Diplomacia je diskrétne umenie hľadať kompromisy

Keď ste nastupovali na post hlavného hovorcu pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku Európskej únie, v jednom z rozhovorov ste sa vyjadrili, že ide o diplomatický Olymp. V čom je táto práca iná - odhliadnuc od prestíže - oproti všetkému, čo ste doteraz robili?
Skôr ako o prestíži by som hovoril o mimoriadnej zodpovednosti. Ak komunikujete v mene Európskej únie, stávate sa jej hlasom a tvárou. Prezentujete jej pozície k rôznym medzinárodným otázkam a problémom, a preto je veľmi dôležité „dať si pozor na jazyk“.

Čokoľvek poviem na tlačových konferenciách alebo v rozhovoroch, sa hneď dostáva do sveta a je veľmi pozorne sledované – tak predstaviteľmi krajín, o ktorých hovoríme, ako aj členskými štátmi EÚ, ktoré dávajú pozor na to, aby z Bruselu zaznievalo to, čo zohľadňuje spoločné dohodnuté pozície EÚ. Preto nie je na mieste žiadna improvizácia, ale veľmi dobrá znalosť problematiky, kontextu, príslušných politických rozhodnutí a voľba správnych slov. Navyše jedna a tá istá formulácia môže byť v rozdielnych krajinách vnímaná vzhľadom na ich vlastný kontext úplne inak.

Okrem toho, tým, že verejne komunikujeme v angličtine a vo francúzštine, treba myslieť aj na to, ako bude daný výrok znieť, keď sa preloží do miestneho jazyka. Takže táto práca je o neustálej koncentrácii, o pozornom zvažovaní všetkého, čo človek povie alebo napíše, o ustavičnom sledovaní diania, vyjadrení jeho aktérov, nasávaní informácií a konzultovaní s expertmi, vedením Európskej služby pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) a politickým vedením v kabinete vysokého predstaviteľa Josepa Borrella.

Často je veľmi pozorne vnímané nielen to, čo poviem, ale aj ako to poviem a čo k danej téme nepoviem. Najmä diplomati, ale aj médiá často skúmajú, či nejaké odkazy nie sú skryté aj medzi riadkami a v tom, že sa k istým veciam cielene nevyjadrím. Preto som pred nástupom do tejto pozície povedal, že v istom zmysle je to európsky diplomatický Olymp – byť v centre diania a na špičke prijímania najdôležitejších zahranično-politických rozhodnutí a zároveň o nich komunikovať de facto do celého sveta.

Vnímajú ľudia, s ktorými sa pri svojej práci stretávate, to, že ste zo Slovenska? A že ste prvým Slovákom na tomto poste? 
V rámci práce pre európske inštitúcie je dôležité vystupovať v európskom a nie národnom tričku. To znamená, že všetci pracujeme v mene a pre záujmy EÚ. Ale, samozrejme, každý máme svoju národnú mentalitu, prízvuk a prístup k veciam. Aj keď to nie je úplne bežnou súčasťou pracovných kontaktov, ľudia vnímajú, odkiaľ ste.

Ja sa tým navyše ani netajím a v kontaktoch s kolegami alebo novinármi zvyknem spomenúť, že som zo Slovenska. To, že som prvý Slovák na tomto poste, nehrá v bruselskom prostredí významnú úlohu, ale v diplomatickom zákulisí je to vnímané, keďže viaceré krajiny sa intenzívne snažili pretlačiť na túto pozíciu „svojich ľudí“. O to viac si vážim, že ja som ponuku na túto prácu dostal na základe môjho pracovného životopisu a nie na základe lobingu.

Aj Belgicko vrátane Bruselu sa muselo vyrovnávať s koronakrízou. Ako ovplyvnila koronakríza vašu každodennú prácu? 
Pandémia zasiahla život a prácu každého Európana. Európske inštitúcie, ktoré sídlia v Bruseli, museli zaviesť opatrenia v súlade s rozhodnutím belgickej vlády. V praxi to znamenalo, že drvivá väčšina zamestnancov Európskej komisie a ESVČ musela zostať doma a prejsť na teleworking, teda prácu na diaľku prostredníctvom počítača, internetového pripojenia, kamery a slúchadiel s mikrofónom – videokonferencie nahradili osobné rokovania a porady a ľudia museli pracovať a dodnes pracujú z domu.

