Cirkev rozdáva z nevyčerpateľného pokladu

Enchiridion indulgentiarum je v podstate príručka o odpustkoch. Prečo je dôležitá a ako ju máme chápať?

Dôležitá je preto, lebo nám pomáha prísť do neba. Pomáha tiež lepšie pochopiť povahu Cirkvi v jej základoch a hĺbke. Ak Cirkev vnímame napríklad ako strom, vidíme jeho konáre s listami, ale potrebné je, aby sme videli aj korene, ktoré sú ponorené do úžasnej pôdy Božieho milosrdenstva.

Boh má nekonečnú túžbu dať nám nekonečné obzory. Odpustky sú spôsob, ako dýchať túto atmosféru nekonečnosti, pochopiť ju ľudským spôsobom, preložiť ju do ľudskej reči. Pomodliť sa nejakú modlitbu alebo vykonať skutok milosrdenstva máme preto, aby mohol každý pocítiť účasť na šírení Božieho milosrdenstva.

Čo sú to teda odpustky? Kedy a ako vstúpili do učenia Cirkvi?

Dalo by sa povedať, že odpustky sa stali súčasťou cirkevného učenia po Pánovom vtelení. Keď Mária povedala pri zvestovaní anjelovi svoje áno a vyjadrila súhlas s prijatím Pána. Ďalším momentom bola Getsemanská záhrada, kde sa Pán potil krvou, a to zjavne pre naše hriechy.

Nemal ešte rany po klincoch, no bolo tam koncentrované všetko utrpenie. Vzal totiž na seba hriechy celého sveta – minulé, prítomné aj budúce. Bezprostredne nato nasledoval okamih ukrižovania.

Korene rozhrešenia, teda spovede, nachádzame v tom, keď Ježiš vyriekol: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34) a kajúcemu lotrovi povedal: „Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23, 43).

Odpustky sú neoddeliteľne spojené so sviatosťou zmierenia, sú zázračným následkom rozhrešenia, ktorého sa nám dostáva. Keďže hriech je veľký, dostaneme rozhrešenie, no zostávajú tu ešte jeho pozostatky.

Aké napríklad?

Človek uprace izbu, no keď do nej potom vojde niekto iný, vidí, že v jednom kúte ešte zostalo trocha prachu. Vezme vysávač a povysáva všetko. Čo teda dokážu odpustky?

Z toho, čo už bolo vyčistené, snímajú bolesť, ktorá je nevyhnutne spojená s hriechom, alebo aspoň časť tejto bolesti. Mohli by sme povedať, že odpustky sú veľký poklad, ktorý sa nikdy nevyčerpá.

Prostredníctvom Cirkvi, teda cez takzvanú moc kľúčov, vyberáme z tohto pokladu mince, ktorými platíme za svoje vykúpenie a ktoré skracujú čas utrpenia.

Ako by sa dalo odpovedať na námietku veriacich, ktorí hovoria: „Ak je Boh milosrdný, ak mi odpustil, prečo musím ešte niečo odčiniť? Čo je to za milosrdenstvo?“

Milosrdenstvo zostáva nekonečné, pretože Pán dal Cirkvi všetky prostriedky, aby ho rozdávala. Ibaže existuje aj spravodlivosť. Musíme mať na pamäti, že ak je Boh dokonalý, je dokonale spravodlivý aj  dokonale milosrdný. Božia spravodlivosť je milosrdná, preto neutláča.

No Božie milosrdenstvo rešpektuje spravodlivosť, pretože jedine Pán vie naozaj zmerať našu zodpovednosť. Pred tribunálom svetskej spravodlivosti sa sudca, ak je to korektný človek, snaží merať spravodlivosť podľa zodpovednosti.

No je jasné, že nikdy nebude úplne spravodlivý, pretože nemôže nahliadnuť do vnútra človeka. Boh je jediný, kto vie, že aj keď človek dostal rozhrešenie, jeho úmysly nemuseli byť také priame.

Na druhej strane vidí aj to, že ak bol človek odsúdený svetskou spravodlivosťou, môže byť omnoho lepší, než ako ho vnímali sudcovia. Tí totiž nevidia jeho vnútorné rozpoloženie, nepoznajú jeho výchovu a prostredie, v akom sa pohyboval, alebo čo ho viedlo k trestnej činnosti.

Zakrátko si pripomenieme sviatok Všetkých svätých. Nadväzuje naň Spomienka na všetkých zosnulých veriacich a my máme možnosť získať pre nich úplné odpustky. Prečo sú dôležité?

Preto, lebo je to skutok milosrdenstva voči ľuďom, ktorí nás predišli do večnosti. Voči tým, s ktorými sme spolunažívali, no vzhľadom na univerzálne bratstvo a Cirkvi aj voči tým, ktorých sme osobne nepoznali. Medzi nimi a nami existuje možnosť komunikácie.

