Falošné predstavy o Bohu nás vedú k strachu

Ako vznikajú falošné predstavy o Bohu?

Nikto sa nenarodil ako veriaci ani ako ateista. Viera v existenciu Boha alebo viera, že Boh neexistuje, sa tvorí od raného detstva. V prvom rade si musíme uvedomiť, že o Bohu máme vždy len predstavy.

Nakoniec sa ani nemôžeme vyzuť z toho, aby sme si Boha a pravdy, ktoré vyznávame v Kréde, nejako nepredstavovali. To patrí k nášmu spôsobu vnímania sveta. Na druhej strane je to zároveň problém.

Apoštol Pavol to vyjadril v Liste Hebrejom, kde tak trochu karhá miestnu komunitu slovami: „Lebo hoci by ste po toľkom čase sami mali byť učiteľmi, znova potrebujete, aby vás niekto učil začiatočným prvkom Božích slov. Stali ste sa takými, čo potrebujú mlieko, a nie pevný pokrm. A nik, kto dostáva mlieko, nechápe slovo spravodlivosti, lebo je ešte dieťa“ (Hebr 5, 12 – 13).

V týchto slovách je výstižne ukázaná podstata problému, o ktorom sa rozprávame. Každá viera sa niekde začína, ale má sa vyvíjať a dozrievať. No nie každý sa dostane k pevnému pokrmu.

Tých príčin je viacero. Pavol v predchádzajúcom 11. verši hovorí o lenivosti, čo sa týka už skôr sveta dospelých, ale k tomu by sme mohli ešte pridať prvé zážitky s náboženskou socializáciou v detstve.

Korene tohto problému je teda možné hľadať už v detstve človeka?

Psychológovia sa zhodujú v tom, že raný vek dieťaťa je kľúčový na formovanie jeho osobnosti.

Keď v tomto veku dôjde k nejakým traumám, môže to poznačiť celý život. V dieťati spontánne vznikajú rôzne obranné mechanizmy ako reakcia na nejakú traumu či neprijatie a tie sa stanú jeho „brnením“, s ktorým ide do sveta. To potom bude nutne ovplyvňovať jeho vzťahy vrátane vzťahu s Bohom.

O tejto dôležitej téme je mnoho literatúry a konečne sa o tom dnes čoraz viac hovorí aj v kresťanskom prostredí. Má to totiž priamy vplyv na náboženský život.

Jezuita Gerard Hughes to v knihe Boh prekvapení výstižne vyjadril vetou: „Zanedbanie tejto pravdy a úsilie obísť pri ceste k Bohu vlastnú ľudskosť je koreňom mnohých omylov, znechutenia a dezilúzie medzi kresťanmi.“

Hovorí sa, že až 80 percent kresťanov má falošnú predstavu o Bohu. Koľkí napríklad vnímajú Cirkev ako deku, čo ich dusí, a Ježiša ako niekoho, kto im niečo berie?

Akú úlohu zohrávajú rodičia pri formovaní obrazu o Bohu u svojich detí?

Vo výbornej knihe s českým názvom Nevyšlapanou cestou Scott Peck hovorí, že naše náboženstvo je do značnej miery určované neopakovateľným zážitkom z detstva. Prvým bohom pre dieťa sú totiž jeho rodičia.

Dieťa nemá ešte vyvinuté abstraktné myslenie a rozumie svetu len skrze emócie a obrazy. Abstrakcia prichádza až okolo desiateho roku života. Preto prvá predstava o povahe Boha je vlastne prenesená povaha rodičov.

Je to zmes vlastností matky a otca, prípadne ich náhradníkov. Dieťa ešte nemá možnosť porovnávať svoju skúsenosť s inými, preto sa mu rodičia javia ako bohovia.

V prvom rade, aj keď to nemusí byť nutné pravidlo, je to mama, ktorá dieťa dojčí, stará sa oň, a teda je preň všetkým, čo sa spája s pojmami istota, bezpečie, dôvera, prijatie. Nejde však o to, čo rodičia deťom o Bohu hovoria, ale v prvom rade o to, ako konajú.

