Debatovať treba s pokojom a rešpektom

Čo všetko ovplyvňuje medziľudské vzťahy?

Naša povaha, charakter, správanie, prístup, emócie či pocity, s ktorými vstupujeme do dialógu. Kľúčové je, či sa snažíme mať otvorené srdce a myseľ na počúvanie alebo ideme do komunikácie s predsudkami, vlastnými pravdami, o  ktorých chceme presviedčať, a nie sme nastavení na prijatie nášho partnera pri konverzácii.

Problémy dokáže narobiť nezvládanie emócií. Ako ich kontrolovať, ak má niekto výbušnejšiu povahu?

Niekto komunikuje s výraznejšími emóciami, niekto je tichší. Dôležité je vlastné emócie spoznať, pomenovať a správne používať, aby sa človek vyvaroval napríklad prehnaného hnevu. V niektorých veciach máme byť zdravo horliví, ale vždy treba zachovať správnu mieru. Emócií sa netreba báť, sú súčasťou života, ale treba s nimi pracovať. Pán Boh nám ich dal do srdca, aby sme ich využívali na dobré veci.

Ako si nepokaziť vzťahy napriek rozdielnym názorom v zásadných veciach, napríklad v politike?

V debatách medzi priateľmi o tom, koho voliť, treba držať emócie na uzde, aby neboli zdrojom napätia. Vidíme, že dnes ním často sú. Každý má právo na názor aj pri voľbe politickej strany. Boh nám dal rozum a slobodnú vôľu, máme ich používať správne. Byť zodpovední a obozretní, aby tí, ktorých si zvolíme, v spoločnosti preferovali ľudské a kresťanské hodnoty.

Politické elity by nám mali byť príkladom aj v oblasti medziľudských vzťahov, ale realita je často iná. Prenáša sa to do spoločnosti?

Je to smutné, lebo potom sú negatívnym vzorom pre mládež a bežných ľudí, ktorí sa snažia čestne viesť rodinný život, často neľahký. Vnímajú to ako výsmech zo strany politikov, ak zle šafária s financiami a prepečú sa im rôzne prehrešky na verejnosti, nemajú súdnosť a bez hanby pokračujú vo svojich funkciách. Netreba sa však dať znechutiť v hľadaní tých, ktorí najlepšie zabezpečia morálne hodnoty

Prečo dnes badáme toľko rozdelenia? Akoby prakticky už ani nebolo témy, ktorá by nepolarizovala.

Boh je ten, ktorý chce spojiť ľudí pre spoločné dobro, budovanie Božieho kráľovstva a všetkých pozýva k svätosti. Rozdelenie ide od zlého ducha, veď už samotné slovíčko diabol pochádza z gréckeho diabolos, teda ten, ktorý rozdeľuje. Vplyv zlého ducha nás nabáda na zneužitie našich emócií, čo prináša nepokoj, konflikty, vulgarizmy v komunikácii. To vidíme aj v politike. Môžeme mať iný názor, ale debatovať treba s pokojom, rešpektovať druhého a preukázať mu pravú úctu napriek inému názoru.

V poslednom období neočakávane prišli veľké vyrušenia z nášho pokojného života – najprv pandémia, potom vojna v susednej krajine. Ako na nás doľahli tieto zásahy?

Nik na tieto globálne udalosti nebol pripravený. Počas covidu sa znížil osobný kontakt, zvýšila sa sociálna izolácia. Ľudia menej komunikovali osobne, ale o to viac na digitálnej úrovni, čo bola výzva. Psychologické výskumy ukázali, že covid vniesol medzi ľudí mnoho napätia, depresií, úzkostí. Vojna na Ukrajine tiež priniesla do spoločnosti veľa rozdelenia a strachu. Samozrejme, prenáša sa to aj do vzájomnej komunikácie.

Do medziľudských vzťahov vstúpil rozmach sociálnych sietí, kde si každý môže nájsť tú svoju názorovú skupinu, často iracionálnu. Ako sa vyrovnať s tým, keď snaha o vysvetlenie rozumného pohľadu vedie napriek dobrým argumentom len k zvýšeniu napätia?

Internet je pre ľudstvo veľkým prínosom, ale zneužíva sa i na zlé veci. Na sociálnej sieti vieme byť „hrdinovia“, nebojíme sa prejaviť ani extrémistický názor a ešte sa tým chváliť. Pritom v osobnej komunikácii by sme to takto nepovedali. Dôležitý je zdravý úsudok pri tom, odkiaľ informácia pochádza a či je overiteľná. Pápež František často hovorí, aby sme rozlišovali veci a až potom niečo prijali alebo neprijali.

Rozdelenie sa premieta aj medzi samotných katolíkov. Otázka udeľovania svätého prijímania na ruku, pohľadu na pápeža a rôzne iné vedú k zvadám medzi slovenskými veriacimi. Čo sa s tým dá robiť?

