Dobré konce sú skutočné

Prečo ste sa rozhodli písať knihy? Čo vás motivovalo?

Ak by som to mal vyjadriť vznešene, povedal by som, že to bola túžba po kráse: vo vzťahoch, v reči, v tom, čo človek vidí, zažíva a prežíva. Možno som začal písať iba preto, že som chcel viac pekného.

Váš aktuálny knižný počin tvoria štyri knihy o Pustovníkovi. Do akého príbehu sa čitatelia môžu ponoriť?

Pustovník v prvom rade odzrkadľuje túžbu človeka po sprevádzaní. Nikto by nemal putovať životom sám. Skôr sa na to dívam cez optiku večnosti a zázračnosti. Myslím, že sme boli stvorení tak, aby sme nikdy neostali sami. Aj preto veríme na anjelov strážcov, utiekame sa k Panne Márii, k svätým.

V iných náboženstvách ľudia tiež hľadajú nadprirodzené sprevádzania v tej istej túžbe. Pri písaní tohto príbehu bola pre mňa veľmi dôležitá postava leoparda. Bez neho by možno ani nevznikol. Práve on je stelesnením túžby po tom, aby človek týmto svetom neputoval sám.

Kto vlastne Pustovník je? Koho symbolicky stelesňuje?

Keby som to mal opísať jednoducho, poviem, že je taký ranený uzdravovateľ. Človek, ktorý prešiel tragickou, až hraničnou skúsenosťou a ktorý svoju osobnú bolesť prekonal. Práve preto je schopný uzdravujúco vplývať na ľudí, ktorí mu prichádzajú do cesty. Pustovník je o sprevádzaní.

Celý príbeh je o postavách, ktoré sa navzájom ovplyvňujú na ceste vpred. Čo sa týka samotnej osoby Pustovníka, pri písaní akéhokoľvek príbehu je pre mňa ťažké písať tak, aby som doň nedal niečo zo seba. Aj preto sa mi ťažko odpovedá na túto otázku.

Zaiste, v Pustovníkovi je aj niečo zo mňa. Má rád divočinu, je skôr introvert, nemá rád masy ľudí... Taký som aj ja. Nemôžem však povedať, že ja som Pustovník.

To by bolo klamstvo. Je skôr obrazom každého človeka, ktorý bojuje. Povedal by som, že je to univerzálna postava, ktorá sa zaručene bude páčiť každému (úsmev).

A leopard?

V prítomnosti zázračného leoparda ide Pustovníkovi všetko ľahšie. Leopard je ktosi zázračný. Niekto, kto mi môže dať niečo, čo si ja sám nedokážem dať. A ten „zázračný“ ma sprevádza životom.

Spisovateľ by mal byť pravdepodobne vnímavý a trpezlivý. Ste aj vy taký?

Vnímavý som, trpezlivý menej. S trpezlivosťou mám problém. Je ťažké napísať takýto dlhý príbeh, zvlášť keď je rozdelený do štyroch kníh. Moja netrpezlivosť spočíva v tom, že by som si želal napísať Pustovníka za jeden deň.

Aby som si večer, po dlhom dni, mohol spokojne ľahnúť a povedať si: Hotovo, je dokončené. Lenže napísať takmer dvetisíc strán sa nedá za jeden deň. A tak som každý večer zaspával s nedokončeným príbehom, s myšlienkou, čo bude nasledovať.

Všetko sa to vo mne miešalo, prežíval som svoju každodennosť s postavami a premýšľal som, kam ich posuniem. Bol som v centre príbehu dlhé týždne, až kým som ho nedopísal. V tom zmysle u mňa išlo o netrpezlivosť.

Človek chce mať často to, čo nemá. Je to tak aj vo vašom prípade?

Áno. Súvisí to aj s tou netrpezlivosťou. Niekedy žijeme mimo aktuálneho času a miesta, kde máme zapustené korene, lebo nás to zvádza k zbytočnému premýšľaniu o tom, aké by to bolo, keby...

Keby som mal inú robotu, keby som býval na inom mieste, keby som mal toľko a toľko peňazí, keby som mal iné deti, inú manželku, iného manžela... Pre zbytočné fantazírovanie o tom, čo by sme mohli mať alebo čo by sme chceli mať, zabúdame na hodnotu toho, čo práve máme a kým práve sme.

