Farár celého sveta, kde boli komunisti

Dodnes stojíme v nemom úžase a pokore pred kňazmi, ako bol aj Pavol Mária Hnilica, ktorí sa ani počas najtvrdšieho prenasledovania Cirkvi v dramatických 50. rokoch minulého storočia nezľakli, a dali sa tajne vysvätiť za kňazov a biskupov. Pritom im reálne hrozilo dlhoročné väzenie, ba dokonca i trest smrti. Za vieru v Boha sa trestalo. Mal Pavol Mária Hnilica strach?

Rehoľná sestra matka Marie Vojtěcha Hasmandová, SCB, väznená pre vieru, 24. júla 1955 napísala svojim najbližším z väzenia: „O mňa sa nebojte! Som šťastná a často sa až zachvejem pod ťarchou Božej dobroty.

Veď človek poznáva, ako každá nepatrnosť, ktorú dáva hoci aj nedokonale, je hlboko prevážená láskou toho, ktorý sa nikdy nedá predbehnúť v dobrote.“ Čítajúc takéto slová v liste písanom z väzenia sa nám poodhaľuje tajomstvo, odkiaľ čerpali veriaci silu počas drastického prenasledovania.

Skutočná viera v Boha, že on je láskavým a dobrotivým Otcom a my sme v jeho náručí, nech sme kdekoľvek, pomohla mnohým mladým mužom v tej dobe prekonať strach a ísť verne za svojím povolaním.

Preto nebolo pre mňa udivujúce, keď aj v životopise biskupa Hnilicu som sa dočítal, že necítil strach, iba smútok, že jeho kňazské štúdium sa tak zrazu a predčasne skončilo v noci z 13. na 14. apríla 1950, keď komunistickí vojaci obsadili jezuitské kolégium v Trnave, zatkli všetkých seminaristov a odvážali ich do koncentračného tábora.

Na čo vtedy myslel Pavol Hnilica?

V autobuse, ktorý ich viezol do neznáma, Pavol Hnilica ako mladý študent teológie vyjednával s Bohom: „Prosím, nechaj ma žiť, aby som aspoň raz v živote mohol slúžiť svätú omšu, potom môžem zomrieť!“ Spomenul si na svoju matku, ktorá sa toľké roky denne modlila za jeho kňazstvo.

„Či je možné, aby ju Pán Boh nevyslyšal?“ pýtal sa v duchu sám seba. Vytiahol z vrecka Sväté písmo a len tak naslepo začal čítať text, ktorý mu prvý padol do očí. Bolo to z Evanjelia podľa Lukáša; slová, ktoré povedal Kristus Pán učeníkom na ceste do Emauz: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko trpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ (Lk 24, 26 – 27).

Boli to slová, ktorými vzkriesený Spasiteľ oživoval sklesnutého ducha svojich učeníkov. Aj oni si vtedy mysleli, že je všetkému koniec, že zvíťazili sily temnoty, a sám Kristus ich musel uistiť, že jeho poníženie, utrpenie a smrť nie sú porážkou, ale základom budúcich víťazstiev.

V ťažkých chvíľach ho teda povzbudzovalo čítanie Svätého písma?

Áno, Pavol Hnilica nachádzal útechu a posilu aj v slovách Svätého písma a v modlitbe, ako si na to sám neskôr spomínal: „Keď nás komunisti násilne vyviezli z kláštorov a stali sme sa ich väzňami, zdalo sa, že sme bezmocní. Vzali nám slobodu, ale nemohli nám vziať tú najmocnejšiu zbraň: modlitbu. A aj v strašnom položení sme si boli istí, že Božia pravda nakoniec zvíťazí.“

Viera v Božie víťazstvo mu pomáhala prekonávať prirodzený strach, a keď sa pozerám na biskupov život aj v neskorších rokoch, musím konštatovať, že väčšia ako strach bola jeho neotrasiteľná dôvera v Božiu ochranu, čoho potvrdenie nachádzame v jeho slovách:

„So svätým Pavlom mohol by som vypočítať nebezpečenstvá, v ktorých som sa často ocitol, a zo všetkých ma vyslobodil Pán múdrym riadením, nad ktorým musím žasnúť. A preto by som chcel v prvom rade za všetko ďakovať nekonečnej Božej dobrote.“

Ako neskôr spomínal na tajnú kňazskú vysviacku 29. septembra 1950?

