Dobrá divadelná hra je koncentrovaná ľudská múdrosť

Klasické dvojmesačné divadelné prázdniny trvali tento rok pre koronavírus dlhšie. Ako ste trávili voľnejší čas?

Mal som čas na štúdium, prehodnotenie istých vecí, upratovanie od pracovných vecí až po súkromné. Robil sa dabing, audioknihy, ktoré sú postavené na individuálnej báze, takže ako herec za mikrofónom som pracoval ďalej.

Ale bolo to i v niečom prospešné. Toto zastavenie so sebou prinieslo sebareflexiu a prehodnotenie, čo je pre život, poslanie a naplnenie dôležité, a mnohí sa z toho poučili.

Využíval som ho aj na duchovnú vnútornú reflexiu, očistu –zvykol som čítať Písmo každý deň. Tým, že som od Kvetnej nedele 2019 lektor na bratislavskej kalvárii a chcem mať kontinuitu všetkých troch liturgických rokov A, B, C, snažím sa poznať konfrontáciu všedného a sviatočného dňa a rozumieť tomu.

Napríklad responzóriový žalm, ktorý sa vo všedný deň číta, je pre mňa nádhernou poéziou, kde refrén zvolávajú všetci. Napokon kalvársky kostol bol tento ťažký rok v rekonštrukcii a podarilo sa ho veľmi pekne urobiť.

Tiež asi nie je náhoda, že som jeho súčasťou, lebo je architektonicky identický s popradskou Konkatedrálou Sedembolestnej Panny Márie, čiže je to nejaká moja pupočná šnúra.

Ako vás toto obdobie ovplyvnilo?

Najťažšie asi bolo pretransformovať sa k internetu ako k takému premosteniu. Chýba mi živý kontakt, hoci, samozrejme, je skvelé, že máme online možnosti, ale niekedy je tou hybnou silou vidieť, ako robí môj kolega, v akom nasadení je režisér, ktorý to celé zastrešuje, s akým nápadom príde dramaturg alebo hudobný skladateľ.

Čítacie skúšky alebo aranžovania sa dali robiť aj v takomto režime, ale museli sme sa neskôr reálne stretnúť, aby sme si mohli všetko odskúšať. Bol som aj na premiére uprostred septembra a nemal som pocit, že tam niečo chýba, hoci taká nespontánnosť alebo príliš veľká disciplína či uzavretosť toho publika v konečnom dôsledku nevytvárala tú pravú energiu.

Jednak tam bola len tretinová kapacita, a hoci to všetko prebehlo fajn, chýbala tomu taká rozšafnosť, uvoľnenosť, ale asi si ju musíme ešte zaslúžiť.

Divadlá sa snažili naskočiť na tento online vlak, robili sa najmä komornejšie tituly, kde neúčinkuje veľa ľudí, nie je veľký pohyb. Streamovali sa hlavne drámy, komédie by boli náročnejšie, lebo tam chýba divácka spätná väzba, ktorá je pri nich veľmi dôležitá.

Takto sme na jedno predstavenie predali aj 1 800 lístkov a dostalo sa i do zahraničia, kde si ho mohli pozrieť Slováci, napríklad v Amerike. Veľké projekty, kde je veľa spevákov, tanečníkov, orchester, sú stále riziko, takže prevádzka je obmedzená.

Stále nevieme, čo nás čaká, ale snažím sa každý skutok, každú činnosť robiť v mene Božej vôle, že sa nebeskému Otcovi odovzdávam do rúk. Cez Písmo sa mi veci javia oveľa konkrétnejšie a jasnejšie.

Na javisku pôsobíte sebaisto, vnímam vás však viac ako skromného introverta. Nebije sa takáto pokora s hereckým povolaním?

Nie som taký suverén, ako by si možno táto profesia vyžadovala. Snažím sa trošku čítať medzi riadkami a vnímať aj osudy veľkých hviezd, ktoré v pamätiach a memoároch majú celú hereckú kariéru za sebou. Dnes sme tak nastavení, že herectvo sú preteky za slávou, ale zistil som, že som už dostatočne zrelý, aby som sa neponáhľal.

Bolo obdobie, že som možno cítil jemný komplex alebo hendikep, že nie som v prvej línii, ale napríklad tieto vlny seriálov ma akosi odstreďujú a riadim sa vnútorným hlasom. Vždy sa mi oplatilo počkať si a urobiť rozvážne rozhodnutie, že keď vstúpim do nejakého projektu, nájdem v ňom vnútorný zmysel bez paniky, bez stresu, bez hektiky.

Dá sa byť bez stresu aj v herectve?

