Cirkev svieža a príťažlivá

Koho sa bude reforma, vyplývajúca z apoštolskej konštitúcie Hlásajte evanjelium, od uvedenia do platnosti 5. júna týkať?

Pápež je hlavou mestského štátu Vatikán, ale zároveň je diecéznym biskupom Rímskej diecézy a napokon hlavou Katolíckej cirkvi. Apoštolská konštitúcia reformuje iba rímsku kúriu, ktorá pomáha pápežovi pri správe Katolíckej cirkvi.

Pri správe štátu Vatikán pomáha pápežovi Governatorát, ktorý sídli vo Vatikáne, a pri správe Rímskej diecézy pomáha pápežovi Rímsky vikariát, ktorý má sídlo pri Lateránskej bazilike v Ríme.

Pápež František apoštolskou konštitúciou Hlásajte evanjelium nerobí reformu ani Governatorátu, ani správy svojej Rímskej diecézy, ale vykonáva reformu úradov a inštitúcií, ktoré mu pomáhajú pri správe celej Katolíckej cirkvi.

Zmena prichádza po vyše tridsiatich rokoch. Prečo bola táto reforma potrebná?

Konštitúcia Hlásajte evanjelium nahrádza konštitúciu Dobrý pastier, ktorú vydal pápež Ján Pavol II. 28. júna 1988. Pápež František hneď po svojom zvolení do úradu rímskeho veľkňaza v roku 2013 vymenoval komisiu kardinálov, ktorá odvtedy pracovala na reforme rímskej kúrie.

To znamená, že súčasný Svätý Otec okamžite vyhodnotil situáciu celej Cirkvi tak, že je potrebné zreformovať jej najvyššiu správu. V posledných desaťročiach sa svet rýchlo vyvíja, menia sa životné podmienky, okolnosti a situácie, v ktorých Cirkev ohlasuje evanjelium.

Preto aj Cirkev musí meniť spôsoby a prístupy ohlasovania Kristovej náuky spásy. To je vlastne podstata každej reformy cirkevných inštitúcií, ktoré nemajú pôsobiť skostnatene a rutinne, ale dynamicky reagovať na zmenené podmienky vo svete.

Takto môže Cirkev a Kristova náuka spásy pôsobiť sviežim, príťažlivým a účinným spôsobom.

Hovoríte, že pokyn na reformu prišiel krátko po nástupe pápeža Františka do pápežského úradu. Čo tomu predchádzalo?

Potreba reformy rímskej kúrie sa ukazovala už skôr. Jej potrebu si uvedomoval už pápež Benedikt XVI. a pápež František ustanovil zbor kardinálov zastupujúcich každý kontinent, aby na nej pracovali.

Výsledok už máme a budeme potrebovať čas, aby sme si konštitúciu dobre naštudovali a vedeli zásady reformy realizovať aj v podmienkach miestnych cirkví.

Čaká nás dosť práce, najmä v oblasti reformy vlastného pastoračného myslenia a správania. To je však pravdepodobne asi vždy to najzložitejšie – meniť a reformovať seba samého.

Aké hlavné zmeny prináša táto apoštolská konštitúcia?

Zmien je veľa a každá by si vyžadovala čas na zamyslenie a reflexiu. Zo zásad spomeniem, že rímska kúria má byť pastoračná a misijná či misionárska. Štátny sekretariát sa chápe ako sekretariát pápeža. V konštitúcii sa už nespomínajú ani kongregácie, ani pápežské rady, ale zaviedol sa termín dikastérium.

Tých dikastérií je spolu, myslím, šestnásť. Sú to inštitúcie, ktoré by som azda v sekulárnom prostredí prirovnal k ministerstvám. Doteraz bola na čele Kongregácia pre náuku viery, ale odteraz sa na prvé miesto v poradí „ministerstiev“ dostalo Dikastérium pre evanjelizáciu, ktorému predsedá samotný pápež.

Niežeby Svätý Otec nemal čo robiť, a preto „dosadil“ sám seba na čelo jedného ministerstva, ale preto, aby mu dal punc dôležitosti. Myslím, že do roku 1968, keď sa uskutočnila reforma rímskej kúrie pápežom Pavlom VI., sám pápež predsedal Kongregácii pre náuku viery.

Teda myšlienka, že najdôležitejšiemu ministerstvu predsedá sám pápež, nie je nová. Jej obnovenie pápežom Františkom v roku 2022 však považujem za zásadný a dôležitý signál pre celú Cirkev.

Pre mňa bolo veľkým prekvapením zriadenie Dikastéria pre realizáciu dobročinnej lásky. Pomáhanie chudobným bolo vždy súčasťou činnosti Cirkvi, ale pápež ho povýšil na úroveň „ministerstva“.

Došlo aj k iným významným zmenám?