Na svoju kňazskú vysviacku si vždy spomínal ako na najkrajší deň svojho života, v ktorý sa s veľkou radosťou obetoval a ešte vrúcnejšie zveril Panne Márii. Bol si vedomý, že za milosť kňazskej vysviacky vďačí jedine jej.

Nemrzelo ho, že to bolo tajné? Nemohol tam byť nikto z jeho blízkych.

Iba prítomnosť jeho matky na kňazskej vysviacke, ktorá prebiehala jednoducho, bez spevu, bez slávnostných ceremónií a okrás, by dokázala zväčšiť radosť, ktorou bolo naplnené jeho srdce.

Nebolo to určite prehnané, keď otec biskup vo svojom životopise píše, že návrat domov po kňazskej vysviacke bol tým najkrajším návratom v živote. Srdce mal preplnené novokňazskou radosťou.

Na poslednom úseku cesty, ktorý išiel peši, prežíval povznášajúci pocit radosti a vtedy by sa nebol vymenil s nikým iným na svete. Ideál, pre ktorý žil a pracoval, sa uskutočnil. Keď vošiel do rodnej dediny, bola už hlboká noc.

Ľudia spali, všade bolo ticho a pokoj. Stačilo slabo zaklopať na okno rodného domu a matka už otvárala dvere i náruč. „Mamička, moja i vaša túžba sa splnila – som kňazom!“ boli jeho prvé slová. Matka sa rozplakala a nebola schopná povedať ani slovo. Iste mala rovnakú, ak nie väčšiu radosť ako syn.

Štafetu „tajného biskupstva“ odovzdal Jánovi Chryzostomovi Korcovi. Biskup Hnilica emigroval; biskup Korec bol jedným z veľkých pilierov podzemnej Cirkvi. Aké boli ich kontakty počas totality, keďže boli na opačných stranách železnej opony?

Odovzdávanie „štafety“ sa udialo z rozhodnutia jezuitských predstavených. Muselo sa vykonať v tajnosti, a tak o biskupskej vysviacke v byte na Turčianskej ulici v Bratislave vedel len jeden človek a bol ním jezuita Karol Ďurček.

Po emigrácii biskupa Hnilicu nebola možnosť pravidelného kontaktu, ale jeho cesty do Poľska, Rakúska alebo Juhoslávie a taktiež návštevy niektorých kňazov zo Slovenska v Ríme umožňovali biskupovi Hnilicovi, aby bol dostatočne informovaný o živote a činnosti biskupa Korca.

Fokolarín Guido Mirti bol tiež jedným z tých, ktorí sa zaslúžili o prenos spoľahlivých informácií medzi biskupom Hnilicom a biskupom Korcom. Od kardinála Korca som sa dozvedel, že sa s biskupom Hnilicom bližšie spoznal v roku 1945, keď ako bohoslovci chodili do trnavskej nemocnice pomáhať ošetrovať ruských vojakov, a že už vtedy mal ohromne vyvinutý hlboký zmysel pre apoštolát.

Chodil medzi ruských ranených vojakov, rozprával sa s nimi aj o duchovných veciach a modlil sa s nimi. Už tam sa prejavilo, že má kňazského ducha a kňazské zmýšľanie.

Nezabudnuteľné bolo ich stretnutie v roku 1969, keď biskup Korec prišiel do Ríma a pri osobnej audiencii mu pápež Pavol VI. daroval biskupské insígnie. V akej atmosfére sa nieslo toto vzácne stretnutie?