Dá. Je lepšie niekedy počkať, kým príde vysnívaná veľká príležitosť, ale, samozrejme, človek musí byť stále v strehu, v kondícii, a je jedno, či je to niekedy záskok, blesková pomoc za chorého kolegu.

Núdzu som si kompenzoval tým, že som programovo prijal nejakú zaujímavú ponuku, napríklad v Divadle Aréna, nitrianskom divadle, poetické projekty, ktoré išli za študentmi alebo do kultúrnych domov, keď mali slovenskí či svetoví básnici nejaké výročie a my sme im venovali literárne pásmo.

Nachádzal som si k hlavnému prúdu alternatívu, ktorá úzko súvisela s mojou profesiou a mne otvárala nové obzory. Dozvedel som sa vďaka tomu množstvo vecí o histórii, politike, sociálnych vedách. Je úžasné hľadať s dramaturgom odkazy daného diela – prečo autor písal konkrétne dielo, čo nám chce touto témou dnes odkázať, v čom sa máme poučiť, keď sme stále nepoučiteľní.

Toto je naša misia, ako tieto múdre veci pretaviť do súčasnosti. Dobrá divadelná hra je koncentrovaná ľudská múdrosť alebo životná skúsenosť, ktorá je na krátkom úseku spísaná do niekoľkých desiatok strán textu. Je to nejaké modus vivendi, prečo sa niektoré veci v našom svete opakujú a prečo si stále narazíme hlavu.

Kedysi ste robievali aj seriály, teraz sa im vyhýbate, čím to je? Boli vtedy iné, ako sú teraz?

Je to otázka tempa, v ktorom sa pracuje, žije a vyrába. Niekedy pri príprave filmového alebo televízneho diela sa herci stretávali na skúškach, podobne ako v divadle. Kreatívny proces bol oveľa hlbší, serióznejší, dôslednejší, a preto to aj dnes viac ostáva v archívoch ako v rezonančnej rovine. Kedysi bolo zvykom, že keď niekto ponúkol prácu, mohli sme si ju prečítať a niečo sa dozvedieť o novom diele.

Dnes je to často tak, že natočíte pilotný diel z povedzme štyridsiatich častí, ale netušíte, čo bude v desiatej, ako sa postava bude vyvíjať, ako keby divák determinoval, podmieňoval sujet, koncept diela; a mne sa páči, keď viem, do čoho idem a či to má zmysel aj pre môj duchovný rast.

Sú vám možno aj preto blízke postavy svätcov? V divadle ste zosobňovali apoštola Jána alebo Pavla VI. Rovnako aj cez dabing filmového dona Bosca či Jána Pavla II., ktorého stvárňujete i v muzikáli.

Neviem to celkom vysvetliť. Možno je to vyžarovaním osobnosti. Všetci so sebou donesieme nejakú emóciu a ja možno prinášam takú energiu a emóciu, ktoré dávajú týmto postavám dôveryhodnosť. Tieto úlohy akoby naštartoval Janko Šuda, vynikajúci dabingový režisér, skvelý dokumentarista a hlboko veriaci človek, ktorý bol aj organistom.

Prvá veľká príležitosť bolo dvojdielne biografické dielo o donovi Boscovi. Bolo pre mňa prekvapujúce, prečo práve mňa vybral do tohto diela. Povedal mi: „Keď sa budeš na to pozerať tak, ako ťa poznám, zistíš, že ti úloha patrí.“

Muzikál o Jánovi Pavlovi II. Povolanie pápež, kde hráte hlavnú postavu, je na divadelných doskách od roku 2016. Nebyť korony, odohrali by ste už sté predstavenie. Beriete to už ako rutinu alebo vás toto dielo dokáže ešte nejako zasiahnuť, obohatiť?

Pre mňa je to vždy veľká zodpovednosť. Ťažko sa to dá brať ako rutina, lebo je tam toľko výnimočných momentov, ktoré sa javia v chronológii času alebo spoločenských udalostí ako nanovo aktuálne. Hra je o živote, diele a duchovnom odkaze Jána Pavla II., ale stále ju považujem za výsostne politickú.

Svätý muž odolával svojou svätosťou, nastavoval zrkadlo politickým mašinériám Európy. Bol natoľko silný a sugestívny, že to ustál. Jeho sila viery, osobnosti a presvedčenia sa nás stále dotýka. Nie náhodou sme odohrali takmer sto repríz.

Bolo to pekne načasované, že 18. mája na jeho sté výročie narodenia mala byť stá repríza, ale v marci sa sezóna zastavila. V tom čase ale bola možnosť sledovať predstavenie na internete zo záznamu a za dva dni bolo 22-tisíc vzhliadnutí.

