Dospelým sa stanem, až keď začnem robiť svoje rozhodnutia

V rámci kňazskej a učiteľskej služby pracujete najmä s mládežou. Čo vás na tom najviac obohacuje?
Zmysel pre pravdu, pre čestnosť; chuť robiť niečo so svetom; určitá neskazenosť; určitá neochota pristať na kompromisy a bláznivosť tej mladosti. Myslím si, že práve ten zmysel pre bláznivosť získavam a čerpám od mladých.

Na svojich prednáškach hovoríte, že pre svedectvo o radostnom živote kresťana je dôležitá chuť žiť naplno. Ako získať túto chuť, keď je niekto utrápený alebo má ďaleko od Krista?
To je otázka všetkých otázok. Pretože kresťanstvo hovorí jednu veľmi dôležitú vec: život má zmysel. Život nie je biologický fakt, ale je to dar a ty, chlapče, tu na svete máš nejakú úlohu, tak sa snaž. Do tej úlohy patria všetky radosti, ktoré máš, ale patria do toho aj choroba či utrpenie.

Z úst pápeža Františka počúvame o gaučovej mládeži, ktorá namiesto aktívneho života ostáva v pohodlí a bezpečí. V knihe Nevyžádané rady mládeži píšete, že vlk sa snaží byť až do konca života vlkom a človek to niekedy nechce dotiahnuť do konca. Čo podľa vás paralyzuje dnešnú mládež, že je často taká gaučová?
Budem citovať obľúbeného pápeža Františka z apoštolskej exhortácie Gaudete et exsultate: Viete čo je opakom svätosti? Priemernosť. Človek by povedal, že je to nejaké zlo, ale je to priemernosť.

Pápež hovorí: mier vysoko. To znamená neuspokojiť sa s málom. Ži život. Nemyslím si, že by súčasná mládež bola gaučová, skôr si myslím, že sú to deti. Pred pár týždňami sa vysokoškoláci z celej republiky stretli na Velehrade na Morave.

Mali sme tam súťaž, pri ktorej sa behalo aj cez potok. Tie decká sme nešetrili. Jeden z chlapcov nám potom v spätnej väzbe vytkol, že sme ho neupozornili, aby dodržiaval pitný režim. Tak som si hovoril, že v 25 rokoch mu budem vysvetľovať, že keď ide do lesa, má si vziať vodu či repelent proti hmyzu. Toto je tá gaučová mládež.

Keď máme sväté omše pre mladých s gitarovým sprievodom, zaspievame si napríklad pieseň Aká úžasná musí byť tá láska, čo prišla k nám. Je to skladba vhodná pre 13-14 ročné dievčatá, keď to však spieva 30-ročný chlap, neviem si to vysvetliť.

Ten má mať rodinu, deti a má byť skalou pre manželku, má byť chlap, takže je to zvláštne. Rozprával som sa o tom s istými manželmi, ktorí sú brilantnými psychosomatikmi, a tí mi hovorili: dievčatá sú v poriadku, ale „kluci jsou bábovky“. Naozaj si myslím, že v Česku sú super dievčatá, ale desní chlapci.

Myslíte si, že je mládež vytláčaná na perifériu spoločnosti?
Nemyslím si, že by boli na periférii, určite nie. Faktom však je, že mládež, nie len tá kresťanská, je ufňukaná. Fňukáme: ja som veriaci a som diskriminovaný; ja som homosexuál a som diskriminovaný; ja som onaký a som diskriminovaný... Tak nefňukaj a snaž sa žiť naplno.

Hovoríte, že nevnímate, že by mladí boli na periférii spoločnosti. Naše školstvo je však dlhodobo zanedbávané. Nie je tento nezáujem o vzdelávaciu politiku vytesňovaním mladých na okraj?
Viete, ja si myslím, že mladí sú vcelku akcieschopní. Vy máte tiež obrovskú výhodu, že máte euro a ste viac prepojení s Európskou úniou. Uvedomte si, koľko mladých je v rámci projektu Erasmus v zahraničí a zrazu tí starí lapajú po dychu, pretože, keď sa ten mladý človek vráti domov, má 25 rokov a ovláda tri jazyky.

I niektorí politici pritom vedia iba česky. Mali sme Janu Bobošikovú, ktorá úspešne kandidovala do europarlamentu s heslom „nebudem mlčať ani v Bruseli“. Potom sa zistilo, že neovláda iný jazyk ako češtinu. Chápem, že tá staršia generácia má strach z tých 25-ročných, pretože ovládajú 3-4 jazyky a nemajú taký problém uplatniť sa.

Na jar sa na Slovensku konali veľké zhromaždenia po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Hybnou silou protestov boli mladí, ktorí kritizovali pomery, v akých funguje naša spoločnosť. Ako ste to vnímali?
Bol som na to veľmi hrdý a veľmi pozorne som situáciu sledoval. Ukázala sa veľmi dôležitá vec – a ona sa paralelne ukazuje v Česku i na Slovensku –: že tí mocní skúšajú, čo si ešte môžu dovoliť.

