Človek chce robiť zmysluplné veci

Prečo ste sa rozhodli študovať právo? Viedli vás k tomu aj ideály spravodlivosti?

Otázka spravodlivosti vo mne rezonovala dávno. Napokon sa venujem téme ochrany života, ktorá ma priťahovala už na strednej škole, hoci som sa vtedy špeciálne neangažoval. Ale cítil som, že je to dôležité.

A ideály? Právo som vnímal ako zaujímavú a potrebnú profesiu, vďaka ktorej človek môže byť nápomocný. Okrem toho právo je veľmi komplexné. Nech sa venujete akejkoľvek téme, vždy viete využiť právnické znalosti.

Pretrvávajú ideály aj po dvadsiatich rokoch praxe?

Ale áno, myslím, že to neopadlo. Možno s pribúdajúcimi rokmi prišiel do môjho života väčší realizmus, čo sa týka očakávaní. Ale veci sa vždy dajú posúvať dopredu a zlepšovať. A aj keď sa zdá, že sa nič nemení, stále má zmysel robiť veci, ktoré považujeme za dobré.

Bez ohľadu na to, či sa dožijeme úspechu. Treba to robiť z jednoduchého dôvodu – keď niečo považujeme za správne, nedá sa to nerobiť. Človek chce robiť veci, ktoré dávajú zmysel.

Väčšinou v Cirkvi hovoríme o dialógu medzi vedou a vierou. Ako však súvisí viera s právom?

My kresťania vnímame túto súvislosť vďaka našej viere. No neveriaci človek si to vôbec nemusí uvedomovať, lebo má nulovú alebo veľmi slabú predstavu o tom, ako by viera a právo mohli spolu súvisieť.

Ale aj neveriaci môže vo svojom vnútri cítiť to, o čom svätý Pavol hovorí, že je zákon vpísaný do srdca, teda prirodzený zákon, hlas svedomia, spravodlivosti, pravdy, ktorý sa ozýva v každom človeku. Samozrejme, treba to aj pestovať, teda nepotlačiť ani neudusiť hlas svedomia.

Týka sa to aj citu pre spravodlivosť?

Áno, lebo to spolu súvisí. Spravodlivosť je čnosť, ktorá smeruje k tomu, že dáme každému – Bohu i človeku – to, čo mu patrí. Veľký teológ a filozof svätý Tomáš Akvinský zadefinoval, že existuje večný zákon, ktorým je Božia vôľa. Vnímame ho aj v našom svedomí, a vtedy ho voláme prirodzený zákon.

Na jeho základe sa snažíme tvoriť spravodlivé zákony – a to už je písané pozitívne právo. Ako veriaci sa vieme postaviť proti tomu, keď niekto uzákoní neprávosť. Povieme, že to je nespravodlivé a ten zákon treba zrušiť, lebo nemôže ísť proti pravde, proti Božím príkazom, proti prirodzenému právu.

Podobne to vnímajú aj neveriaci, aj keď presne nerozumejú, skadiaľ sa to berie. Napríklad po druhej svetovej vojne boli ľudia zhrození z toho, čo sa počas nej dialo.

Uvedomili si, že aj keď nejaký zákon dovoľoval niekoho prenasledovať a zabíjať, nikoho to neospravedlňuje z napáchaných zverstiev, lebo každý mal vo svojom vnútri vedieť, že to nemá robiť. To bol aj impulz vzniku ľudskoprávneho konceptu.

Ako si človek môže správne nastaviť kompas spravodlivosti?

Najjednoduchšie a najrukolapnejšie to každý spozná na sebe, keď sa mu stane nespravodlivosť. Základné pravidlo súžitia hovorí: nerob druhým to, čo nechceš, aby robili tebe. Je to hlboko pravdivé aj praktické.

Ak by sme to dodržiavali, nepotrebovali by sme žiadne zákony?

Zákony budú vždy potrebné, lebo potrebujeme riešiť mnohé veci, ktoré nie sú otázkami svedomia. Napríklad či máme jazdiť po ľavej alebo po pravej strane. Dôležité je, aby takéto pravidlo bolo prijaté.

