Dnešná doba je plná strachu, ale Boh je s nami

Tretieho novembra ste sa dožili 70 rokov. Tretieho novembra ste však odprevadili na poslednej pozemskej ceste spišského biskupa Štefana Sečku. Pre jedného človeka je ten-ktorý deň časom žitia; pre druhého človeka časom umierania. Aké pocity sa vo vás miešajú, keď pochovávate bratov v biskupskej a kňazskej službe alebo keď sa lúčite s ľuďmi vám blízkymi? Je to aj pokora pred majestátom večnosti?

Smrť biskupa Štefana Sečku istotne vyvolala rozpomienky nielen nás biskupov, ale istotne aj jeho kňazov a jemu zverených veriacich. Ja som na svoje narodeniny pochoval už druhého biskupa. V roku 2011 to bol rožňavský biskup Eduard Kojnok, tento rok sme sa rozlúčili so spišským biskupom Štefanom Sečkom.

Vždy si pritom treba uvedomiť, že sme nielen tí, ktorí dostali život, ale že sme aj smrteľní. Pre každého, kto skončil svoju pozemskú životnú púť, nielenže sa skončilo jeho trápenie, skúšky, vzostupy i pády, ale smrťou sa rodí pre večnosť.

O svätcoch hovoríme, že sa v deň svojej smrti narodili pre nebo. Boh už našim drahým zosnulým ukázal iné obzory života – nielen pozemské, viditeľné očami a citeľné zmyslami, ale aj tie, o ktorých vieme z jeho Zjavenia, zo Svätého písma.

Na záver homílie počas pohrebnej svätej omše slávenej za biskupa Štefana Sečku ste povedali: „Snažme sa tak ako on zanechať po sebe na tejto zemi viditeľnú stopu lásky, obety a vernosti.“ Je teda láska k blížnym to najväčšie a najdôležitejšie, čo môžeme po sebe zanechať, aj keď často túto lásku nevidieť, lebo tých druhých len jednoducho milujeme, modlíme sa a obetujeme sa za nich?

Týmito slovami som chcel apelovať na to, že každý z nás by mal po sebe zanechať práve duchovné stopy, ktoré si ľudia uchovajú vo svojich srdciach. Každý kňaz, ktorý pôsobil či pôsobí v tej-ktorej farnosti, sa tam zapíše nielen tým, čo tam materiálne urobil, postavil, ale predovšetkým svojím prístupom k ľuďom: aký vzťah mal k mladej generácii, deťom, manželom, rodinám, starším veriacim.

Napokon vieme, že veľké veci sa rodia v tichosti; že láska sa nevystatuje. Keď nás Ježiš vyzýva na konanie dobrých skutkov, hovorí, že Boh vidí aj to, čo robíme v skrytosti, a preto nás odmení i za tichú a nenápadnú službu. Ide o to, aby sme zbytočne nevytrubovali, čo všetko sme pre niekoho urobili, ako veľmi máme iných ľudí radi – aby to nebolo len také balamutenie.

Ak niekto má niekoho rád, nemusí o tom hovoriť, jednoducho to cítiť na jeho prístupe, vidieť to na jeho zovňajšku – lebo jeho tvár sa konaním dobra premieňa na veľmi príťažlivú, ale badať to i na jeho vnútri, teda na tom, akú úctu má k druhým, ale aj k sebe samému - toto sú tie neviditeľné stopy, ktorými sa môžeme veľmi hlboko vpísať do mnohých sŕdc.

Pohreb biskupa Štefana Sečku sa konal počas druhej vlny koronakrízy. Z úst mnohých ľudí zaznieva tvrdenie, že po koronakríze svet už nikdy nebude ako predtým. Možno sa na toto tvrdenie pozerať podľa vás aj optimisticky? Lebo budúcnosť sa niekde začať musí a možno je práve toto bod nula či pomyselné dno, z ktorého by sme sa mali odraziť.

Pri prvej vlne, ktorá nás zastihla na jar, sme boli spontánne jednotní, pretože sme chceli poraziť spoločného nepriateľa – vírus COVID-19. Žiaľ, je to tak, že keď už niečo trvá príliš dlho, ľudia sa cítia obmedzovaní a frustrovaní a chceli by si takpovediac rozväzovať remienky.

