Človek najviac potrebuje vnútorné šťastie

V Kaplnke svetla v sídle Pápežských misijných diel na Lazaretskej ulici v Bratislave sa nachádza netradičné zobrazenie ukrižovaného Krista, ktoré vytvoril Lubo Michalko podľa kovovej predlohy z Mali. Prečo ste zvolili na čelnú stenu kaplnky práve toto zobrazenie Ježiša?

Sme v Pápežských misijných dielach, preto je kaplnka istým spôsobom misijná. A toto označenie misijná je vyjadrené jednak v jednoduchosti interiéru a zariadenia a jednak netradičným zobrazením ukrižovaného Krista.

Je to zväčšená replika kovového diela z Mali, ktoré do bratislavského centra PMD spolu s ďalšími dvesto vzácnymi predmetmi zo svojich misijných ciest daroval otec kardinál Jozef Tomko. V misiách sú rôzne zvyky a ľudia tam úplne inak zobrazujú Pána Ježiša a Pannu Máriu ako my.

Takže ukrižovaný Ježiš v našej Kaplnke svetla má na hlave africký turban a odev prepásaný povrazom. Lubo Michalko podľa originálnej predlohy vytvoril zväčšený korpus Ježiša, ale bez kríža. Kríž je však v kaplnke prítomný – je riešený svetelným efektom vychádzajúcim zo svätostánku.

Pretože Ježiš je svetlo sveta, voláme našu kaplnku Kaplnkou svetla. Svetlo vyjadruje i misie: misionár prichádza so svetlom evanjelia, aby svojím životom a svojou vierou vydal svedectvo, a tak prežiaril temnotu.

Koncom mája ste oslávili 50 rokov. Z istého uhla pohľadu máte vlastne všetko, čo človek/kňaz potrebuje k životu. Čo by ste si však ešte priali?

To, čo človek najviac potrebuje, je vnútorné šťastie. Skutočné šťastie je vždy vykúpené niečím ťažkým. Treba ho hľadať a to si vyžaduje námahu, na ktorú potrebujete mať silu a tiež sa musíte vedieť rozhodnúť pre túto namáhavú cestu. Vnútorné šťastie nám dáva jedine Boh.

A dáva nám ho v modlitbe, dáva nám ho cez ľudí a cez službu, ktorú konáme. Chvíľkové šťastia si človek privolá veľmi rýchlo – napríklad si môžete dať pohár vína a vďaka tomu môžete byť chvíľku „šťastný“ – ale pravé šťastie nájde človek iba v prítomnosti s Bohom a ja aj v prítomnosti s ľuďmi, s ktorými sa stretávam pri mojej práci v PMD, ale i v kňazskej pastorácii.

Kedy ste odštartovali svoju cestu šťastia k požehnanému kňazskému povolaniu?

Ako rodina sme chodievali do Valaskej Polianky k nášmu príbuznému, misionárovi verbistovi Jozefovi Berecovi, ktorý bol ujo mojej mamy. Bol tam farárom. Volali sme ho uček. Dožil sa 94 rokov. Ako deti sme prelašovali celú faru, zásuvky, skrinky; vedeli sme, čo kde je.

Žil veľmi skromne, na jeho fare sa za dvadsať rokov nič nezmenilo. To ma vždy fascinovalo, že má stále ten istý hrniec, to isté zariadenie. A tiež ma fascinovalo, ako sa venoval svojim farníkom. Bol tam spevokol, uček chodil s mladými do prírody, na bicykel, ale najmä sa modlil za svojich ľudí a ovocie jeho pastorácie bolo vidieť.

Na strednej škole ste však začali študovať drevomodelárstvo – takže ste o teológii prestali uvažovať, keďže v tom čase bolo podmienkou na prijatie na toto štúdium skončené gymnázium?

Po ôsmich rokoch základnej školy som nevedel, kam ďalej. Otec navrhol, aby som išiel na učňovku do Martina za drevomodelára. Otcovi spolužiaci boli moji majstri, ale nerobil som otcovi dobré meno, lebo drevomodelárstvo ma veľmi nebavilo.

S učením som problém nemal, ale veľmi ťažko som prežíval, že som musel ísť preč z domu; plakal som, keď som išiel v nedeľu večer na internát. V stredu večer, keď sme išli do kina, už som sa tešil na víkend doma, lebo štvrtok som prežil a v piatok som prvým autobusom išiel preč.

Po polroku som prestúpil na gymnázium – aj preto, lebo podmienkou prijatia na teologickú fakultu v tom období bolo skončené gymnaziálne štúdium.

No keďže študijné zameranie na gymnáziu som mal analytickú chémiu, podal som si prihlášku aj na chemicko-technologickú fakultu, ale vtedy bolo možné hlásiť sa iba na jednu vysokú školu, preto otec túto prihlášku stiahol. Niektorí profesori na gymnáziu mi fandili, že som chcel študovať teológiu, niektorí nie.

Boli ste si vtedy už istý duchovným povolaním?