Do práce fyzicky chodili a chodia iba zamestnanci, ktorí sa považujú za kriticky potrebný personál na zabezpečenie nevyhnutného fungovania inštitúcie. V prípade Európskej komisie to boli tri percentá pracovnej sily. Hovorcovská služba patrí medzi tieto kritické tri percentá.

Na začiatku pandémie a v podstate aj teraz boli pre ľudí najdôležitejšie informácie. Aby vedeli, čo sa deje, prečo sa to deje, aké opatrenia sa robia na národnej a európskej úrovni v snahe zastaviť šírenie vírusu a zvládnuť následky pandémie.

My sme preto nikdy neprerušili našu činnosť a nezrušili ani raz naše pravidelné tlačové konferencie, ktoré sa konajú každý deň napoludnie. Novinári síce už nemohli prísť osobne, ale umožnili sme im účasť na diaľku. V prvých dňoch to bolo veľmi improvizované, keď mohli zasielať otázky e-mailom a my sme ich potom na tlačovej konferencii čítali a odpovedali na ne. Postupne sme prešli na normálnu interaktívnu formu videokonferencie cez internet a oni sa mohli začať zase pýtať priamo a naživo.

Jediná reálna zmena v našej práci bola tá, že tím hovorcov sa musel rozdeliť na dve skupiny, ktoré sa v práci striedajú po týždňoch, jeden je v kanceláriách, druhý sa pripája z domu a po týždni sa vymeníme. Ale bez ohľadu na to sme všetci naďalej k dispozícii médiám z celého sveta a odpovedáme na ich otázky.

Ako to vyzeralo počas koronakrízy v bruselských uliciach?
Boli citeľne prázdnejšie. Podstatne menej ľudí, menej áut, menej cyklistov. Aj keď opatrenia v Belgicku neboli také prísne ako v Španielsku a Taliansku a ulice tu nikdy neboli ľudoprázdne. Prechádzky po vonku a v parkoch boli povolené, aj keď napríklad v parkoch polícia upozorňovala ľudí, ak mala pocit, že sa tam neprechádzajú, ale združujú alebo piknikujú. Dnes sa už veci vracajú do normálu.

Myslíte si, že Európa a svet môžu vyťažiť z koronakrízy aj čosi pozitívne, ak je tu vôbec možné hovoriť o nejakých kladoch či prínosoch? 
Ako každá kríza, aj táto v ľuďoch odhalila črty, aspekty, vlastnosti, ktoré sa bežne nemusia prejaviť. Pozitívne aj negatívne. Z môjho pohľadu pandémia ukázala, koľko máme obetavých ľudí v oblastiach dôležitých na zachovanie chodu spoločnosti – samozrejme, v prvom rade to bola obetavosť a nasadenie zdravotníkov, ktorí pomáhali a zároveň riskovali najviac.

Ale aj predavačky, zásobovači, vodiči, všetci tí, ktorí sa podieľali na tom, že sme napriek obmedzeniam a takmer zastaveniu ekonomiky nehladovali a mali prísun potravín, ovocia, zeleniny. Okrem toho mnohí ľudia prejavili veľkú mieru solidarity.

V Belgicku dodnes občania vychádzajú o ôsmej večer na balkóny a do okien a tlieskajú. To je pre mňa dôkaz, že v ťažkých časoch sa dokážeme zomknúť a intenzívne si uvedomiť ľudskosť, spolupatričnosť a solidaritu. Na toto by sme nemali zabúdať ani vtedy, keď sa kríza pominie a začneme zase žiť „normálny život“.

V súčasnosti sme svedkami čoraz väčšej rýchlosti šírenia informácií, ale tiež dezinformácií. Stretávate sa pri svojej práci s tým, že musíte popierať dezinformácie a uvádzať veci na pravú mieru?
V rámci Európskej služby pre vonkajšiu činnosť funguje osobitné oddelenie na boj proti dezinformáciám. Tie už niekoľko rokov predstavujú veľkú výzvu a zároveň hrozbu pre krajiny Európskej únie a nielen pre ne. Pandémia koronavírusu priniesla so sebou aj infodémiu – množstvo mylných informácií, mýtov, dezinformácií a konšpirácií. My sme od marca začali pripravovať pravidelné prehľady o trendoch v dezinformáciách, ktoré zverejňujeme na stránke www.euvsdisinfo.eu. Na tejto stránke okrem toho pravidelne zverejňujeme konkrétne príklady dezinformácií nielen o korone, ale o všetkom, s čím pracuje propaganda a dezinformačná scéna proti EÚ.