Preto počas druhej vlny koronakrízy akoby vnímali hrozbu pandémie s menšou zodpovednosťou; všeobecná spontánnosť a sila v boji s neviditeľným nepriateľom už vyprchali. Tu treba povedať, že Pán Boh o tom vie. Pán Boh vie o každom našom probléme; aj o tom, že našu generáciu trápi pandémia.

Dnešná doba je naozaj plná strachu, ale Boh je s nami. Nikdy netreba strácať vedomie, že Boh je práve v tejto chvíli pri každom z nás. A iba Pán Boh vie urobiť i zo zlých vecí dobré, preto si môžeme byť istí, že Pán Boh použije aj našu aktuálnu náročnú situáciu na niečo dobré. Len tomu verme.

Keď v minulosti ľudí ničili epidémie, veriaci sa zjednocovali v modlitbách, robili procesie a z vďaky stavali stĺpy venované Najsvätejšej Trojici, Panne Márii a mnohým svätcom, ktorých v čase súženia prosili o pomoc a orodovanie.

Aj ja si myslím, že toto je začiatok novej epochy, lebo koronavírus akoby uviedol celý náš svet do pohybu: ľudia sú vyrušení a nervózni – no pritom nielen nadávajú, ale sa aj zamýšľajú. A to je dobrá vec, keď sa ľudia zamýšľajú. Nie všetko je totiž o technike, nie všetko je iba o politike, náš život nie je o tom, kto koho viac a lepšie oklame, podvedie.

Či sa zamyslí každý? Asi nie. Ale každý rozumne uvažujúci človek vníma, že súčasnosť je časom skúšky, v ktorom sa budú rodiť a tvoriť nové postoje – jednak k vlastnému životu a jednak k životu iných – lebo počas pandémie ešte výraznejšie možno vnímať ľudskú (ne)ohľaduplnosť: či nosím rúško, či dodržujem odstup, či si umývam a dezinfikujem ruky...

Toto obdobie je nám dané nato, aby sme si uvedomili, ako si ceníme nielen svoj život a svoje zdravie, ale aj svoje okolie, teda život a zdravie iných ľudí. Napriek tomu, že si teraz musíme zachovávať odstup jedného od druhého, nesmieme v sebe budovať odstup od úcty k životu a k duchovným hodnotám, pretože v takýchto vypätých, zlomových situáciách všetko padá do prachu tejto zeme.

No z tohto popola treba vybrať to, na čom postavíme našu budúcnosť.

Myslím si, že toto je doba, v ktorej nás Boh pripravuje na nové situácie, aby sme si vo svete, ktorý o sebe tvrdí, ako veľmi je vyspelý, zároveň uvedomili, že tento svet má aj svoje kadencie, že upadá, že človek si nevšíma druhého človeka, že ho nezaujíma, koľko ľudí na našej planéte trpí hladom, že tu nie je vyrovnaná príležitosť pre každého človeka žiť plnohodnotný život.

Možno teraz je ten správny čas, aby sme rozmýšľali o tom, aké postupy by sme mali zvoliť, akú politiku verejného života by sme mali viesť, aby sme žili svoj život pokornejšie a zmysluplnejšie.

Koronakríza určite zasiahla aj do vášho života, pastorácie, povinností; a, pravdaže, aj do života vám zverených kňazov a veriacich. Čo bolo zatiaľ pre vás najťažšie prijať či prežiť počas tohto pandemického roka plného strachu, obmedzení a situácií, aké tu naozaj ešte neboli?

Pravdaže, aj kňazi zápasili s mnohými problémami vrátane uzavretosti na farách; chrámy museli byť zavreté, veriaci museli zostať doma. Viacerí kňazi to veľmi ťažko znášali, preto som sa aspoň telefonicky s nimi spájal, aby som ich povzbudil.

Popri všeobecnom strachu z koronavírusu intenzívne prežívali aj otázku, či má ich kňazstvo zmysel, lebo kňazstvo nie je dané pre nás, ale pre ľudí – keď nemôžem prichádzať k ľuďom, aby som im poslúžil, tak to nie je v poriadku.

Vďaka Bohu, mnohí naši kňazi boli aj v tejto neľahkej situácii veľmi kreatívni: usilovali sa byť v kontakte so svojimi veriacimi telefonicky, e-mailom, prihovárali sa im cez internet, streamovali – prenášali sväté omše.