Osobne som mal pocit, že na kňazské povolanie nemám schopnosti, že na to nemám dary; nevedel som si predstaviť, ako sa postavím pred ľudí; mal som obavy, že na kázni nebudem vedieť nič povedať a spievať – tak to už vôbec nie.

Keď som bol v seminári, mali sme sa striedať v Dóme sv. Martina pri spievaní prosieb – tak som vždy ochorel a za päť rokov som prosby ani raz nespieval. (Úsmev.)

No potom nás raz učil spev Juraj Lexmann a dal každému seminaristovi zaspievať modlitbu, ktorá sa ako jediná spieva – vtedy som sa prvý raz počul, že spievam a to mi dodalo odvahu. No ani teraz by som nevyspieval celú svätú omšu.

Posilnila vo vás kňazská vysviacka odvahu odovzdať sa do služby Bohu a vám zvereným veriacim?

Veľakrát som si uvedomil, že som bol vysvätený za kňaza ako 23-ročný a ako 26-ročný som sa stal farárom. Pritom som mal 40-ročných spolužiakov, ktorí mesiace pred vysviackou uvažovali o tom, či ísť do toho, alebo nie.

Sviatosťou kňazstva som určite získal nesmierne dary Ducha Svätého aj odvahu a prestal som mať strach postaviť sa pred ľudí.

Takže kňazská vysviacka vás zmenila?

Áno, ale zmenili ma aj ľudia, ktorí ma prijali ako kňaza a človeka. Táto sviatosť zmenila i postoj ľudí ku mne.

Začali vás brať ako morálnu autoritu?

Nie ako morálnu autoritu, ale vďaka Bohu ľudia stále vidia v kňazstve čosi, čo si vážia, a majú dôveru ku kňazovi. Keď som zostal dva mesiace zastupovať nášho kňaza, moji spolužiaci chodili ku mne na spoveď.

Vtedy som videl, že kňazstvo nie je o mne, ale o Ježišovi Kristovi. Vraví sa, že dnes sú predsudky voči kňazom, ale ja by som povedal, že na Slovensku je stále veľa ľudí, ktorí majú kňaza vo veľkej úcte, vnímajú ho ako niekoho, kto je pre nich dôležitý.

Zažili ste túto priazeň ľudí už na primíciách?

Pre mňa bolo zvláštne, ako prijať to, že na primície prišlo obrovské množstvo ľudí – a to len kvôli mne. Ale čo som ja vlastne dokázal? Vyštudoval som teológiu, ktorá bola pre mňa ľahšia ako gymnázium. Aj keď som prišiel ako 23-ročný do Čadce za kaplána, pýtal som sa sám seba, za čo vďačím takej obrovskej priazni veriacich.

Napriek môjmu veku ľudia prichádzali ku mne s dôverou na svätú spoveď, žiadali o radu vo svojich problémoch. Pritom keby som bol obyčajný 23-ročný Ivan – nikto by si ma ani nevšimol. A nemal by som ani odvahu. No práve kňazská vysviacka toto všetko zmenila.

Vraví sa, že kaplán si môže dovoliť to, čo farár už nie. Akú máte v tomto smere skúsenosť?

Vždy som sa snažil, aby som si „kaplánske vlastnosti“ udržal aj vtedy, keď som sa stal farárom. Napríklad sme vo farnosti Pruské mali za rok sto krstov. Neraz sa stalo, že keď som zapisoval na fare na krst, vysvitlo, že rodičia boli rozvedení alebo matkou bola slobodná žena; potom sa prešlo ku krstným rodičom a tam sa zistili ďalšie problémy.

Tak som to vyriešil pri týchto náukach takto: kúpil som na faru kávovar (rovnaký máme aj v PMD), druhý kávovar bol v pastoračnej miestnosti. Nepýtal som sa ľudí, ktorí prišli na faru na náuku, či si dajú kávu – rovno som kávu urobil a rozdal som im ju.

Ľudí toto gesto uvoľnilo, lebo kým som pripravoval kávu, začali sa slobodne rozprávať, takže sa odbúral odstup aj trápne ticho. Až potom som sa do rozhovoru zapojil aj ja. Po istom čase, keď znovu prišli rovnakí ľudia na faru niečo vybaviť, hneď mi povedali: „Vieme, že tu máte dobrú kávu, už sa tešíme.“

Ja ako kňaz, ako misionár nie som predsa kontrolór, ale človek, ktorý prejavuje úctu iným ľuďom a dáva im povzbudenie.

V čom ste sa zmenili oproti Ivanovi Kňazemu, ktorý bol v roku 1994 vysvätený za kňaza?

Zmenu cítim v kvantite vecí, ktoré dokážem zvládať. Napríklad som rád organizoval tábor. Keď som bol kaplánom v Čadci, mal som 500 prvoprijímajúcich detí tri roky po sebe. A tiež toľko birmovancov. So všetkými som mal prípravy, ale táto kvantita mi nič nerobila.