Ako sa správajú jeden k druhému, k našim súrodencom, k nám samotným, ale aj k druhým ľuďom okolo nás. Keď to dieťa vidí, tak sa domnieva, že to má robiť rovnako. To sa prenáša aj na obraz Boha.

Ak to rodičia robia takto, potom to Boh určite schvaľuje a je to jeho vôľa – myslí si dieťa. V tomto sú deti nesmierne zraniteľné, lebo sú v podstate bezbranné.

Aké sú najčastejšie mylné predstavy o Bohu?

K  najfrekventovanejším falošným predstavám o Bohu patrí predstava boha sudcu, boha smrti, boha výkonu, účtovníckeho boha zákona alebo boha, ktorý je na druhej strane, a ak sa oňho nebudeme zaujímať my, tak si nás nevšimne.

Zväčša ide o rôznorodú kombináciu týchto predstáv, ktoré majú svoje psychologické a ideové korene. Mylné predstavy v prvom rade súvisia so spomínanými ranými skúsenosťami v detstve. Môžu však byť vyvolané aj zdeformovanou katechézou.

S tým sme mali v dejinách Cirkvi tiež veľa skúseností. Detstvo je však kľúčové. Tu sa totiž rodí základné nastavenie postoja voči svetu, do ktorého patrí aj Boh. Ak bude mať dieťa milujúcich a odpúšťajúcich rodičov, bude najskôr veriť aj v milujúceho a odpúšťajúceho Boha.

Ale ak bude mať rodičov, ktorí ho napríklad kruto trestali, najskôr vyrastie s predstavou prísneho, kruto trestajúceho a hrozivého Boha.

Falošné obrazy sú teda skôr nejakou zmesou so skúsenosťou prijatia či neprijatia v detstve a katechézou, ktorá neprimerane kladie dôraz na výkon, súd a strach z Boha než na jeho milosrdenstvo, lásku a súcit s nami.

Dokonca sa môže stať, že dospelý človek bude vedieť o Bohu hovoriť len to pozitívne, ale v hĺbke svojej duše ho bude stále ovládať strach a neistota.

Koľkí ľudia sa hlásia k viere, a keď príde nečakaná situácia ohrozujúca ich život – a ona raz skutočne príde –, zrazu ich prepadne strach a hlavou im prebehne otázka, či už sú pripravení na stretnutie s Bohom. Odkiaľ sa berie tento strach? Prečo sa bojíme, keď veríme vo večný život?

Určite je na mieste strach v súvislosti s pudom sebazáchovy. To je takmer nutné. Ja však hovorím o strachu zo stretnutia s Bohom, ktorého zväčša vnímame ako sudcu než ako milosrdného otca z podobenstva o márnotratnom synovi.

Odkiaľ vieme, že sa máme báť Boha? S týmto vedomím sme sa predsa nenarodili, ale sme ho získali od druhých a potom ho ďalej odovzdávame.

Vieme sa tohto strachu z Boha zbaviť?

Keď budeme na tom pracovať, môžeme túto niť falošných obrazov pretnúť, ako to urobil napríklad svätý František. Ten dokonca smrť nazval sestrou, ktorá ho vlastne prevádza z jednej dimenzie bytia do inej. Je tu však ešte jedna dôležitá rovina, ktorou je hriech.

Ten nás, žiaľ, akosi „predurčuje“ k vnímaniu nášho vzťahu s Bohom v rovine oddelenosti, čo je koreňom strachu z neho. Boh je však v nás a v nás žije svoj život. To je ale ten pevný pokrm, o ktorom hovoril apoštol Pavol.

Pri nešťastiach ľudí občas počúvame otázku: „Prečo to Boh dopustil?“ Je toto správne vnímanie Boha?