Aj po rokoch kardinál Korec zdôrazňoval, že to bola zásluha biskupa Hnilicu, že sa mu dostalo toľko priazne pápeža, lebo tam si uvedomil, aký blízky bol biskup Hnilica pápežovi Pavlovi VI., keď si ho zavolal, aby v jeho prítomnosti mohol odovzdať dary biskupovi Korcovi.

Existuje audionahrávka rozhovoru biskupa Hnilicu s biskupom Korcom bezprostredne po audiencii. Kardinál Korec dopodrobna prerozprával biskupovi Hnilicovi celý jej priebeh. Pri započúvaní sa do tohto rozhovoru som mal aj ja možnosť akoby vycítiť atmosféru, v akej sa audiencia odohrávala a s akou láskou pápež Pavol VI. prijal biskupa Korca. Tá srdečná atmosféra je zachytená aj na fotografiách.

Na mnohých fotografiách je Pavol Mária Hnilica zvečnený ako usmievavý, milý, dobrosrdečný človek. Aj keď jeho životná púť bola náročná, bol takým slnkom pre iných aj mimo objektívu fotoaparátu?

Väčšina fotografií, ktoré sa nám dochovali, sú momentky a tam určite nemal čas myslieť na to: „Pozor, idú ma fotografovať, musím sa usmievať.“

Aby som však mohol aj na túto otázku pravdivo odpovedať, trochu som sa povypytoval tých, ktorí otca biskupa dobre poznali, lebo po jeho boku prežili mnoho rokov; medzi nimi bol aj jeho brat Janko, a musím priznať, že sa jednohlasne zhodli na tom, že ako každý iný človek, tak aj on mal chvíle, keď mu nebolo do smiechu, ale úsmev zachytený na fotografiách ho najlepšie vystihuje a prezrádza jeho charakter.

Biskup Hnilica vysvätil množstvo kňazov, aj vás. Čo vám pri vysviacke najviac kládol na srdce?

Bol neúnavným apoštolom, či už v prvých mesiacoch svojej biskupskej služby, keď pripravil mnohých mladých mužov na kňazstvo a aj ich vysvätil – raz v nemocniciach, inokedy v súkromných domoch alebo niekoľko ráz aj za tmy v horách.

Väčšina kandidátov žila v táboroch alebo musela ťažko pracovať v baniach a fabrikách. Ale ako otec biskup vravel: „Všetci, ktorých som vysvätil, boli hlboko šťastní a ochotní prevziať na seba najťažšie utrpenie.“ Takýmto verným robotníkom na Kristovej žatve zostal až do vysokého veku.

Veľmi dobre si pamätám, aj keď to bolo už takmer pred dvadsiatimi rokmi, ako mi pri mojej kňazskej vysviacke počas kázne kládol na srdce, aby som nezabudol, že aj on – keď bol v nebezpečenstvách, kde už ľudsky nemal východisko – utiekal sa pod ochranu Panny Márie a akoby ju „vydieral“, keď jej povedal: „Ak ma ty miluješ tak ako moja vlastná matka, to mi stačí. No viem, že ma miluješ viacej, lebo moja mamička mi dnes pomôcť nemôže, ale ty môžeš.“

Pripomenul mi aj slová, ktoré povedal pápežovi Jánovi Pavlovi II.: „Svätý Otče, dnes celý svet, celá Cirkev musí byť Totus tuus.“ A svoj príhovor zakončil, aby sme sa nepustili nikdy ruky Božej Matky, ale aby sme aj my boli Totus tuus.

A tak touto biskupovou radou, ktorú mi dal a ktorú si strážim ako vzácne dedičstvo, by som rád povzbudil dnes mladých chlapcov, aby sa nebáli vykročiť na cestu ku kňazstvu, ale aby sa zverili pod ochranu tej, pod ktorej ochranu sa zveril sám Pán Ježiš, náš Najvyšší Veľkňaz.