Pravidlá rozumu, ktoré sledujú spoločné dobro a ktoré sú stanovené záväzným spôsobom, voláme zákon. K mnohým univerzálne platným normám dospejeme na základe prístupu, že chceme, aby svet fungoval tak, aby to bolo pre nás dobré.

Pestujete v sebe cit pre právo, spravodlivosť a dobro aj modlitbou?

Samozrejme, osobná modlitba je veľmi dôležitá, aby sa človek duševne nastavil. Je dôležité dopriať si čas na uvažovanie o podstatných veciach. Takisto je dôležité prečítať si, čo si o danej problematike myslia iní. Treba sa inšpirovať aj Svätým písmom, katechizmom a rôznymi filozofmi, právnikmi.

Môžeme čerpať z ich myšlienkového bohatstva a oprieť sa o ich závery. Keď človek rozmýšľa ako právnik, uvažuje nielen o tom, ako dosiahnuť úspech v spore, ale musí ku všetkému pristupovať s nadhľadom o tom, čo je spravodlivé. Preto by mal siahnuť aj po múdrosti, ktorá tu už je od niekoho iného.

Prečo sa venujete pro-life agende?

Začalo sa to hlavne túžbou pomôcť chrániť život nenarodených detí, lebo umelé potraty považujem za najväčšiu krivdu, ktorá sa deje. Táto nespravodlivosť je veľmi hlboko zakorenená v našej spoločnosti i v právnom poriadku.

Keď človek okradne alebo zavraždí iného človeka, je to krivda, ale štát už na to prijal zákony, podľa ktorých sa to nesmie robiť. Nenarodené deti však takto chránené nie sú.

Pritom jednou z úloh štátu je chrániť životy ľudí. Treba uznať, že štát to robí celkom dobre, lebo my sme chránení, ale z tejto ochrany sa nesmie nikto – ani nenarodené deti – vylučovať. Keďže aj nenarodené dieťatko vnímame ako plnohodnotného človeka, chceme mu dopriať tie isté práva.

Známe sú bratislavské pochody za život, na nedávnom opäť zaznela požiadavka zmeny potratovej legislatívy. Môžeme takýmto vyjadrovaním nášho presvedčenia naozaj niečo zmeniť?

Požiadavka ochrany života bola v pro-life hnutí odjakživa prítomná. Pri minulých pochodoch sme viac zdôrazňovali potrebu praktickej pomoci tehotným mamičkám v núdzi. Dnes je už väčšina spoločnosti nastavená pomáhať, tu sa urobil kus roboty, aj pokiaľ ide o uvažovanie politikov.

Ale ako odklon nesprávnym smerom u nich vnímam, že sa boja povedať, že sú za ochranu života dieťaťa už od počatia. Každý život má byť chránený rovnako. A potrat by mal byť zakázaný, tak ako je zakázaná akákoľvek iná vražda.

Žiaľ, v súčasnej spoločenskej diskusii sa o tom prestáva hovoriť. Preto si treba nanovo povedať, kam spejeme, že naším cieľom je rovnaká ochrana pre všetkých ľudí.

Práve toto vysvetľuje aj našu motiváciu, prečo chceme chrániť život, lebo nenarodené deti vnímame naozaj ako rovnocenné, – a to sme chceli povedať nahlas aj na bratislavskom pochode.

Čiže treba vytrvať?

Slovenskí disidenti to potvrdia. Keď počas totality bojovali za náboženskú slobodu, nevedeli, či sa jej dožijú. Ale nevzdávali sa, mali vieru, že prispievajú k niečomu dobrému a dôležitému, že sú nástrojmi v Božích rukách. Sme na tom podobne – ani my nevieme, či sa dožijeme ochrany života nenarodených detí, ale veríme, že raz to určite príde.

Takže ideály nestrácate.

V tomto zmysle nie, lebo každá ideológia pôsobí iba nejaký čas. V minulosti sme tiež videli rôzne formy útlaku, ktoré sú dnes preč. Spoločnosť už odsudzuje otroctvo, vyvražďovanie židovského obyvateľstva, nacizmus, komunizmus a ďalšie totalitné ideológie.