Problém utrpenia je kľúčovou otázkou pre filozofiu, ktorá sa zaoberá Bohom. Hovoríme jej teodícea, ktorá vznikla ako reakcia na otázky typu: Ak je Boh dobrý, prečo je zlo? Ak nás Boh miluje, prečo trpíme? Nakoniec je to otázka, ktorú rieši samotná Biblia v Knihe Jób.

Je veľa racionálnych riešení týchto problémov, ale úprimne povedané, neviem, či nám nejaké môže pomôcť, keď sa s utrpením v našom živote stretneme. Riešenie je totiž v pochopení samotného zjavenia sa Boha na kríži. To je oblasť, ktorú nemôžeme opisovať len racionálne, ale výlučne mysticky.

Potom pochopíme, že kríž je nutnou súčasťou vzkriesenia. Ak zrno neodumrie, nemôže priniesť úrodu, hovorí Ježiš. Utrpenie teda nie je otázkou Božej réžie, vôle či akéhosi stiahnutia sa Boha od nás, ale nutnou súčasťou života.

Všetci totiž zomrieme, ale kresťanská nádej nehovorí o smrti ako o konci, ale ako o premene. A táto premena je to, čomu hovoríme vzkriesenie. Ak však budeme vzkriesenie vnímať ako resuscitáciu, tak nepochopíme, aký život nám Boh pripravil.

Mnohí ľudia v núdzi sa tiež pýtajú, za čo ich Boh tresce. Naozaj Boh trestá?

Chápanie Boha, ktorý tresce, vyplýva z falošnej predstavy Boha, ktorý svet riadi mocenským spôsobom. Výstižne to opísal ruský mysliteľ Nikolaj Berďajev, podľa ktorého sme v našich dejinách vlastne preniesli na Boha spôsob nášho usporiadania spoločnosti, ktorý je pyramidálny.

Zhora nadol. Od najsilnejších k najslabším. V tejto pyramíde platia prísne pravidlá a mocenské usporiadanie. Potom logicky všetko musí nejako súvisieť s Božou vôľou. Boh, ktorého zjavuje Ježiš, sa však od tejto našej pyramídy dištancuje.

Pavol to nazval pojmom kenóza – vyprázdnenie Boha, ktorý sa stal sluhom, aby sme mali život. My sme však skôr navyknutí vnímať Boha ako mocného a silného, lebo to vyhovuje nášmu egu. Sami máme s mocou problém a neraz po nej túžime, keď ide o presadenie nášho ega.

Žiaľ, ako hovorí Berďajev, „človek tvorí Boha na svoj obraz a vkladá do Boha nielen to najlepšie, ale aj to najhoršie zo svojej povahy“. Jednoducho máme sklon vytvárať Boha, ktorý by bol rovnaký ako my – zatiaľ čo pôvodne to malo byť naopak. Spájanie Boha s naším utrpením má tento koreň.

Zamyslime sa nad tým, čo hovorí Ježiš vo večeradle v Jánovom evanjeliu. Ježiš tu vlastne dookola spomína jednotu medzi ním a Otcom a medzi ním a nami. Takto nám zjavuje, že každý z nás je súčasťou života Trojice. Ak by si Boh, ktorý je vo mne, prial moje utrpenie, nebol by sám proti sebe?

Trest a utrpenie sú, ale je to často v réžii našich rozhodnutí, ako aj prírodných zákonov, ktoré sú za mnohými našimi chorobami aj umieraním.

Kresťan však vo viere, nádeji a láske vie, že to je len premena, ktorou bude naša jednota s Bohom plne zavŕšená! Takéto myslenie sa tiahne naprieč celou kresťanskou mystikou od raných počiatkov kresťanstva.

V čom tkvie nebezpečenstvo falošných obrazov? Môžu mať za následok aj odpadnutie od viery?

Každý falošný obraz o čomkoľvek je nebezpečný v tom, že zakrýva pravdu. Je známe, že mnohí ľudia, ktorým bol sprostredkovaný falošný obraz, sa ho potrebujú zbaviť, lebo sa, prirodzene, nemôžu cítiť dobre. Ak je príliš silný, tak to naozaj môže viesť aj k pozícii ateizmu.