Keď som prvoprijímajúce deti pozval na tábor, prihlásilo sa ich 90. S nimi aj s 30 animátormi som sa vybral do Látkoviec. Po čase som zistil, že už je to pre mňa náročné, tak som tam nešiel ako vedúci tábora, ale len ako kňaz. A teraz som rád, keď im prídem odslúžiť svätú omšu. (Úsmev.)

Už by nebolo v mojich silách byť vedúcim tábora. Alebo iný príklad: vo farnosti Bolešov boli povolené v nedeľu štyri sväté omše. Odslúžil som ich a popoludní som sa išiel bicyklovať a venoval som sa aj ďalším veciam, lebo som bol plný energie.

Ale dnes po dvoch nedeľných svätých omšiach si potrebujem oddýchnuť. (Smiech.) Človek už nedokáže urobiť toľko vecí, ako keď bol mladší. Mladý človek zvláda viac.

Je pre vás výzvou každé ráno sa zobudiť a ísť žiť naplno svoje kňazské povolanie?

Je to veľká radosť. Každý deň začínam prežehnaním sa a modlitbou, čo mi dáva silu. Keď som zostal bez farnosti, zostal som v úvodzovkách aj bez ľudí, ale potom prišla koronakríza a odrazu som zistil, že cez moderné technológie a informačné prostriedky môžem byť pri ľuďoch bližšie ešte viac ako kedykoľvek predtým.

A ešte jedno moje osobné poznanie: vo farnostiach, kde som pôsobil, mi pomohli upevniť v sebe identitu kňaza aj ľudia, ktorí tam žili. Niekedy si kňaz môže myslieť, že keď ho chvália, tak niečo znamená.

Ale teraz v pandemickej samote som si oveľa viac a lepšie uvedomil, čo znamená moje kňazstvo pred Bohom a nie pred masami ľudí, ale pred konkrétnym človekom, ktorý niekedy len zatelefonuje alebo príde do PMD.

Pápež František urobil vlani pastierske gesto, na aké svet tak skoro nezabudne – 27. marca 2020 udelil svetu zmietanému pandémiou koronavírusu špeciálne požehnanie Urbi et orbi. Muž v bielom stál pred prázdnym Námestím sv. Petra a žehnal celý svet Kristom prítomným v Eucharistii. Ja som pritom plakala – a vy?

Mňa najviac dojalo, že sme každý sám doma a že aj Svätý Otec František na tom obrovskom Námestí sv. Petra je sám. Keď som videl pápeža, ako tam stojí, a počúval som jeho slová, tak som si pred televízorom až kľakol; predtým som nikdy nič tak veľmi neprežíval.

Až tak ma dojala sila Cirkvi: na jednej strane veľká opustenosť ľudí, ale na druhej strane ešte väčšia blízkosť Boha.

Chodievate často do Kaplnky svetla prosiť Pána o svetlo do svojho života, kňazského povolania, ale aj do aktuálnej misie na poste riaditeľa PMD?

V tomto sú pre mňa vzorom členovia nášho misijného tímu, lebo vždy, keď idú okolo kaplnky, zastavia sa a pokľaknú v prítomnosti eucharistického Krista. Pamätám si, že aj keď som bol farár, ale aj teraz v PMD, keď som potreboval pomoc do svojich problémov, strávil som v chráme veľa času v modlitbe. Pre mňa je však dôležité aj ďakovanie Bohu za jeho milosť a požehnanie.

Ako by ste sa cítili, keby ste sa nepoďakovali za Božiu milosť?

Asi by to malo byť automatické, že človek by mal za každú Božiu milosť a radosť, ktorú mu Boh prináša do života, poďakovať. Niekedy je však naša radosť taká veľká, až zabudneme poďakovať, alebo ju považujeme za samozrejmosť. Ale možno nás ospravedlňuje, že už aj samotná radosť je vďakou.

Naozaj môže byť každý z nás misionárom?

Pápež František hovorí, že každý z nás je povolaný krstom byť misionárom. Slová „Iďte do celého sveta a hlásajte evanjelium“ však neznamenajú, že všetci máme odísť do misijných krajín, ale že každý z nás má byť misionárom tam, kde je.

Všade tam, kde som, je svet. Do celého sveta neznamená len svet podľa zemepisu, ale aj svet, v ktorom prežívam svoju vieru.

Prečo je symbolom misií práve somárik?

Somárik je symbolom misií, lebo misionár prináša Ježiša do misií ľuďom a somárik prinášal Ježiša v materskom lone Panny Márie, keď išli so svätým Jozefom do Betlehema, kde sa Ježiš narodil; somárik niesol Ježiša v náručí Panny Márie do Egypta, keď tam Svätá rodina utekala z Betlehema; na somárikovi sedel Pán Ježiš na Kvetnú nedeľu, keď vchádzal do Jeruzalema.

Somár je v istom zmysle misijným zvieraťom – väčšinou všade v misijných krajinách sú somáriky, oslíky. Používajú sa na prevážanie tovaru aj na prepravu ľudí. Pôvodná myšlienka misijného somárika pochádza z Rakúska, kde majú aj ocenenie pre misionárov v tvare somárika.