Dobrá spoveď vôbec nemusí byť dlhá

Je náročné mať v rukách moc zadržať či odpustiť hriechy? Musí si aj kňaz v tomto ohľade spytovať svedomie?

Ježiš na veľkonočné ráno naozaj odovzdáva do rúk apoštolov veľkú moc (porov. Jn 20, 21 – 23), ale treba si uvedomiť, že v prvom rade je to dar. A je to dar aj pre kňaza. Lebo kňaz je síce ten, kto prináša ľuďom odpustenie a milosrdenstvo, ale toto milosrdenstvo pocítil a pociťuje aj sám na sebe.

Čiže kňaz nie je mimo zástupu ľudí, ktorým sa pri sviatosti zmierenia odpúšťa, ale je, ako rád pripomína Svätý Otec, takisto hriešnik, ktorému bolo odpustené. Je vybratý spomedzi ľudí pre ľudí. Kňaz odpúšťa hriechy v mene Boha, ale je len prostredník. Sviatosť nie je jeho. Len ju vysluhuje.

Preto je potrebné, aby to vždy robil s pokorou, citlivo, jemne. Spovedajúci sa človek nepotrebuje, aby mu kňaz hovoril, že urobil niečo zlé. On to vie, preto prišiel. Spovedník sa ho má snažiť pochopiť. Pochopiť neznamená súhlasiť.

V spovednici je teda dôležitá láskavosť. Aké miesto má pri spovedi, naopak, prísnosť?

Moji učitelia, jezuiti, mi hovorili niečo, čo ja zasa hovorím svojim študentom. „Vždy, keď váhate, či byť prísnejší, alebo milosrdnejší, buďte milosrdnejší. Lebo vždy je lepšie povedať si neskôr, nemusel som byť taký milosrdný, ako povedať si, nemusel som byť taký prísny.“

Spoveď je vždy o človeku a Bohu, medzi ktorými som prostredníkom. Nie som Spasiteľ. Ja som za toho človeka, čo sa spovedá, nezomrel; zomrel zaňho niekto iný. Ak chce, môže ma aj oklamať, ale vždy je to vec jeho svedomia. A Pána Boha nikdy neoklame.

Tiež si treba uvedomiť, že dnes už ľudia nechodia na spoveď zo zvyku, a tak už tým, že na spoveď prídu, je vyjadrená ich ľútosť. Preto je láskavé prijatie vždy na prvom mieste. Boh ide s človekom do rizika a dáva mu slobodnú vôľu.

Kto som ja, aby som ho o tú slobodnú vôľu oberal? Z tohto dôvodu je láskavosť pri spovedi vždy vhodnejšia. Nie však ako prázdna dobráckosť. Ale ako láska v pravde.

Často sa stretávame s pojmom „dobrá spoveď“. Čo však v najhlbšej podstate i jednoduchosti je dobrá spoveď?

Určite to nie je zoznam, z ktorého odškrtávame, aby sme na niečo nezabudli. Dobrá spoveď nie je ani o nejakom psychologickom pocite. Dobrá spoveď je tá – a je jedno, či po troch dňoch, alebo mnohých rokoch –, po ktorej prichádza nový začiatok. Každá spoveď by v živote človeka mala znamenať nový začiatok.

Spoveď je metanoia, zmena zmýšľania, zmena života. Je mi ľúto svojich slabostí, chýb, hriechov, previnení, ľutujem a chcem začať znova. Je jasné, že niektoré hriechy nedokážeme zo života odstrániť od večera do rána. Je to dlhá cesta.

Svätý František Saleský hovorí, že dokonalosť spočíva v neustálom začínaní. Čiže vrátim sa k tomu, čo som povedal na začiatku, dobrá spoveď nie je o pocite, ale o tom, že človek chce skutočne začať nanovo. Ľutujem a chcem sa napraviť.

Je dôležité byť na spoveď aj „teoreticky“ pripravený? Rozumieť tomu, čo všetko je hriech?