Neraz je to však odmietnutie zla z falošného obrazu ako Boha samého. Ale ak sa človek s Bohom ináč nestretol, ťažko mu môžeme niečo vyčítať. Ak to človek robí vedome, možno je to istým spôsob dobrý znak, že je s tým obrazom nespokojný, a tým vlastne hľadá.

Niekedy to človek urobí rafinovanejšie a falošný obraz vytesní tým, že Boha premení na Santa Clausa alebo rozprávkového deduška na oblaku, ktorého nie je nutné brať vážne.

Je možné sa takýmto predstavám vyvarovať? Ako si vieme overiť, že obraz, ktorý nám je o Bohu predostretý, je správny?

Skúškou správnosti je život. Strom poznáš po ovocí, hovorí Ježiš. Musíme si položiť otázku, čo je podstatou kresťanského života. Dnes sa nám tu napríklad rozširuje teológia prosperity, ktorá nie je v súlade s evanjeliom, ale je atraktívna pre ego nášho povrchného ja.

Skutočný kresťanský život je život v slobode, radosti, o ktorom hovorí Ježiš, a o vnútornom pokoji. To však nedosiahneme, keď sa svet bude točiť okolo našich záujmov, ale keď pochopíme, že už nemáme čo stratiť, lebo sme v ňom a on je v nás.

Aký obraz Boha by sme z hľadiska náuky viery mali považovať za správny?

Mnohí z nás zrejme musia doslova zmeniť vieru, do ktorej boli vovádzaní od svojho detstva. Potrebujeme uveriť väčšiemu tajomstvu, než je len existencia Boha. Potrebujeme uveriť, že Boh je na našej strane. Uveriť, že sme súčasťou prúdenia Božieho života v nás.

Pohanskí bohovia pojedali obety a rozhodovali o osude ľudí. Ježiš nám však zjavil Otca, ktorý sa spolu s ním, naopak, obetuje pre nás. Stáva sa pokrmom, Eucharistiou, ktorú pojedáme my. Prijal možnosť zranenia z našej strany, lebo jeho láska je nezištná.

A doslova nám dáva prednosť tak, ako sa to deje v kruhu života Božskej Trojice, kde niet moci a prvenstva, ale vzájomné obdarovávanie, ktorého sme aj my súčasťou. Toto je cesta našej premeny. 

Obraz Ježiška ako nositeľa darčekov

Vianoce sú dôležitým sviatkom, ktorý nám pripomína viac než len fyzické narodenie historického Ježiša. Inak by nebol rozdiel medzi oslavami narodenia Ježiša a iných významných osobností sveta. Vianoce sú v prvom rade teológiou vtelenia. Tá hovorí o narodení Boha v nás.

To znamená pochopiť, že celý môj život je dar. Opäť si môžeme pripomenúť slová apoštola Pavla: „Čo máš, čo by si nebol dostal?“ Darčeky pre deti by potom mohli byť prípravou na pochopenie pravdy, že všetko je dar.

Ak ich však spojíme so zásluhovosťou – bol si dobrý, tak darček dostaneš; bol si zlý, tak nedostaneš –, cit pre dar vlastne zabijeme. Naša kultúra je, žiaľ, viac postavená na zásluhovosti a máme problém uveriť, že Boh sa nám dáva zadarmo. „Čo vlastne skutočne máme?“ pýtam sa študentov.

„Mám svoj život v rukách?“ Nikto z nás si život predsa nedal a ani nedáva. Môžeme sa oň starať, ale nie sme jeho zdrojom. V každom okamihu je nám život dávaný a v Duchu Svätom to objavujeme ako jednotu s Bohom. K tomu sa však musíme prepracovať skrze kontemplatívnu modlitbu.

Potom začneme objavovať, že všetko je už hotové a niet miesta, udalosti, času ani situácie, kde nie sme v Bohu a on v nás. To je nielen oslobodzujúce, ale to je presne ten život, o ktorom hovorí Ježiš. To je aj podstata vianočného tajomstva.