Oni si už pre seba nemôžu vyslúžiť milosť – vážnosť smrti znamená, že sa ňou uzatvára čas skúšok. To nám má pomôcť, aby sme boli vnímavejší na dobro, ktoré máme konať, kým žijeme. No práve z tohto dôvodu môžeme vďaka Božiemu milosrdenstvu konať dobro pre tých, ktorí sú na druhom svete.

Napríklad dať milodar, dať odslúžiť omšu alebo sa aspoň zúčastniť na svätej omši obetovanej za zosnulých, pomodliť sa napríklad ruženec alebo ísť na adoráciu. Je to požiadavka lásky. Ak milujeme naozaj, nemôžeme to neurobiť.

V súčasnosti sledujeme dva extrémy v prístupe k sviatosti zmierenia. Kríza spovedania na jednej strane a rutinné chodenie na spoveď, napríklad pred prvým piatkom, na druhej. Kde nájsť zdravý stred medzi týmito extrémami?

S veľkou vážnosťou treba myslieť na to, že spovedať sa musíme, aby sme mohli pred Boží súd predstúpiť v  ktorejkoľvek chvíli nášho života. Pocit, že máme čisté svedomie, vyplýva z nedostatočného chápania svätosti Boha, a teda aj závažnosti hriechu.

Dôležité je, aby sme si počas dňa, možno večer, zvykli preskúmať svoje svedomie. Keďže máme smerovať k dokonalosti, preskúmajme, ako sa odvíja náš deň. Povedzme si: Ako by ho prežil Ježiš?

Ak som študent, bol som v škole a vzal som si čo najviac z vyučovania, bol som láskavý a priateľský k svojim spolužiakom? Podobne ak som mama, manželka, manžel, zamestnanec, robotník.

Neobmedzujme spytovanie svedomia len na to, či som sa modlil alebo nemodlil, či som zlorečil, rúhal sa, ale dbajme na dokonalosť. Sme povolaní k dokonalosti. Svätý Pavol to hovorí jasne a povedal nám to aj Ježiš: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48).

Čo je podľa vás najdôležitejšie pre ľudí, ktorí sa spovedajú?

Treba si byť vedomý, že sa nespovedám človeku, ale Bohu. Prirodzene, kňaz tu má zodpovednosť, ktorá je obrovská. Penitent musí mať istotu, že aj keď odhaľuje svoju dušu, za mriežkou spovednice je dobrý pastier. A teda bude počúvať každé slovo ako kvapku pravdy a medu, ktorá prichádza od dobrého pastiera.

Dnes sa pre mnohých veriacich stratil význam hriechu. Teda ja som sám sebe kritériom, chýba vzťah k objektívnej pravde.

Máte pravdu. Je to veľmi vážna skutočnosť, na jednej strane subjektivizmus a  na druhej to, že vzniká narušený koncept slobody. V súčasnej kultúre ide o subjektivizmus, ktorý nasávame, aj keď zapneme televíziu alebo čítame noviny. Neuvedomujeme si, že je tu vertikálna os, ktorou je pravda.

A že je ňou Ježiš. Pretože pravda nie je nejaká chladná vec, ale živá osoba. A je to tiež pravda Desatora, blahoslavenstiev či evanjelia. Všetko, čo nie je v súlade s ňou, ma odvádza od cesty.

Ani v minulosti nebola spoločnosť dokonalá, no bola kresťanská vo svojom základe. A teda vnímavejšia. Hoci hrešila, chápala, že sa dopúšťa hriechu. Dnes si človek, naopak, myslí, že sa realizuje.

Preto je tu koncept slobody, ktorý je na to absolútne naviazaný, je emocionálny. Mám slobodu robiť si, čo chcem, lebo sa musím realizovať.

Ako vnímate úlohu kňazov pri vysluhovaní sviatosti zmierenia? Ako by k nej mal kňaz pristupovať?

Kňaz nesmie zabúdať, že je Božím človekom a že Božie veci sa zrkadlia v spoločenstve. Jeho pastoračné poslanie musí vychádzať z prežívania Božej intimity, z každodennej svätej omše.

Keď ide do spovednice, musí mať súcit, ako má Pán s ovečkami bez pastiera. Pretože vo všeobecnosti sa spoločnosť skladá z úbohých poblúdených ovečiek, ktoré nemá kto iný pochopiť.

Kňaz musí mať súcit a musí sa vedieť priblížiť ľuďom, aby pochopili jeho kázeň či prednášku, musí ich povzbudiť, aby premýšľali. Pomaly má otvárať malé okná, aby z každého previnenia mohli ľudia vidieť, aká je pravda.

Aký by mal byť kňaz 21. storočia? Čo je dnes najdôležitejšie vo vzdelávaní budúcich kňazov?

Myslím, že to najdôležitejšie je intelektuálne vzdelanie kňaza o objektívnej pravde. Potom je nevyhnutné docieliť, aby sa jeho doktrinálne a spirituálne formovanie vlialo do pastorácie ako rieka do mora.

Žiaľ, pojem pastorácie sa znehodnotil. Pastorácia znamená prichádzať s vedomím, že kňaz je alter Christus, hoci je hriešnik a je tu pre hriešnikov. To je pastorácia.