Česku a na Slovensku –, ale to všetko starlo a umieralo, za rok sme mali aj sedem úmrtí.

Po Nežnej revolúcii ste ako viceprovinciál slovenskej viceprovincie mohli pôsobiť už v slobodných podmienkach – no, paradoxne, kým iní si v šesťdesiatke začínajú užívať dôchodok, vy ste začali naplno pracovať na duchovnom poli.
Nuž áno, keď som sa v roku 1990 vrátil do Bratislavy, mal som 60 rokov. Práve k 1. januáru 1990 som si vybavil dôchodok a zároveň som prevzal viceprovinciu. Viceprovinciálom som bol už od roku 1986, keď zomrel môj strýko, ktorý bol viceprovinciálom dovtedy; po ňom zvolili mňa.

Keď som povedal pánu vikárovi Košickej diecézy Onderkovi, že som bratislavským viceprovinciálom Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa a musím ísť prevziať viceprovinciu, povzdychol si: „To ste mi nikdy nepovedali.“ Ale hneď ma pustil.

Rehoľnú činnosť sme začali 9. januára 1990 v Nitrianskej Blatnici pri Radošine: pôsobili tam dvaja spolubratia, mali sme tam farnosť, čo vytváralo potrebné zázemie. Z 18 mladých mužov, ktorých sme formovali, vyrástli dnešní zodpovední spolubratia vo viceprovincii.

Po roku 1990 nám veľmi pomohli vo formácii bratia v Poľsku – najprv noviciátom a potom štúdiom filozofie v Krakove, až kým jezuiti neotvorili Teologický inštitút sv. Alojza v Bratislave.

Dnes sa teším z mladých spolubratov, že žijem medzi nimi, že dielo sv. Alfonza má pokračovanie v našej vlasti.

Redemptoristi sú známi najmä vďaka ľudovým misiám. Aká bola situácia po roku 1989 v tomto smere?
Našou pastoračnou činnosťou, ktorú založil sv. Alfonz, sú ľudové misie. Aj na Slovensku pôsobili misionári, ktorí sa pred zrušením reholí v roku 1950 venovali ľudovým misiám, ale tí počas štyroch desaťročí vymreli.

Páter Michal Zamkovský a po ňom aj iní spolubratia sa boli vyškoliť na konanie misií v Poľsku, kde sa ľudové misie mohli konať aj za komunistickej totality.

Páter Michal Zamkovský strávil rok v Gdyni, o čom píše aj v knihe Spovedal som Slovensko: „Boli sme tam piati či šiesti redemptoristi, nemali sme na starosti nič iné, len si pripravovať kázne. V Poľsku nám hovorili o misiách a nejaké misie sme s pátrami aj absolvovali. Tam som prvý raz videl, ako sa robia misie, a bol som udivený, ako silno pôsobí charizma misií.“

Redemptoristi prichádzajú do farnosti, kde pôsobia osem dní, niekedy aj viac. Ľudové misie tam rozprúdia život. Súčasťou misijného tímu sú aj laici, čo je veľký rozdiel oproti ľudovým misiám pred Druhým vatikánskym koncilom.

Ešte donedávna pôsobili na Slovensku tri tímy misionárov, ktoré viedli páter Michal Zamkovský, páter Ivan Flimel a páter Peter Hertel. Páter Hertel však začiatkom septembra 2018 odišiel s pátrom Rastislavom Dluhým do Litvy, kde sa snažia pomôcť tamojšej biskupskej konferencii.

Váš „produktívny život“ – nezvyklo poriadne predĺžený o plodné naplnenie aj na úkor zaslúženého odpočinku – zahrnuje, respektíve ešte donedávna zahrnoval vejár aktivít. Medzi nimi je to vaša spisovateľská práca. Otče, vaše diela obsahujú obrovské množstvo faktografie a fotografií. Ako to, že disponujete takými hlbokými údajmi, neraz osobnými? Azda ste od mladosti mali k tejto sfére vzťah a zbierali ste informácie i fotografie s perspektívou, že raz ich bude možné uverejniť?
Nie, s týmto úmyslom som to nerobil. Mal som túžbu alebo skôr sklon zbierať fotografie a robiť albumy, ale knižky nie. Fotky som odkladal a robil albumy na pamiatku, ale knižky som nemal v úmysle písať. Písať knihy som začal až okolo 75-76 rokov, na podnet Stanislava Dzurjanina.

S jeho oteckom som chodil do jedného gymnaziálneho ročníka v michalovskom štvormesačnom školskom roku tesne po prechode frontu východným Slovenskom v roku 1945; on bol z Poše, to je susedná dedina.

Keď sme v reholi v Bratislave oslavovali výročie kňazskej vysviacky pátra Jozefa Doležala, ktorý bol veľkým apoštolom spevokolu Céčkarov, vtedy som sa zoznámil so Stanislavom Dzurjaninom, ktorý tiež spieval v tomto spevokole.

On sa predstavil, že sa volá Dzurjanin. A ja na to: „No ta ja s jednim Dzurjaninom, s Miźom Dzurjaninom chodzil do školi.“ Zareagoval: „Ta to muj ocec.“ Hneď sme si ľudsky sadli.

Ako sme pokračovali v rozhovore a prechádzali históriou vlastných životov, jemu sa ten môj videl veľmi zaujímavý a inšpiratívny na knižné zaznamenanie, takže na záver mi navrhol: „Páter, píšte každý deň dve strany a ja ich budem upravovať.“

Keď mi to prízvukoval pol roka, sadol som si za počítač a pustil som sa do písania. Výsledkom našej spolupráce sú tri moje knihy, ktoré sa aj – ako mi ľudia hovoria – veľmi dobre čítajú. Nie je to však len moja zásluha: syn môjho niekdajšieho spolužiaka pomohol na svet ako jazykový korektor, redaktor či prekladateľ už niekoľkým stovkám kníh.