Každý človek sa má na spoveď pripraviť spytovaním svedomia. Má sa pozrieť do svojho života a poďakovať sa za to, čo dobré sa mu od poslednej spovede podarilo, a zároveň sa pozrieť na svoje najväčšie zlyhania. Často sa však zabúda na jednu vec – že sme povinní spovedať sa len z ťažkých hriechov.

Nikto nie je povinný spovedať sa z ľahkých hriechov, hoci sa to odporúča. Každý hriech nám odpúšťa dokonalá ľútosť. Keď ľutujem, v tej chvíli mi je hriech odpustený, aj keď v  prípade ťažkých hriechov zostáva povinnosť vyznať sa pred kňazom.

Ťažký hriech musí spĺňať tri podmienky – že človek vedome a dobrovoľne prestúpi Boží príkaz vo vážnej veci. Čiže viem, že ide o ťažký hriech, ale napriek tomu ho slobodne a dobrovoľne vykonám. Preto už starí moralisti hovorili, že ťažký hriech je ťažké spáchať, lebo jedna z  troch podmienok môže ľahko chýbať.

Takže sa zvykneme spovedať aj z toho, z čoho nemusíme?

Áno, ľudia to robia často, majú celé zoznamy ľahkých hriechov. Mal by som jedno malé odporučenie. Ak chodíme na spoveď pravidelne, napríklad od prvého piatka k prvému piatku, tak to nie je o tom, že si poviem, nesmiem zabudnúť, že som v piatok omylom vložil do úst kúsok oškvarku.

Nie. Dobré je vziať si v tomto časovom úseku nejakú svoju slabosť a pracovať na jej odstránení, dať si na ňu pozor. Potom to na spovedi môžem vyhodnotiť. Vtedy to má zmysel.

Dajte nám pomôcku, ako ľahšie rozpoznať, čo je hriech.

Hriech neprichádza k  človeku ako blesk z jasného neba. Hriech má svoju „predhistóriu“, svojich päť fáz. Ale nie všetky sú už hriechom. Prvou fázou je myšlienka, nápad. Druhou je rozhovor s touto myšlienkou. Treťou je súboj dvoch strán, akoby pokušenia a svedomia.

Štvrtou fázou je rozhodnutie. Piatou je neresť, teda opakovaný hriech. V ktorej fáze sa začína hriech? Vo štvrtej fáze, vo chvíli slobodného a dobrovoľného rozhodnutia. Ľudia to nevedia, často napríklad hovoria, neviem, či môžem ísť na sväté prijímanie.

Odpovedám, nevieš, či môžeš ísť na prijímanie? Ty musíš vedieť, že nemôžeš! Pokiaľ si nie si istý, tak choď.

Máte nejaké „techniky“, ako človeka priviesť k dobrej spovedi? Je na ne vôbec čas?

V prvom rade, ak niekto chce napríklad generálnu spoveď, je dobré dohodnúť si zvláštny termín. Ale inak, povedzme si úprimne, dobrá spoveď vôbec nemusí byť dlhá. Keď vidím, že je niekto na dobrú svätú spoveď disponovaný, pomôžem mu osobným prístupom a dialógom.

No pozor, už svätý Alfonz z Liguori hovoril, že kňaz má v spovednici počúvať a nie vypočúvať. Čiže cez aktívne počúvanie je možné nadviazať dialóg, usmerniť spovedajúceho sa, pomôcť mu dotknúť sa všetkých oblastí života, zvlášť ak sa spovedá po dlhšej dobe.

V tomto je úžasným pomocníkom Desatoro, ale aj schéma čností svätého Tomáša Akvinského.

Dá sa pomôcť ku kajúcnosti, aj keď sa človeku do nej nechce?

Peknou odpoveďou na to je príbeh z knihy Brucea Marshalla Každému po denári. Veľmi ma potešilo, keď som videl, že tento príbeh spomína aj pápež František v knihe Meno Boha je Milosrdenstvo. Je o otcovi Gastonovi, ktorý mal vyspovedať mladého nemeckého vojaka odsúdeného partizánmi na smrť.