Obdobie pandémie pre nás predznamenalo novú dobu: v týchto nových súvislostiach si musíme uvedomiť, že treba myslieť aj na iný druh pastorácie, ako je iba ten zaužívaný – najmä treba klásť dôraz na rodinnú pastoráciu, lebo deti práve v rodinnom prostredí prvý raz počujú o Pánu Bohu a sledujú reálne žitie kresťanských hodnôt.

Pre mnohých veriacich bolo príliš bolestné, že mali obmedzený prístup k sviatostiam, k sláveniu svätých omší, ale aj na cintoríny v dušičkovom období. Niektorí si možno aj povedali, že kňazov sa to až tak bytostne a bolestne netýka, že kňaz si predsa odslúži svätú omšu, nejako si zabezpečí, aby sa vyspovedal u spolubrata kňaza a tak ďalej - ale ono to asi také jednoduché nebolo ani pre kňazov, ani pre vás ako arcibiskupa, však? 

Áno, my kňazi sme v inej pozícii – to je pravda, ale aj nás, ako som už spomínal, zasiahli protipandemické opatrenia. Keďže sa zastavil a potom obmedzil sviatostný život, niektorým veriacim to veľmi ublížilo. Viem, že drvivá väčšina veriacich veľmi ťažko znášala, že museli prežívať svoju vieru mimo kostola.

Nesmieme zabúdať na ľudí, ktorí nesú kríž samoty či choroby, a keď nemohli prísť do Božieho domu a tam si otvoriť svoje srdce, svoju dušu, bola to pre nich ohromne náročná skúška viery i trpezlivosti. Isteže, každé miesto, každú izbu možno urobiť Božím príbytkom, ale predsa len – my potrebujeme a chceme ísť v nedeľu do kostola a pristupovať pravidelne k sviatostiam.

No toto všetko vrátane akýchkoľvek iných náboženských prejavov bolo tento rok v obmedzeniach, s akými sme sa predtým zoči-voči nestretli. Pri tom všetkom však dúfame, že nestratíme našich veriacich a že ľudia nestratia vieru v Boha ani v pomocnú ruku Cirkvi.

Aj kňaz je len človek; aj biskup je len človek; aj arcibiskup je len človek. Napadli vám tieto slová počas ťažkého roka 2020 častejšie ako inokedy?

No pravdaže som len človek. Tá pridaná hodnota, že som kňaz, je milosť, ktorú som dostal od Boha. Aj my na čele jednotlivých diecéz sme len ľudia. Keď Pán Boh na človeka dopustí nejaký kríž, určite to nerobí s úmyslom: „A teraz ukáž, aký si hrdina!“

Ani ja takto neuvažujem, pretože Pán Boh sa človeku nikdy neposmieva, nikdy si z človeka nerobí žarty. Pán Boh sa vždy pozerá na nás iba v dobrom a s otcovskou láskou.

Často si spomeniem na to, ako som bol v Lurdoch na púti chorých, ktorú organizovala Rodina Nepoškvrnenej. Keď som sa pýtal, s akými prosbami prichádzajú do Lúrd, jeden z pútnikov mi vysvetlil, že tam ide nie preto, aby bol uzdravený, ale aby si vyprosil silu niesť kríž a tento kríž za niekoho obetoval.

Tiež si často pripomínam, aby som Pána Boha neprosil o niečo, čo je ľudsky nemožné, ale prosím ho o to, aby som sa s Božou pomocou posúval dopredu a aby som dokázal nájsť správnu odpoveď na výzvy, ktoré Pán Boh predo mňa predkladá.

Napriek všetkej pozlátke kňazská ani biskupská služba nie je o svetskej sláve. O čom je táto služba pre vás po 46 rokoch od kňazskej vysviacky, po 27 rokoch od biskupskej vysviacky a po desiatich rokoch v úrade košického arcibiskupa?

Sú to už naozaj dobré roky, či už je to životné jubileum, roky v kňazskej a biskupskej službe i jubileum v úrade arcibiskupa. Hovorí sa, že keď je človek už dosť starý, mal by byť aj múdry. (Úsmev.) S tou múdrosťou starcov však veľmi úzko súvisí opatrnosť a zodpovednosť za seba samého, aby som nikoho nepohoršil.

Tiež treba uvažovať a hľadať, čím môžem druhých povzbudiť. Mňa moje roky učia aj tomu, aby som bol čoraz viac objektívny pri posudzovaní rôznych situácií, či už sa to týka farností alebo kňazov.