Bije sa to v nás, až nevidíme skutočnú hodnotu toho, čím sme momentálne obdarovaní. Myslím, že to neprežívam iba ja. A vnímam to ako veľké nebezpečenstvo.

Páčia sa mi vaše knihy, pretože na rozdiel od iných príbehov sa v nich nebojuje a pozitívne postavy neupadajú, nevytrácajú sa zo života. Čím to je?

Pravda je, že nemám rád boje. Prekážajú mi a ťažko sa mi o nich aj píše, vlastne o nich neviem písať. Vyhýbam sa aj rozprávkam a príbehom, kde je príliš veľa boja a násilia.

Mám rád, keď dej ľahko plynie, postavy sa pomaly budujú a premieňajú, kde sa ich charakter vyvíja a ony bojujú s tým dobrým a zlým v sebe samých. Mám radšej trpezlivejšie čítanie.

Aj v knihách o Pustovníkovi je to skôr o budovaní charakterov konkrétnych postáv, ich vnútorných zápasoch než o tom, že by tam po každých dvadsiatich stranách zúril boj alebo zabíjanie. Príliš veľa krvi mi nesvedčí.

Ale určite bojujete aspoň počas tvorby. S čím najviac?

Sám so sebou. Aby som mal trpezlivosť, aby som mal pokoru prepísať veci, ktoré nie sú napísané dobre. Stáva sa mi, že si prečítam nejakú kapitolu a poviem si, že som ju mohol napísať lepšie. Pri písaní je potrebné mať pokoru.

Nemám problém, ak mi niekto povie, že je niečo zle napísané a vyžaduje si to prepis alebo že postava sa nehodí do konceptu. V skutočnosti som za každý takýto postreh vďačný.

Tým, že som príbeh vymyslel a žil v ňom dlhý čas, vnímam ho inak ako čitateľ, ktorý nie vždy rozumie, ako to v príbehu funguje a nepozná väzby, ktoré sú pre mňa samozrejmé. Tak ako pri každej práci, aj pri písaní je potrebná trpezlivosť, pokora a vytrvalosť.

Názvy posledných troch diel Pustovníka sprevádzajú slzy. Slzy Zeme, Slzy Matky a Slzy rytiera. Prečo ste sa rozhodli práve pre tento motív?

Prvá časť je zoznamovaním so svetom Pustovníka, kým druhá, tretia a štvrtá sú akoby samostatným veľkým príbehom, ktorý vychádza z prvej časti. Aj preto som sa knihy rozhodol zjednotiť pod spoločným názvom Slzy.

Svojou tvorbou miestami pripomínate známeho brazílskeho spisovateľa Paula Coelha. 

Dobre, že hovoríte miestami. Jeho postavy žijú v realite, kým moje v rozprávkach.

Je nejaký špeciálny odkaz, ktorý chcete čitateľom svojimi knihami odovzdávať?

Že dobré konce sú skutočné, ale  bez zázračnosti nemožné.

Veríte na zázraky?

Samozrejme. Jeden zažívam pri každej svätej omši, keď ako kňaz držím v rukách Boha. Nie je lepšie slovo na vyjadrenie tej chvíle: zázrak.

Stretli ste sa v živote, či už priamo, alebo prostredníctvom niekoho, so zázrakom?

Keď sa povie slovo zázrak, ľudia zväčša očakávajú niečo veľké, bombastické. Lenže zázraky sú aj v každodenných maličkostiach, keď sa ráno postavím na nohy, keď spoza mrakov vykukne slnko, keď sa dieťa usmeje a manžel láskavo prihovorí.

Zažívame ich dennodenne a nevšímame si ich. To nás ochudobňuje. Zázrakov je pre každého dosť, len treba byť vnímavý. Nič nie je samozrejmosť. Ani náš život, ani ľudia v ňom. Všetko, čo máme, je láskavý dotyk Boha.

Kto podľa vás koná zázrak?

Znie to ako chyták. Samozrejme, že ten, ktorý môže dať človeku, čo nedokáže dať sám: Boh.