Tvorcovia Daniel Hevier, ktorý písal libreto, a Gabo Dušík, ktorý tvoril hudbu, to mali asi tiež trochu posvätené zhora, urobili niečo výnimočné a my sme len nasadli na ich rýchlik a dávame sa stále inšpirovať tým, čo vymysleli.

Každá drobná ľudská alebo technická súčinnosť má svoje miesto a teším sa, že na predstavenie chodia aj neveriaci ľudia, ktorí sa naň pozerajú ako na historickú fresku. Ako funguje oscilácia viery, politiky, manipulácie, presvedčenia, trpezlivosti a prozreteľnosti v dnešnej modernej dobe.

S Jánom Pavlom II. vás spája okrem lásky k divadlu i láska k horám, keďže pochádzate z druhej strany Tatier ako on. Radi sa tam vraciate?

Tento rok bol pre mňa výnimočný v tom, že som vo Vydrníku pri Poprade, kde býva moja mamka, trávil oveľa viac času ako za posledných 37 rokov, čo som v divadle.

Využili sme ho aj na zveľaďovanie starorodičovského domu, mohol som si vyliezť na pár kopcov, opäť na Sliezsky dom, kde sa v roku 1995 zastavil Ján Pavol II. Stretol som sa aj s pánom Rajtárom, ktorý ho sprevádzal pri cestách po Slovensku, a spolu sme si na neho mohli zaspomínať, každý z toho svojho pohľadu.

Keď si spomeniete na detstvo, aké Vianoce v ňom boli?

Pekné. Boli snehové, zimné, tatranské, mestské aj dedinské, lebo Vydrník je 14 kilometrov od Popradu smerom na Slovenský raj. Bolo to spojené s veľmi silnou rodinnou atmosférou, koledami, ktoré sme chodievali spievať po dedine. Teší ma, že rodinné puto najkrajších sviatkov roka tam drží doteraz.

Vaša manželka, bývalá primabalerína, je dodnes baletnou majsterkou, obaja ste teda dosť vyťažení. Aj stíhate vianocovať?

Za tie roky boli u nás Vianoce vždy veľmi namáhavé, lebo manželka ako baletná majsterka je zodpovedná za predstavenie Luskáčik, ktoré je v balete v predvianočnom čase skoro na dennom programe. Boli roky, že od Mikuláša až po Troch kráľov urobili dvadsať repríz.

Hlava je teda nastavená viac na prácu, ale berieme to tak, že to robíme pre ľudí, je to sviatočná chvíľa a divadlo patrí k relaxu. Stretávame sa aj s dcérou a jej manželom, ktorí vždy radi na sviatky prídu zo zahraničia domov, ak sa dá.

Čo pre vás znamenajú sviatky Narodenia Pána?

Je to znovuzrodenie nádeje. Pre mňa narodenie Božieho Syna znamená narodenie novej čistoty, úprimnosti, akoby dieťaťa aj v nás. Stále sa pozeráme dopredu a máme pocit, že chceme všetko zvládnuť sami.

Chceme o všetkom rozhodovať a nad všetkým vládnuť a pre mňa je to moment, že je niečo, čo nás presahuje, že niekedy musíme prijať mnohé veci práve v deň čistoty z toho znovuzrodenia, čo nás trošku determinuje, podriaďuje, aby sme boli pokorní, že nie všetko, čo chceme, je nám v živote dané. A musíme to prijať.

Stíšenie a stretnutie sa vnútri s Božou prítomnosťou je asi najkrajší dar. Nemusí to byť o darčekoch, materiálnych veciach, môže to byť len o vnútornom pokoji a teple.

Nedávno ste oslávili okrúhle jubileum. Ako sa pozeráte na doterajšie roky?

Mám pocit, že som ich využíval primerane a nepreflákal som ich. Vždy som bol pripravený využiť všetky svoje schopnosti alebo talenty nato, aby som ich ponúkal niekomu inému.

Obdobie v spolupráci s režisérom Jozefom Bednárikom bolo mimoriadne atraktívne a on pre mňa šil tituly na mieru, rovnako som zažil pekné roky v činohre, kde som sa stretával s Emilom Horváthom, Petrom Mikulíkom, s Pavlom Hasprom, ktorí ma nesmierne obohacovali.

Prežil som 17 intenzívnych rokov ako pedagóg na VŠMU, čiže som mal pocit, že som stále v jednej turbulencii, ktorá ma však nevylučovala z rodinných povinností.

Na všetko sa pozerám tak, že napĺňame isté naše schopnosti, talenty a kráčame do večnosti. Hľadáme sa sami v sebe, aby sme sa stretli v konečnej stanici, vo večnosti. V mieri, harmónii, spokojní s tým, že sme tu nežili podaromnici.