V istom zmysle sa mnoho udalostí v jeho živote odohrávalo akoby v tajnosti, v skrytosti. Aj zverenie Ruska Panne Márii. Prečo sa rozhodol vykonať toto tajné zverenie?

Pred časom som v jednej knihe o Augustínovi našiel odsek, v ktorom sa píše, že prijať sviatosť krstu sa väčšinou odsúvalo do rokov dospelosti, niekedy dokonca až na smrteľné lôžko – nie ako by sa azda mohlo zdať z nejakej nepeknej vypočítavosti, založenej na vedomí, že sviatosť jedným razom očistí od všetkých vín, ale preto, že záväzky, ktoré pokrstený bral na seba, a zodpovednosť, ktorá z nich vyplývala, sa vtedy brali veľmi vážne.

Podobný bol aj dôvod, prečo biskup Hnilica vykonal zverenie Ruska Panne Márii, lebo prianie Svätého Otca a výzvu Panny Márie bral vážne. Nič viac, nič menej.

Sú známe aj podrobnosti, ako biskup Hnilica vykonal toto zverenie?

Do Ruska sa otec biskup dostal v roku 1984 na taliansky cestovný pas cez Indiu, kde bol navštíviť Matku Terezu, ktorej odovzdal sochu Panny Márie Fatimskej požehnanú pápežom Jánom Pavlom II.

Do chrámu v Kremli, ktorý vtedy slúžil ako múzeum, prišiel ako turista s vreckami plnými zázračných medailí, ktorými ho „vyzbrojila“ Matka Tereza. V náprsnej taške mal všetky potrebné veci na slávenie svätej omše. V chráme si našiel tiché miesto, a akoby čítajúc komunistické noviny Pravda, v ktorých mal vložené liturgické texty, slávil svätú omšu a modlil sa text zverenia.

Jeho diecézou bol celý svet – ako mu ho zveril biskup Róbert Pobožný pri tajnej biskupskej vysviacke 2. januára 1951. Ku ktorej časti sveta mal biskup Hnilica špeciálne vrúcny vzťah?

Keď v liturgii biskupskej vysviacky nadišiel okamih, v ktorom sa zvyčajne vysvätenému biskupovi zveruje diecéza, biskup Róbert Pobožný odovzdal novovysvätenému biskupovi Hnilicovi duchovnú zodpovednosť nasledovnými slovami: „Tvoja diecéza sa rozprestiera od Pekingu cez Moskvu až po Berlín.“

Toto poverenie stať sa pastierom pre všetkých, ktorí trpeli pod komunizmom, prijal ako svoju životnú úlohu. O tridsať rokov neskôr, po svätej omši slávenej s pápežom Jánom Pavlom II. na výročie svojej biskupskej vysviacky, vzhľadom na ich priateľský vzťah mu pri raňajkách žartovne povedal: „Svätý Otče, len vy máte väčšiu diecézu – celý svet, potom príde moja: Peking, Moskva, Berlín.“

Na to mu pápež Ján Pavol II. povedal veľmi vážne: „To je tvoje misijné územie – to najťažšie a najnutnejšie, a ty musíš získať tie najlepšie sily Katolíckej cirkvi.“

Kto poznal otca biskupa, môže potvrdiť, že kade chodil, všade „verboval“ misionárov pre Rusko a v prvom rade prosil o modlitby. Pri niektorých rozhovoroch biskupa Hnilicu s Jánom Pavlom II. bola prítomná aj Wanda Półtawska, ktorá o biskupovej diecéze povedala:

„Svätý Otec niekedy žartoval, že otec Pavol je farárom celého sveta, kde sú komunisti. Keďže nemal vlastnú diecézu, bojujúc proti komunizmu, bojoval v mene celej Európy a dá sa povedať, že aj v mene ľudstva. Mal veľkú ,diecézu‘, lebo všade, kde bola katolícka viera ohrozovaná, tam bol Hnilica. Jeho sa nedalo len tak udržať na jednom mieste.“