Deti unikajú do virtuálneho sveta

Je tu opäť september. Začína sa nový školský rok. Ako hodnotíte z pohľadu psychológa ten predchádzajúci?

Bol veľmi náročný aj vzhľadom na to, že obdobie, ktoré všetci prežívame, nie je práve jednoduché. Či už to bola epidemiologická situácia, alebo vojna na Ukrajine. Boli sme vystavovaní novým situáciám, na ktoré sme neboli pripravení a zároveň boli náročné na adaptáciu.

Obmedzenie sociálnych kontaktov a izolácia zvyšujú hnev, frustráciu, pocity osamelosti i úzkosť. Človek je bytosť sociálna a potrebuje fungovať v sociálnom prostredí, v interakcii s ľuďmi okolo seba, s rovesníkmi, s kamarátmi, ktorí majú rovnaké záujmy.

V tejto súvislosti musím dodať, že aj keď sa človek od narodenia prispôsobuje novým podmienkam a situáciám, niektorí z nás to zvládajú bez ťažkostí, no pre mnohých je to veľmi náročný proces, ktorý môže viesť k vzniku psychického alebo psychosomatického ochorenia.

Ste riaditeľkou Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Námestove. S akými problémami sa na vás rodičia či žiaci najčastejšie obracali?

Mnohé deti a žiaci mali problém opätovne sa začleniť do kolektívu rovesníkov, vystupňovali sa ich obavy, strach, úzkostné prežívanie či výkyvy nálad. Separácia a dlhodobá dištančná forma vzdelávania bola pre nich veľmi ťažká.

Náročné to bolo nielen pre deti samotné, ale aj pre rodičov a pedagógov. U mnohých žiakov sa vystupňovali ťažkosti v učení, v rodinách sa narušili vzťahy a zvýšilo napätie.

Zachytili ste za toto obdobie nejaký nový fenomén, ktorý sa začal u žiakov objavovať?

Ťažko povedať, či ide o nový fenomén, alebo skôr o narastajúce čísla, ktoré nám prinášajú štatistiky. Podľa dostupných údajov vieme, že takmer každé piate dieťa má problémy s duševným zdravím, rastie počet detí s ADHD, stúpajú depresie u dospievajúcich, zvyšuje sa počet žiakov s prejavmi sebapoškodzovania, ale i so suicidálnymi pokusmi.

Stretávame sa aj s deťmi, ktoré ťarchu svojej existencie manifestujú túžbou „nebyť“. Unikajú do samoty, ticha, do vlastného sveta vyplneného počítačovými hrami. Majú nových kamarátov, nie sú to však ich rovesníci, ale youtuberi.

Je to svet, v ktorom veci idú ľahko, odmeny prichádzajú bez značnej námahy, stačí pár kliknutí a je to. Návrat do reality potom prináša kontakt so sebou samým, s realitou bežných dní, čo je náročné a pre mnohých nezvládnuteľné.

Navyše nedostatok času zo strany rodičov vytvára vzťahové vákuum, v ktorom sa ťažko existuje. Vtedy prichádza myšlienka „ľahšie je nebyť, neexistovať“. Áno, toto sú témy, ktoré riešia naše deti i dospievajúci mladí ľudia.

Nezdráhajú sa ľudia vyhľadať pri psychických problémoch odborníka?

Podľa prieskumov Ligy za duševné zdravie má až osemdesiat percent slovenskej populácie problém vyhľadať pri psychických ťažkostiach pomoc odborníka. Môžu za to pocity hanby, zlyhania, obava zo stigmatizácie v spoločnosti alebo stereotypy z rodinného prostredia.

Až sedemdesiat percent problémov, ktoré sa prejavujú v dospelosti, sa začína v období detstva a dospievania, preto je potrebné riešiť ich už vtedy.

Zaznamenala som prípady, keď rodičia s deťmi najskôr vyhľadali pomoc psychiatra. Je to správna cesta?

Na to neexistuje jednoznačná odpoveď, pretože pri mnohých duševných poruchách je nevyhnutná skorá medikamentózna liečba. Ideálne je, ak psychiater i psychológ spolupracujú a medikamentózna liečba sa realizuje paralelne s terapiou.

Vždy je dôležité rešpektovať odborníka, ktorý sa snaží nájsť najlepšie riešenie pre vás alebo pre vaše dieťa. Odpoveďou na otázku, prečo je prvým kontaktom často psychiater, môže byť to, že hľadáme rýchle riešenia.

Dieťa dostane lieky a všetko bude v poriadku, domnievajú sa rodičia. Terapia je však dlhodobý proces, ktorý si vyžaduje aktivitu rodiča, dieťaťa i celého systému. Niektoré lieky majú napríklad utlmujúci účinok, takže spolupráca medzi učiteľom, rodičom a lekárom je dôležitá.