A aby som bol verný vo svojich sľuboch a aby som vytrval v skúškach vrátane toho, či viem svedčiť o Pánovi Ježišovi nielen vtedy, keď všetko funguje, keď som zdravý, keď je všetko pripravené, keď sú slávnosti dobre zvládnuté – áno, toto je lákavá pozlátka, ale tu ide o to, ako sa tým oslávi Boh a ako to osoží ľuďom.

Naozaj si človek musí udržať v sebe uzdu a včas sa zabrzdiť: nevyskakuj, keď sa ti darí, a neplač, keď sa ti nedarí. Už žalmista upozorňuje, že v čase núdze a ťažkostí máme myslieť na to, ako nám Pán Boh v minulosti pomáhal.

A naopak: keď cítiš, že Pán Boh stojí pri tebe, spomeň si na tie iné chvíle, keď si si myslel, akoby Pán Boh pri tebe nebol.

Odpoveď na vašu otázku by som zhrnujúco obliekol asi do tejto jednej vety: Je potrebné, aby som bol naďalej zodpovedný, a je potrebné, aby som naďalej vydával svedectvo o tom, komu som uveril.

V akých vlastnostiach vás zocelila kňazská, biskupská a arcibiskupská služba? Prehĺbila vo vás ešte väčšmi ľudskosť, povinnosť, poslušnosť, láskavé hľadanie riešenia?

Všetky moje prežité roky ma naučili a učia trpezlivosti, nadhľadu a objektivite pri posudzovaní situácií, aby som sa hneď neunáhlil, lebo zajtra by som sa rozhodol možno inak a lepšie. A tiež ma učia pokore – každá situácia si od nás žiada pokoru, aj keď sa zdá, že všetko je na prvý pohľad jasné.

Každá situácia je však iná; každý ľudský príbeh je iný. A tiež sa stále treba učiť načúvať kňazom i veriacim. Ľudia dnes od nás kňazov žiadajú živé svedectvo, angažovanosť, aby sme ukázali, že nám naozaj záleží na tom všetkom, čo hlásame; že to nie je iba prezentovanie svojej osoby, lebo pôsobím v takej alebo onakej farnosti, v takom alebo onakom úrade - ale že sa dokážeme reálne pozerať na život a reálne uvažujeme.

Aby sme v súvislosti s rokom 2020 spomenuli okrem pandémie aj niečo pozitívne, tak tento rok sme si pripomenuli 25 rokov od svätorečenia košických mučeníkov a 25 rokov od ustanovenia Košickej arcidiecézy. Aký dojem to vo vás vyvoláva, keď idete po Košiciach a uvedomujete si, že po tých istých uliciach kráčali svätí košickí mučeníci, ktorí tieto miesta dokonca požehnali svojou krvou?

Pripomínam si to najmä vtedy, keď idem z arcibiskupského úradu do kňazského seminára. Práve na miestach, ktorými prechádzam, vydali najväčšie svedectvo viery. Ich utrpenie bolo dlhé a kruté. Bolo však dôkazom toho, že vedia, čo majú v hodine ťažkej skúšky svojej viery spraviť.

Časové míľniky, ktorými bolo vlaňajšie 400. výročie ich mučeníckej smrti a tohtoročné 25. výročie kanonizácie, sú pre mňa osobne povzbudením reflektovať svoj život a pýtať sa sám seba: Aké by boli moje myšlienky, keby som bol na ich mieste, keby som išiel touto trasou poslednýkrát, keby som tu aj ja sám mal vydať svedectvo?

Aj dnes sú kresťania vo svete prenasledovaní pre svoju vieru; aj dnes sú katolíci mučení a zabíjaní, pretože sú verní Ježišovi Kristovi. Každý z nás je dennodenne pozvaný vydávať rovnaké svedectvo – či už pred veriacim alebo neveriacim človekom, pred útočnými médiami, pred posmievačmi, ktorí tvrdia, že nemá význam pre nikoho trpieť.

Môj názor je iný: každý deň treba aj v najdrobnejších a najjednoduchších veciach a situáciách ukázať, že sme pochopili odkaz našich troch košických hrdinov – aby sme nezlyhali vo vernosti Božím pravdám ani vo vernosti Cirkvi a svojmu kňazstvu, ani vo vernosti pápežovi. Aby sme boli na povzbudenie, nie na pohoršenie.