Chcem tráviť viac času medzi ľuďmi než v kancelárii

Kedy ste sa dozvedeli o menovaní za biskupa a aká bola vaša prvá reakcia?

O menovaní som sa dozvedel len niekoľko dní pred zverejnením, keď ma pán nuncius zavolal, aby mi oznámil rozhodnutie Svätého Otca Františka a aby som sa vyjadril, či prijímam toto vyvolenie. Predtým som vôbec nič netušil.

Takže prvá reakcia na menovanie bolo moje veľké prekvapenie, až zaskočenie. Nikdy som si totiž nepomyslel, že by som mohol byť biskupom. Od malička som túžil byť kňazom, a keď som to dosiahol, po inom som netúžil.

Mohli by ste v krátkosti priblížiť svoju rodinu a z akého prostredia pochádzate?

Narodil som sa v Bánovciach nad Bebravou, ale spolu s mojou mladšou sestrou som vyrastal v maličkej obci Prusy, ktorá patrí do bánovskej farnosti; v rodine, kde viera bola prirodzenou súčasťou každodenného života.

Neviem, či sa to ešte píše, ale pochádzam z robotníckej rodiny, naši rodičia Ján a Anna pracovali ako robotníci vo fabrike. Vďačím Pánu Bohu, že obaja ešte žijú, a im vďačím za dobrú výchovu.

Na moju výchovu však mali veľký vplyv aj moji starí rodičia, u ktorých som v detstve trávil veľa času. Keďže môj dedko bol kostolníkom, od malička som bol v bližšom kontakte s našimi kňazmi, čo malo tiež vplyv na moje kňazské povolanie.

Posledných šesť rokov pôsobíte v Skalke pri Trenčíne, kde ste sa okrem iného podieľali na obnove pútnického miesta. Po vysviacke sa pravdepodobne presuniete do biskupského úradu na Nitrianskom hrade. Ako budete na Skalku spomínať? Čo vám bude chýbať?

Všetko. Bol som v Skalke šťastný farár, Skalka mi prirástla k srdcu. Skalčianska farnosť je podľa mňa pre kňaza atraktívna tým, že klasická farská pastorácia, ktorá sa niekedy môže stať monotónnou, je doplnená starostlivosťou o pútnikov, čo je veľmi pekná a radostná kňazská práca – prijímanie pútnikov, spovedanie bez náhlenia, rozhovory, slávenie svätých omší pre skupiny, nehovoriac o pútnických slávnostiach.

Samotné miesto je nádherné. Čo sa farnosti týka, nie je veľká, takže som poznal skoro všetkých ľudí, rodiny, mali sme osobné vzťahy. To mi možno bude chýbať.

Toto pútnické miesto je spojené s úctou k pustovníkom sv. Andrejovi Svoradovi a Beňadikovi. Budete chcieť nadviazať na odkaz týchto svätcov aj v biskupskej službe?

Keď som pochopil, o čom všetkom Skalka je a čo ponúka, považoval som si za česť, že môžem šíriť úctu a odkaz našich svätých pustovníkov, ktorí posvätili tento kúsok slovenskej zeme svojou prítomnosťou a životom. Určite aj ako biskup budem šíriť ich úctu.

A čo sa týka ich odkazu – aj biskup musí hľadať rovnováhu medzi prácou a modlitbou, strážiť si chvíle ticha a samoty na stretnutie s Pánom. Tomuto nás naši patróni učia.

Už viete približne, aké úlohy na vás v úrade pomocného biskupa budú čakať?

Moje hlavné úlohy vychádzajú už z poslania biskupa – neúnavne hlásať Kristovo evanjelium, budovať Cirkev, starať sa o svätý Boží ľud. A keďže som biskup pomocný, budem pomáhať otcovi biskupovi Viliamovi Judákovi v jeho pastierskej starostlivosti o našu diecézu. O konkrétnejšej podobe tejto spolupráce sme sa ešte nestihli rozprávať.

Na čo by ste sa chceli pri biskupskej službe zamerať? Čo by ste do nej zo svojej kňazskej služby chceli preniesť?

Len to, čo viem. Nie som filozof ani teológ, knihy asi písať nebudem. Som jednoduchý dedinský farár, ktorý bol rád s ľuďmi a medzi ľuďmi; ktorý ich radšej počúval, ako im niečo hovoril; ktorý sa snažil budovať farnosť ako rodinu; ktorý chcel byť ako jeden z nich, možno ani nie tak otec, ako brat.

Takýto by som chcel zostať aj ako biskup. Určite by som chcel tráviť viac času medzi ľuďmi než v kancelárii.

Niekoľko rokov ste pôsobili ako prefekt v kňazskom seminári a boli ste poverený pastoráciou povolaní. Aj ako biskup plánujete byť bližšie k seminaristom a mladým kňazom?

Byť blízko k seminaristom bude mojou povinnosťou. Hovorí sa, že seminár je zreničkou v biskupovom oku. Budem sa snažiť o to, aby pochopili, že keď chcú byť dobrými kňazmi, musia byť zamilovaní do Krista. To ostatné je až potom.

A toto si musíme pripomínať aj my kňazi: byť zamilovaní do Krista, snažiť sa, aby sa jeho tvár odrážala na našej tvári, lebo vtedy evanjeliové posolstvo, ktorého sme služobníkmi, ľahšie nachádza cestu do ľudských sŕdc.

Akým koníčkom sa venujete?

Mojím najväčším koníčkom je kňazstvo. Keď sa na mňa pozriete, zbadáte, že veľký športovec asi nie som. (Úsmev.) Rád si obliekam aj montérky, sadnem do traktora a idem kosiť alebo robiť niečo „okolo chalupy“.

Čo rád čítate?

Medzi kňazmi sa žartovne na túto otázku odpovedá – nedeľný zvonček. (Smiech.) Ale ak mám zostať vážny, tak najmä „profesijný“ žáner, teda duchovnú literatúru, niekedy nejaký životopis na motiváciu. Ale v poslednom čase mi akosi rýchlejšie klesá hlava nad knihou.

Tešíte sa na spoluprácu s ostatnými biskupmi?

Či sa teším na spoluprácu? Najskôr musím preladiť svoj vzťah k nim, totiž niektorí boli mojimi profesormi v seminári a ja po týchto pár dňoch od vymenovania sa stále cítim skôr ako ich miništrant než ako spolubrat.

Máte už predstavu o približnom termíne biskupskej vysviacky?

Biskupská vysviacka má byť do troch mesiacov od menovania. Vzhľadom na súčasnú pandemickú situáciu využijeme možnosť čím neskoršieho termínu v nádeji, že azda sa podmienky už budú uvoľňovať, aby na nej mohli byť aj veriaci. Teda vysviacka by mala byť niekedy na konci apríla.

Chceli by ste odkázať niečo čitateľom Katolíckych novín?

Tak veľmi by som nám všetkým želal, aby sa situácia s pandémiou už zlepšila, aby sme opäť mohli otvoriť brány kostolov pre všetkých, ktorí žíznia. Aby sme sa opäť mohli stretávať. Tak veľmi mi chýbajú stretnutia s ľuďmi. Prosím vás, modlievajte sa za chorých aj za zdravotníkov, spoločná modlitba je veľmi silná.

Sám som sa o tom pred niekoľkými týždňami znovu presvedčil, keď som ležal v nemocnici. Pozývam vás všetkých pripojiť sa k výzve nášho otca biskupa Viliama zjednotiť sa v tejto spoločnej modlitbe každý večer o ôsmej hodine. No a do tých modlitieb, prosím, zahrňte už aj mňa.