Áno, napríklad v oblasti ekonomickej a hospodárskej kontroly inštitúcií rímskej kúrie. Pravdepodobne preto, aby sa predišlo škandálom pre nesprávne narábanie s peniazmi a investíciami. Známe je, že vo Vatikáne prebieha proces s kardinálom Angelom Becciuom pre údajnú spreneveru v ekonomickej oblasti.

Zdá sa, že najmenej dotknutou oblasťou ostala oblasť cirkevnej justície: Apoštolská penitenciária, Apoštolská signatúra a Rímska rota.

V čom spočíva najväčšia dôležitosť tohto textu aj samotných zmien?

Nové usporiadanie rímskej kúrie pápežom Františkom považujem za určitý signál a impulz, ako má Cirkev žiť a pôsobiť v súčasnom svete. Samozrejme, vyžaduje si to aj dôsledné štúdium a teologickú i pastoračnú reflexiu. Treba vysvetliť napríklad, čo znamená „byť pastoračný“, čo znamená „byť misijný“.

Existujú totiž kňazi, ktorí nikdy nezastávali úrad farára a pracovali len ako cirkevní úradníci, no pritom tvrdia, že všetko, čo Cirkev koná, má pastoračný charakter. Naozaj je to tak? Treba to objasniť.

Podobne je potrebné objasniť, čo znamená napríklad „misijné obrátenie farnosti“, „misijné zameranie rímskej kúrie“. Podľa mňa implementácia reformy rímskej kúrie nebude vôbec jednoduchá a zrejme nebude ani krátkodobá.

Rastie počet kňazov, ktorí nechcú ísť do klasickej farskej pastorácie, ale využívajú skupinovú pastoráciu alebo združenia veriacich, kam chodievajú iba určití ľudia. Vzniká otázka: Je takáto vôľa pápeža Františka?

Je taká jeho vízia pastorácie a misijného zamerania? Asi bude potrebné postupovať rozumne a po krokoch, podobne ako je to v prípade synodality a synodálneho charakteru Cirkvi. Vzniká mnoho otázok, ale málo odpovedí.

Ako máme chápať to, že reformy dávajú rímskej kúrii misijnejšiu štruktúru?

Možno by si niekto myslel, že budeme viac podporovať zahraničné misie, že budeme hlbšie načierať do vreciek a viac podporovať misijné diela. Áno, i to. No kto to bude robiť v našej „starej“ a náboženstvom unavenej Európe? Počet veriacich klesá, kňazské a rehoľné povolania ubúdajú.

Ako môžeme byť misionármi, keď na misie treba viac dávať, ale stále menej veriacich je ochotných to robiť? Ako očakávať rast duchovných povolaní, keď chýbajú príklady veľkej viery a vysokej morálky? Možno chápať misijnú činnosť ako napomáhanie rastu morálneho a žitého kresťanstva?

Ako sa budú dikastériá rímskej kúrie správať a čo budú konať, aby sme rozpoznali „misijný“ charakter celej rímskej kúrie? Aj tu platí, že nová konštitúcia nastoľuje otázky a bude potrebný čas, aby sme si zásady reformy viac osvojili a vyjasnili.

Ako vnímate zmenu, že v riadiacich funkciách kúrie môžu byť aj laici, muži i ženy?

Pozitívne. Odborne to veľmi dobre vysvetlil emeritný dekan Fakulty kánonického práva Pápežskej Gregorovej univerzity v Ríme 21. marca profesor Gianfranco Ghirlanda.

Platí zásada, že „moc posväcovania“ sa prenáša sviatostnou vysviackou – diakon, kňaz, biskup – a „moc riadiť a spravovať“ sa prenáša poverením vykonávať samotný úrad alebo vykonávať konkrétnu úlohu. Takto to doteraz v Cirkvi bolo.

A pracovníci rímskej kúrie vykonávajú svoju moc riadenia a správy v mene a z poverenia pápeža. Preto môžu toto poverenie vykonávať aj pokrstení laici, muži alebo ženy. Lepšie to asi vysvetliť neviem ani ja. Kánonicko-právne je táto záležitosť v poriadku.

Aký je váš celkový pohľad na túto reformu?

Osobne chápem reformu rímskej kúrie ako víziu pápeža Františka, ako má fungovať v súčasnom svete celá Cirkev, nielen jej vrcholné úradné inštitúcie.

To znamená, že ak v poradí prvým „ministerstvom“, dikastériom, je „ministerstvo pre evanjelizáciu“, tak to prvenstvo patrí evanjelizácii aj na úrovni diecéz, farností a spoločenstiev.

Ak pápež v reforme prináša „eliminovanie karierizmu“ – menovanie na päť rokov a potom návrat do diecézy – v rámci rímskej kúrie, má to platiť aj v diecézach, farnostiach, spoločenstvách celej Cirkvi a na celom svete.

Doteraz platilo, že kto sa raz usadil v rímskej kúrii, už tam ostal sedieť do smrti a chodil iba z jedného úradu do iného. Uvidíme, ako sa tomuto úmyslu pápeža Františka bude dariť.