Hovorí sa, že kto dnes nie je na sociálnych sieťach, akoby neexistoval. Stalo sa – podľa vášho názoru – zdieľanie informácií či názorov na sociálnych sieťach už životnou (nevyh)nutnosťou?
Neviem, či nevyhnutnosťou, ja osobne viem bez sociálnych sietí žiť a fungovať veľmi dobre a spokojne. Faktom však je, že prítomnosť na sociálnych sieťach a zdieľanie všetkého možného je veľmi rozšírená a v určitých vekových, profesijných či geografických skupinách aj obľúbená aktivita. V každom prípade ide o virtuálnu a instantnú záležitosť. A aj obmedzenia a karanténne opatrenia zavedené počas korona krízy ukázali, že z dlhodobého hľadiska nie je udržateľné, keď sa ľudia nemôžu stretávať a komunikovať reálne a osobne. Našej podstate to skrátka nie je vlastné byť neustále izolovaní a spojení len na diaľku a virtuálne. (Úsmev.)

Čoho sa najčastejšie týkajú otázky, ktoré vám kladú novinári na tlačových konferenciách?
Všetkého možného aj nemožného. Ale najčastejšie sú to otázky, ktoré sa týkajú aktuálneho diania vo svete a úlohy Únie v ňom: čo robí EÚ na zastavenie bojov v Líbyi, ako hodnotíme zahraničné zasahovanie do konfliktu v Sýrii, čo urobí EÚ v prípade izraelskej anexie okupovaných palestínskych území, či ako chce zastaviť ruskú agresiu na východe Ukrajiny.

Dostane od vás novinár odpoveď na akúkoľvek otázku – čo sa týka zahraničnej a bezpečnostnej politiky - alebo sú niektoré okruhy otázok tabu?
Médiá sa môžu spýtať, čo len chcú, a ja im odpoviem, čo len chcem. (Smiech.) Ale vážne: Odpovedáme na všetky otázky. Nevyhýbame sa ničomu a odpovedáme každému médiu na každú otázku. „No comment“ používame len veľmi výnimočne.

V prípadoch, že nemôžeme odpovedať oficiálne, snažíme sa novinárom vysvetliť neformálne, prečo sa nemôžeme vyjadriť, aby chápali, že im nič nezatajujeme, ale že daná otázka napríklad nespadá do našej kompetencie, alebo je z medzinárodného hľadiska momentálne veľmi citlivá a mohlo by byť kontraproduktívne povedať čokoľvek.

S každou prácou – ale v médiách je to ešte zreteľnejšie – súvisí zodpovednosť; tu konkrétne zodpovednosť za každé slovo. Nikdy vás to nezväzovalo pri práci – ani predtým, ani teraz? Ako ste si vypestovali cit hľadať a nájsť správne slová?
Pri verejnom vyjadrovaní – a navyše pre také rôznorodé publikum a v mene takej rôznorodej organizácie, akou je EÚ – hovorca neustále balansuje na hrane noža. Udržanie rovnováhy je v prvom rade výsledkom tímovej práce – čokoľvek poviem, je dôkladne pripravené, konzultované a „posvätené“ tímom expertov na danú problematiku, diplomatmi a politickým vedením v rámci EEAS a kabinetu vysokého predstaviteľa. Samozrejme, že je to zväzujúce.

Diplomati aj politickí predstavitelia sú veľmi opatrní pri formuláciách. Experti sú zase veľmi technokratickí a niekedy aj byrokratickí. Každá odpoveď alebo vyhlásenie pre médiá je výsledkom tohto trojkoľajného procesu – hľadania kompromisu medzi expertnými technikáliami a frazeológiou, diplomatickou opatrnosťou a politickým kalkulom a mediálnou nutnosťou povedať veci jasne a zrozumiteľne. Nie vždy sa to darí, ale to je práve úloha mediálneho tímu a hovorcu: nájsť spôsob, ako zohľadniť všetky tieto aspekty a uspokojiť všetkých.

To, čo robím dnes, je výsledkom skúseností a poznatkov nadobudnutých za predošlé roky pôsobenia v mediálnom i diplomatickom prostredí a tiež výsledkom rád, odporúčaní a usmernení kolegov, expertov a diplomatov a pozorovaním práce top diplomatov, pre ktorých som mal možnosť pracovať, či už to bol Miroslav Lajčák alebo bývalý český eurokomisár Štefan Füle.