Mali by sme dôverovať odborníkom, ktorí dokážu všetkých zúčastnených nasmerovať tak, aby intervencia bola účinná.

Platí aj v takýchto prípadoch, že najdôležitejšia je prevencia?

Ako som už spomenula, na Slovensku stále bojujeme s hanbou a stigmou, ktoré sú však často dôsledkom nedostatku informácií. Aj na tomto by mala byť založená prevencia.

V rámci prevencie je dôležité poznať vlastné zdroje – situácie, zážitky, ktoré napĺňajú naše potreby, dodávajú nám energiu, chuť žiť a zvládať náročné situácie. Známa je metafora so stoličkou, ktorá má štyri nohy. Keď sú všetky funkčné, tak je najstabilnejšia.

Každá noha predstavuje nejakú oblasť života – rodina, kamaráti, záujmy, práca. Ak sa aj nejaká oblasť oslabí, je nevyhnutné mať stabilné zvyšné nohy, ktoré nás dokážu udržať.

Preto je dobré, keď sa staráme o „všetky nohy“, keď sledujeme, či sa v niektorej oblasti nezanedbávame. A pamätajme, že deti kopírujú naše vzorce správania. Len dobre fungujúci a „zazdrojovaný“ rodič dokáže byť oporou pre svoje dieťa.

Kto ešte môže byť dieťaťu nápomocný?

Ktokoľvek. Najmä človek, s ktorým má dieťa úprimný a dôverný vzťah. Môže to byť rodič, starý rodič, učiteľ, kňaz. Je veľmi dôležité, aby si deti vytvárali a budovali sieť sociálnych kontaktov a zdieľali svoje prežívanie, radosti a starosti.

Ak sa so začiatkom školského roka prejavia u detí ťažkosti, ako majú rodičia postupovať?

Buďte vnímaví a citliví. Ak sa správanie dieťaťa zmení, zrazu je utiahnuté, vyhýba sa povinnostiam, odmieta chodiť do školy, zvýšte pozornosť. Dôležitá je komunikácia, vytvorte dieťaťu priestor na rozhovor, venujte mu svoj čas. Zaujímajte sa, aký malo deň, čo sa stalo v škole, čo je nové s kamarátmi.

Samozrejme, nie je to vhodné robiť formou výsluchu, ale v rámci prirodzenej, bežnej komunikácie. Deti tak budú vedieť, že sa o ne zaujímate, a navyše budete mať prehľad o tom, čo ich teší, poprípade trápi.

A tiež sme tu my – odborníci, máme centrá poradenstva a prevencie a v mnohých školách odborných zamestnancov. Nebráňme sa tomu a vyhľadajme pomoc. Často hovorievam, že radšej zbytočne, ako by sa mal nejaký problém zanedbať.

Ako to s vyhľadávaním odbornej pomoci vyzerá v jednotlivých regiónoch Slovenska?

Zo skúseností môžem povedať, že pred pár rokmi boli regionálne rozdiely určite výraznejšie. No tým, že sa zlepšila dostupnosť odbornej starostlivosti a v mnohých školách pracujú školskí psychológovia i špeciálni a sociálni pedagógovia, mnohé deti, ale aj rodičia stratili predsudky a snažia sa vyhľadať pomoc.

Čo však ešte vnímam ako problematické, je, že s návštevou u odborníka váhajú alebo problémy bagatelizujú a odkladajú ich riešenie na neskôr.

Akú úlohu môže zohrávať viera či už v oblasti prevencie, alebo pri riešení vzniknutých ťažkostí?

Aj veriaci ľudia trpia psychickými problémami. Viera je možnosť oprieť sa o niekoho, o niečo. Komunita veriacich ľudí vytvára priestor na vypočutie, vytvára pocit prijatia a bezpečia. Spoločenstvo má potenciál byť oporou pre človeka v ťažkých momentoch života. Viera dokáže mnohým ľuďom poskytnúť útechu.

Chcem povzbudiť veriacich, aby sa nebáli vyhľadať odborníka, pretože často riešia dilemu, či je vyhľadať psychológa v poriadku. Psychológ či psychiater nie je v protiklade s poslaním duchovného; nenahrádza úlohu kňaza ani jeho pomoc.

Takisto Cirkev si nevyhradzuje právo liečiť duševné poruchy. Sú to v podstate spojené nádoby. Kňaz empaticky počúva, ale vo všeobecnosti neskúma, čo môže byť príčinou problémov, nehľadá súvislosti.

Psychoterapeut počúva aj to, čo klient nehovorí – „počúva“ jeho neverbálny prejav a dostáva sa tak k jeho nevedomým procesom.