Robia jemné sondy, a keď národ povstane, stiahnu sa. Sú to v podstate zbabelci. Keď prišla kauza zavraždeného Jána a Martiny a začali tie demonštrácie, zrazu si tí mocní uvedomili: pozor, teraz sa prešlo cez nejakú hranicu.

Keby tie demonštrácie neboli, pokračuje sa ďalej v zabehnutých koľajach. Na tomto prípade sa ukazuje, že demokracia funguje a že je potrebné, aby dal niekto iskru sudu s prachom a zorganizoval demonštráciu. Potom to už ide samo.

Protesty časom zoslabli, veľa vecí však ostalo nevyriešených. Myslíte si, že bude potrebné tú iskru na zmenu znovu zapáliť?
Dúfajme, že nebude potrebné ju zapaľovať, že tie veci pôjdu ďalej. Myslím si, že práve teraz je v oboch krajinách tá doba trpezlivého vysvetľovania a vysvetľovania toho, prečo volím túto stranu a nevolím inú stranu a prečo sme vlastne demonštrovali, prečo si myslíme, že je dôležitá sloboda tlače.

Je vyjdenie do ulíc prejavom chuti mladých žiť naplno?
No iste. Kto má byť kvasom tohto sveta? Kto má byť svetlom a soľou zeme? Kto iný by toto mal robiť? Pretože to je naše zadanie: neodtiahnuť sa od sveta. My máme byť vo svete, ale nebyť zo sveta.

Keď Pán Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, i ja musím milovať tento svet. Nemôžem sa z neho stiahnuť, a musím sa veľmi snažiť, aby som tento svet urobil pekným miestom na prebývanie. Pretože ak Boh miluje tento svet, tak ja by som mal taktiež.

Cirkev sa pripravuje na synodu o mladých. Veľa sa hovorí o mravnom zákone, ale čo sú možno ďalšie veci, ktoré by mladí potrebovali počuť?
To, že sú pozvaní k veľkým veciam, že sú pozvaní k mystike; a že ak budú čakať, kým sa zbavia svojich hriechov, tak budú čakať do smrti. A že zodpovednosť za svet je na nich. Toto nie je malá úloha.

To, čo ma trápi, je, že chýba vôľa a akási zodpovednosť za svoj život. Mal som duchovný rozhovor s 50-ročným chlapom, ktorý 4-5 rokov chodil s nejakou slečnou a pýtal sa ma, či už je zrelý, aby uzavrel manželstvo. Akoby sa tá dospelosť posúvala ďalej a ďalej. Mám dojem, že sa posúva až tak, že človek ešte predtým umrie (smiech).

Chýba teda odvaha?
Odvaha, zodpovednosť za svoj život, strach zo zlých rozhodnutí a hľadanie skratiek. Napríklad prišlo dievča a pýtalo sa ma, či je Božia vôľa, aby chodila s jedným chlapcom.

Potrebovala autoritu, videla, že som kňaz, tak chcela nech buchnem do stola a poviem: áno, Boh to takto pre teba chce. To kňaz nesmie povedať, pretože radšej sa zmýliť vlastným srdcom ako nasledovať rady druhých.

Dospelým sa stanem až keď začnem robiť svoje rozhodnutia. Áno, aj keď budem robiť zlé rozhodnutia. Tie bude robiť každý, pretože nik nie je Boh a nemá všetky informácie. Musím sa však naučiť robiť rozhodnutia.

Žiť zodpovedne je teda naplnením dospelosti?
Áno, žitím sa človek stane dospelým, pocíti zodpovednosť za svoj život. Poľský sociológ Zygmunt Bauman hovoril, že dnes prechádzame zemou ako turisti, ako keď cestujeme na dovolenky.

Chodím s fotoaparátom, fotím si domácnosti, kde sa žije ešte tradične, akoby som mal napísať nejakú reportáž o planéte pre nejakú inú civilizáciu. Žijeme životy tých druhých, fotíme si, zaujímame sa, ale že by som ja mal žiť svoj život, že ten môj život je zadaním, to nám nenapadne ani vo sne.

Ako úlohu v tejto schopnosti vziať zodpovednosť za svoj život zohrávajú rodičia?
Carl Gustav Jung zomrel v roku 1961 a už v tej dobe sa pýtal, ako sa majú stať z deciek dospelí ľudia, keď ich rodičia sú tiež deti; keď ich v škole namiesto učiteľov vyučujú deti. Ak dieťa v živote nestretne ani jedného dospelého, ako sa ním má stať?

Je to úloha pre nás všetkých, aby sme dozrievali, boli dospelí a vzali zodpovednosť do svojich rúk. Rodičia musia byť osobnosti. Veľmi neverím na výchovné metódy, verím však na výchovu príkladom, to je jediné, čo – myslím si -, funguje.

Je množstvo príručiek ako odovzdávať vieru deťom a uznávam, že sú dôležité, ale keď som začal kedysi dávno učiť náboženstvo na gymnáziu, jeden veľmi múdry skaut mi povedal: máš jedinú úlohu, ktorá je veľmi jednoduchá – musíš ich presvedčiť, že tomu sám veríš.