Ovládate päť cudzích jazykov a dohovoríte sa ďalšími dvoma. Keď ten-ktorý cudzí jazyk používate, aj v ňom rozmýšľate? Alebo uvažujete v slovenčine a hovoríte anglicky, nemecky, španielsky, arabsky...?
Mozog asi podvedome funguje stále v slovenčine, aj keď počas dňa si to veľmi neuvedomujem. V práci aktívne používam štyri jazyky: v kontakte s kolegami a médiami angličtinu, francúzštinu a v menšej miere nemčinu a v rámci nášho tímu ešte aj španielčinu, keďže vysoký predstaviteľ a časť jeho najbližších spolupracovníkov sú zo Španielska.

Niekedy mám pocit, že to ide na úkor slovenčiny, lebo občas sa stane, že slovná zásoba a gramatika týchto jazykov mi kostrbatia formulácie v slovenčine. Tú sa snažím praktizovať aspoň doma so svojou malou dcérkou, hoci pri nej si trénujem aj chorvátčinu, pretože manželka je Chorvátka a s dcérou sa rozprávajú po chorvátsky.

Umenie diplomacie – to nie sú len nažehlené značkové obleky a vysoké funkcie. Je diplomacia v istom zmysle naozaj umením? 
Každé povolanie je umením. Je umenie upiecť chutný chlieb, vyrobiť bezpečné auto, učiť žiakov v škole, ošetriť ranu alebo zachraňovať životy ľudí na operačnom stole. Každé povolanie si vyžaduje špecifické danosti a schopnosti, aby sme ho vedeli robiť dobre. V prípade diplomacie sa často vtipkuje, že je to umenie poslať niekoho do hája tak, aby sa na tú cestu tešil. (Smiech.)

V princípe je to diskrétne umenie hľadať kompromisy či riešiť problémy tak, aby obe strany boli spokojné a aby sa nezhody neriešili konfrontačne a násilím, ale pokojne a mierovou cestou.

Vyštudovali ste žurnalistiku; pracovali ste ako novinár i ako hovorca. A precestovali ste celý svet. Do ktorých krajín ste sa neskôr vrátili alebo by ste sa chceli znovu vrátiť ako turista – a prečo?
Možno to vyznie ako klišé, ale najradšej by som sa vrátil na Slovensko. Čím viac človek cestuje, tým viac si uvedomuje, aká pekná a vzácna mu je jeho vlastná krajina. A ako málo ju pozná. Po rokoch cestovania, práce a pobytov v zahraničí mám deficit Slovenska a rád by som ho niekedy precestoval ako turista. Zo zahraničných destinácií ma fascinujú miesta, kde sa písala história našej civilizácie a kde sa píše dodnes: Libanon, Sýria, Palestína.

Pôsobili ste aj ako zástupca veľvyslanca a konzul v Libanone, kam ľudia z celého sveta putujú k hrobu svätého Šarbela. Ako na vás zapôsobila táto krajina a posvätné miesta kresťanov? Čím si vás Libanon získal?
Pomôžem si citátom Jána Pavla II., ktorý povedal, že Libanon nie je len krajina, Libanon je posolstvo. Je to fascinujúca a jedinečná krajina, kde na malej ploche vedľa seba žijú kresťania najrozličnejších denominácií, sunniti, šiíti, drúzi... Je to krajina s nádhernou prírodou, dramatickou históriou, množstvom kontrastov, problémov, ale s úžasnými ľuďmi.

Libanon je posledná bašta kresťanov na Blízkom východe, na rozdiel od iných krajín regiónu tam nie sú iba menšinou, ale významnou štátotvornou skupinou. A kresťanstvo je neodmysliteľnou súčasťou minulosti a súčasnosti Libanonu.

Biblia na viacerých miestach spomína miesta v Libanone a mnohé z nich nie sú len písomnou zmienkou, ale živými miestami s aktívnym kresťanským životom. Spomeniem len mesto Magdúša s jaskyňou, kde – podľa tradície - Panna Mária čakávala na Ježiša, keď chodieval kázať do susednej Sajdy (Sidonu).

Alebo Kánu Galilejskú, ktorá sa podľa viacerých zdrojov nachádza práve v Libanone. A potom sú to pútnické miesta ako Harissa, označovaná aj ako Vatikán Blízkeho východu, alebo Anája s hrobom sv. Šarbela, ktorého príhovor pomáha chorým a dodáva silu a nádej ich blízkym. A nie je to len povera. Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že to naozaj funguje. Aj preto Libanon pre mňa znamená veľmi veľa.