Keď ho spovedal, vysvetlil mu, že ak chce získať odpustenie, musí ľutovať. Vojak, keďže v spovedi išlo predovšetkým o  ženy, povedal, „ako by som mohol ľutovať, keď sa mi to páčilo? Keby som mal príležitosť, urobil by som to aj teraz“.

Vtedy kňazovi pre záchranu tohto vojaka napadla spásna myšlienka. Spýtal sa: „A teba nemrzí, že ťa to nemrzí?“ Vojak odpovedal: „No, to ma mrzí.“ „Tak ťa môžem rozhrešiť,“ povedal kňaz.

Pápež dopĺňa, že Boh robí všetko pre to, aby v ľudskom srdci našiel aj tú najmenšiu škáročku, ktorou by mohla pôsobiť jeho milosť. A jeho liek je nekonečne účinnejší než choroba, z ktorej máme byť vyliečení.

Svätá Terézia z Avily hovorí, že skôr sa človek unaví svojím hrešením než Boh svojím milosrdenstvom a odpúšťaním. V Božej pedagogike je aj hriech príležitosťou na to, aby človek zakúsil odpustenie a zmenil sa.

Aj v živote kňaza môže prísť k väčšiemu zlyhaniu, ale mnohokrát to Pán Boh dopustí, aby kňaz dokázal lepšie prijímať a chápať ľudí, ktorí k nemu prichádzajú.

Nakoľko je pozornosť kňaza pri spovedi dôležitá? Môže aj nepočúvať?

Poviem to tak, že kňaz by mal byť na vysluhovanie tejto sviatosti nastavený. Aj keď, ako sme vraveli, je tiež len človek, predsa by mal vždy, keď vstupuje do spovednice, nechať vonku všetko, čo za ten deň prežil. Ľudia mu totiž hovoria veci, ktoré by nikomu inému nepovedali, citlivé, intímne, aj nepekné.

Preto musí byť naozaj pripravený počúvať, povzbudiť, pozdvihnúť. Pravdu, ktorú kňaz nemôže riediť, má človeku v spovednici podať ako liek. Tak, aby mu pomohla, nie tak, aby ho dorazila. Mám veľmi konkrétny príklad od kamarátky, ktorá išla na spoveď po dvadsiatich rokoch.

Musela nabrať veľa odvahy, ale farár na ňu hneď v úvode spustil, že kde toľké roky bola, či si myslí, že môže Pána Boha ťahať za nohu a tak ďalej.

So zaťatými zubami sa vyspovedala a potom mu povedala: „Pán farár, ja som nebola na spovedi dvadsať rokov kvôli jednému kňazovi a teraz ďalších dvadsať rokov nepôjdem kvôli vám.“

Teraz neriešim, či bol jej prístup správny, ale žiaden kňaz by určite nechcel počuť, že kvôli nemu niekto dvadsať rokov nepôjde na spoveď.

Spomínate si na príbeh človeka, ktorému spoveď zásadne zmenila život?

Mám taký zvyk, že vždy polhodinu pred svätou omšou idem do spovednice, aby som bol k dispozícii. Bolo práve po prvom piatku, keď na spoveď takmer nikto nechodí. Pricestoval som z Ríma, ledva som si trochu zdriemol a podľa svojho zvyku som mal byť o šiestej ráno v spovednici.

Nechcelo sa mi, ale pocit zodpovednosti prevážil. Osoba, ktorá potom do spovednice vošla, začala takto: „Vyše 50 rokov som nebola na spovedi. Zomrel mi muž, ani to nebol môj muž, žili sme spolu.

A dnes ráno mi čosi hovorilo, choď do kostola, a keď tam bude farár, tak sa z toho vyspovedaj, a keď nie, vykašli sa na to.“ Uvedomil som si, že tejto žene sa práve po mnohých rokoch zásadne zmenil život a že je naozaj dôležité byť ľuďom k dispozícii.