Som presvedčený, že raz bude aj toto odsúdené. Svätý Ján Pavol II. hovoril, že je legitímne prijímať zákony, ktoré umenšujú zlo potratu. Hoci toto zlo nevieme teraz úplne zastaviť, treba sa o to snažiť, a treba sa aj snažiť veci zlepšovať malými krôčikmi.

Tu sa kreativite medze nekladú. Rozhodnutiu ísť na potrat napríklad často zabráni, keď žena počuje tlkot srdca svojho nenarodeného dieťaťa, alebo keď ju niekto posmelí, informuje ju o možnostiach pomoci či rizikách potratu. Aj toto je cesta, ako sa vieme posúvať vpred.

Ako hodnotíte Slovensko, čo sa týka uplatňovania spravodlivosti a slobody?

Oproti komunizmu sme na tom celkom dobre, aspoň z perspektívy náboženskej slobody. Nikto nám nezakazuje chodiť do kostola, azda okrem opatrení v čase pandémie.

Možno sme v súčasnosti u nás svedkami zlatej éry slobody, ale na Západe si už razí cestu nová totalitná progresivistická ideológia. Veľa ľudí sa bojí otvorene povedať názor na rôzne citlivé témy.

Niekedy sa zdá, akoby sme nevedeli žiť bez toho, aby nám vládol nejaký izmus.

Keď človek stratí vieru v Boha a pozitívne hodnoty života, zaplní tento priestor opakom, niečím negatívnym. My ľudia sme slobodní, čo je veľký dar, lebo môžeme milovať a konať dobro sami od seba. No keďže máme slobodu, robíme aj zlé veci – vo svojich rozhodnutiach nie sme dokonalí.

Hovorí sa, že na to, aby sa zlo presadilo, stačí, keď dobrí ľudia nebudú robiť nič. A je to naozaj tak. Tam, kde sú ľudia, je aj omyl a zloba. Keď vidíme, že sa deje čosi, čo nie je správne, čo nie je spravodlivé, musíme byť aktívni, lebo inak sa zlo nedá zastaviť.

Ako by vyzeral ideálny právny štát podľa Patrika Danišku?

Život každého človeka by sa chránil od počatia po prirodzenú smrť. Veľmi dôležitá je aj ochrana manželstva. Silná stránka našej legislatívy je v tom, že máme dobre zadefinované manželstvo ako zväzok muža a ženy, ale máme naštrbenú prax, čo sa týka rozvodov.

Náš zákon síce hovorí, že rozvod je prípustný, len ak nastane trvalý rozvrat, a že súd sa má pokúsiť manželov zmieriť, ale to sa, žiaľ, nerobí. Z rozvodu sa stala formalita a rozvádza sa na prvom pojednávaní. Manželstvo však nie je len súkromná inštitúcia medzi mužom a ženou.

Je to tiež verejná inštitúcia, trvalý zväzok, rodinný vzťah. V rodine sa máme snažiť pestovať vzťahy, aby boli dobré – veď neprestanem byť syn alebo otec, alebo súrodenec len preto, že sa s niekým pohádam.

Žiaľ, naša kultúra prijala rozvod ako riešenie manželských problémov. Je to škoda, lebo myslím, že veľa manželstiev by sa dalo zachrániť.

Svätý Tomáš Morus je autorom známeho literárneho diela Utópia o dokonalom štáte. Je niečo také možné?

Myšlienka, že vytvoríme dokonalý systém, kde všetko bude fungovať dobre, je naozaj utópia, hoci snažiť sa priblížiť k takému ideálu treba. Problém je, že vždy a všade sú prítomní ľudia.

Môžeme mať nastavený systém, dobré zákony a všetko potrebné na základné fungovanie spravodlivosti, ale nevieme sa vyvarovať ľudského zlyhania. To znamená, že akýkoľvek systém sa dá zneužiť. My ľudia sme totiž nedokonalí. Dokonalý je jedine Boh.