Žijeme v  náročnej dobe, aj pre Svätého Otca. Snaží sa vychádzať človeku v ústrety, ale nie za každú cenu, pravidlá v Cirkvi sú nastavené. Pápež František je otvorený komunikácii a medziľudským vzťahom, v osobnom kontakte nechce nikoho odsudzovať. Zdôrazňuje, aby Cirkev bola tá, ktorá prijíma človeka v duchu hesla nenávidieť hriech, ale milovať hriešnika. To sa prejavuje aj v téme požehnávania párov rovnakého pohlavia, ktorá najnovšie polarizuje kresťanskú spoločnosť. Pápež vydal jasné stanovisko, že každému treba priať dobre, lebo Boh miluje každého, ale dáva mu slobodu, aby sa rozhodol, či chce žiť s ním alebo bez neho. Nič tým nezmenil na tradičnej katolíckej náuke a morálke v oblasti manželstva ako zväzku muža a ženy. Pri téme prijímania na ruku sa môžeme vrátiť ku koreňom, vo večeradle Ježiš tiež lámal a dával. Až plynutím storočí sa liturgia určitým spôsobom vyvíjala. V iných krajinách Európy pristúpili k svätému prijímaniu na ruku už skôr, my sme po tom siahli z dôvodov ochrany zdravia pri pandémii. Samozrejme, potrebná je všetka patričná úcta. Nielen čisté ruky, ale predovšetkým čisté srdce. Spôsob je len forma, podstatné je, či som očistený od hriechov a chcem prijať Krista s pokorným srdcom. Keď sa niekto snaží tvrdohlavo si ísť iba za svojím a neprijímať autoritu Cirkvi, pápeža a biskupov, ktorí tento spôsob povolili, ťažko s ním komunikovať.

Čiže debatovať treba o všetkom, ale racionálne a bez agresivity?

Zvyšovanie hlasu, hnev a prehnaná horlivosť za svoju pravdu odsudzujú komunikáciu na neúspech, rozídeme sa rozhnevaní. Podotýkam, že vyvarovať sa v debatách treba aj irónie, ktorá môže prejsť až do výsmechu. Dôležitý je rešpekt, aby sme si vedeli podať ruku a znovu sa stretnúť. Keď to preženiem, treba povedať – prepáč, dal som sa vyprovokovať. Slovami pápeža Františka, Boh sa nikdy neunaví odpúšťať, skôr my sme niekedy unavení prosiť o odpustenie. V súvislosti s vojnami na Ukrajine či vo Svätej zemi tiež hovorí, že tam zlyhala komunikácia, vzbĺkli vášne a z toho vznikli konflikty. Výzva pre kresťana tretieho tisícročia je, aby miloval nielen blížneho, ale aj toho, kto mu urobil zle. Každý je stvorený na podobu Boha, v každom je nesmrteľná ľudská duša a je v ňom prítomný živý Kristus. Ak si to uvedomíme, naučíme sa ovládať aj v komunikácii v našich medziľudských vzťahoch. 

Pracujete s mladými ľuďmi, ktorých moderné technológie niekedy uzatvárajú do virtuálnych bublín. Vedia nadväzovať zdravé vzťahy?

Vysvetľujem im, že človek je tvor vzťahový a nie je dobré, aby bol sám, ako sa píše v Knihe Genezis. Mladí si nesú so sebou spôsob komunikácie, akému boli naučení v domácom rodinnom prostredí. Len keď si vážime jeden druhého, môžeme mať pekné priateľstvá. Mladým hovorím, aby komunikovali aj s Bohom, v modlitbe. On nás volá do vzťahu s ním, a ak si ho vytvoríme, budeme mať aj zdravšie vzťahy s ľuďmi. Keď mi anonymne píšu otázky počas duchovných obnov, vidím, že majú problém nielen s rodičmi, učiteľmi, ale aktuálna je aj šikana na školách. Musíme ich teda smerovať, že treba mať v úcte každého, aj slabšieho v triede, horšieho žiaka.

Ako by mali pristupovať k dospievajúcim deťom rodičia, aby sa vzájomne neodcudzili?

V období dospievania im môžu ukázať, že im viac dôverujú a prijímajú ich takých, akí sú. Keď si nenájdu čas a nevypočujú ich, nechávajú ich napospas internetu. To je jeden extrém, druhý je, ak ich prehnane kontrolujú. Výzva je nájsť zdravý stred, aby mladý človek cítil, že čokoľvek zlé by prišlo, rodičia mu podajú pomocnú ruku.

Čo vzťahy medzi kňazmi a veriacimi, ako ich vnímate?

V prebiehajúcej synode pápež vyzýva celú Cirkev, zasvätených aj laikov, aby sme sa vzájomne počúvali a spoločne kráčali do večnosti. Prekážkou dobrého vzťahu vo farnosti môže byť aj povaha kňaza, veď sme tiež ľudia s pozitívnymi, ale aj negatívnymi vlastnosťami. Pápež František často hovorí, že nie je dobrý prehnaný klerikalizmus, lebo niektoré veci môžu prevziať v pastorácii i laici. Na druhej strane, veriaci si musia uvedomiť, že kňaz je zodpovedný za farnosť, za duše pred Bohom aj biskupom.

V Pôstnom období môžeme naše zriekania obetovať aj za zlepšenie vzťahov. Ako správne pochopiť zmysel pôstu?

Pôst je krásne obdobie očistenia, prípravy na Veľkú noc. Nemalo by to byť smutné obdobie preto, že sa niečoho zriekam, význam pôstu má byť radostný. Áno, niečoho sa zriekam, ale z lásky k Ježišovi. Nie preto, aby ma druhí za to obdivovali alebo ja som si niečo dokazoval, ale preto, že chcem obetu zriekania priniesť Bohu. Môžem to obetovať za to, že chcem v modlitbe zlepšiť vzťah k Bohu a aj svoje medziľudské vzťahy. Dôležitá v pôste je čnosť pokory, keď si uznám pravdu o sebe, že mám obmedzenia, zlé stránky a slabosti. Uvedomiť si však mám aj svoje pozitívne stránky, dary a talenty, ktoré mi Boh dal.