Faust je jablkom prekladateľských svárov

V roku 1966 (Faust I) a v roku 1968 (Faust II) vyšlo toto dielo celé, a to v preklade Mórica Mittelmanna-Dedinského. Preklad však značne postriebril čas, a tak Malý Faust, ktorý vyšiel v roku 2015 v preklade Milana Richtera, hoci je aj nekompletný, pôsobí z doterajších prekladov najživšie, je moderný a je štylisticky vybrúsený.

Rok 2018 však priniesol Fausta opäť v kompletnom preklade, ale nie v úplne novom. Siahlo sa po starom preklade Mórica Mittelmanna-Dedinského. No vyšiel s úplne novými a impozantnými ilustráciami Miroslava Cipára a v modernom dizajne grafického štúdia Pergamen, za čo kniha získala Cenu Ministerstva kultúry Slovenskej republiky za celkovú výtvarnú a technickú kvalitu.

Autorom doslovu je v ocenenej knihe germanista JÁN ČAKANEK, s ktorým sme sa rozhodli kritickejšie porozprávať o slovenských prekladoch Fausta, ako aj o poetike diela, jeho filozofii a faustovských komentároch.

Historicky prvým prekladateľom celého prvého dielu Fausta bol Hviezdoslav. Podľa vašich zistení má tento preklad však veľa prehreškov a je „roztekavý“ – často ide o nadinterpretáciu originálu. Hviezdoslav sa nechal uniesť svojou vlastnou poetikou a osobným temperamentom. Fausta nesmierne rozšíril, menil metrický pôdorys, usporiadanie rýmov, celkovo prikrášľoval, dopĺňal. Zdá sa, že Hviezdoslav je oveľa lepší básnik ako prekladateľ.
Nepovedal by som, že oveľa lepší, ale že rovnaký. Hviezdoslav bol typickým predstaviteľom parnasizmu a túto svoju poetiku v plnej miere pretavoval aj do svojich prekladov. Nielen Faust, ale aj iné diela svetovej literatúry v svojej originálnej podobe mu slúžili de facto ako odrazový mostík k vlastným poetickým vzletom, boli mu inšpiráciou a lakmusovým papierom, na ktorom testoval možnosti súdobej slovenčiny.

Aj prekladom Fausta chcel dokázať, že slovenčina môže konkurovať súdobej maďarčine – preklad Fausta do maďarčiny v tom čase už existoval, zaslúžil sa oň Sándor Petőfi. Takáto funkcia prekladu vyrástla z podmienok spoločensko-politického vývinu. Síce v značnej miere deformovala originál, na druhej strane však obohacovala slovnú zásobu slovenčiny. Iná otázka už je, nakoľko zrozumiteľne.

Slová „chórovod“, „bŕsť“ či „žugan“ dnešnému recipientovi už asi veľa nepovedia, o nadužívaných pleonazmoch typu „spriahnuť-zapäť“, „kľapať-kapať“ či „kľať i sekať“ ani nehovoriac. Nie celkom súhlasím s menením metrického pôdorysu. Hviezdoslav sa ako prvý vyznačoval skutočne úpornou snahou zachovať jambický pôdorys verša, čo dosahoval násilným dosadzovaním jednoslabičných, často akoby ad hoc vymyslených slov („juž“, „ni“, „pĺž“, „jop“ atď.) na začiatky veršov. Možno však uzavrieť, že všetky tieto anomálie boli z hľadiska literárneho a jazykového vývinu opodstatnené.

Popri Hviezdoslavovi prekladal v tom istom čase Fausta aj Martin Braxatoris-Sládkovičov, syn básnika Andreja Sládkoviča. Preklad sa však stratil a zachovalo sa len to, čo Braxatoris stihol uverejniť v Slovenských pohľadoch. Tento preklad hodnotíte ako vskutku vydarený. Braxatoris bol na preklad vynikajúco pripravený, opatril ho precíznymi poznámkami, inšpiroval sa českým prekladom Jaroslava Vrchlického.
Zachovalo sa síce len to, čo Martin Braxatoris-Sládkovičov uverejnil v Slovenských pohľadoch, no ak by sme si tieto úryvky zozbierali, zistili by sme, že tvoria celý prvý diel Fausta. Je to až neuveriteľné a málokto o tom vie: V tieni velikána Hviezdoslava prekladal Fausta aj niekto oveľa menej známy, ktorého meno nemalo v tom čase a vlastne ani dnes taký ostrý cveng.

O to paradoxnejšie je, že tento preklad sa oproti Hviezdoslavovi naozaj javí ako oveľa vydarenejší, triezvejší, realistickejší a – vernejší. Vernejší originálu. Keď som si tieto dva preklady porovnal, nemohla mi nenapadnúť paralela s prekladmi Mórica Mittelmanna-Dedinského a Milana Richtera. Dedinský je rovnako archaický a miestami ťažkopádny ako Hviezdoslav, Sládkovičov rovnako moderný, ľahkokrídly ako Richter – pravda, v odstupe niekoľkých desaťročí.

Udivuje, že Sládkovičovov preklad pri jeho kvalitách upadol do zabudnutia; možno by stálo za to napísať o ňom osobitnú štúdiu, diplomovú prácu, prípadne ho zrevidovať a použiť ho ako inšpiráciu pri ďalších faustovských prekladoch, ktoré určite ešte prídu.

Keďže Sládkovičovov preklad sa stratil a Hviezdoslavov sa veľmi nevydaril, v našej literatúre Goetheho Faust dlhé obdobie chýbal. V 60. rokoch minulého storočia toto biele miesto zaplnil svojím prekladom Móric Mittelmann-Dedinský. Bol to v tom období moderný, živý a verný preklad Goetheho veľdiela?
Na mieste je slovné spojenie „v tom období“. V tom období áno, dnes už, nazdávam sa, nie. Presne po päťdesiatich rokoch vykazuje Dedinského preklad zjavné známky korózie na všetkých jazykových rovinách. Ale dalo by sa to povedať aj eufemickejšie, vašimi slovami: Preklad „značne postriebril čas“. Záleží na uhle pohľadu a miere kritickej reflexie.

Dedinského preklad Fausta vnímate na niektorých miestach kriticky. Všimli ste si, že by sa mal niekde výrazovo sceliť (črievice/koturny; cikády/kobylky), inde zasa vybočuje z významových hraníc a smeruje k banalite. Goetheho Mefisto je podľa vás živší, pohyblivejší, gestikuluje; ten Dedinského plní skôr úlohu komentátora: strnulo stojí a niečo vykladá. Odlišné interpretácie Faustovho oblečenia (črievice/koturny) či jeho gestikulácie môžu potom skresliť vizuálne stvárnenie diela na javisku, ako poznamenávate. Ako možno vnímať teda Dedinského preklad dnes?
Dedinského preklad možno dnes vnímať ako prekladové svedectvo jednej generácie. Ktosi raz povedal, že každá generácia by mala mať svojho Danteho, svojho Shakespeara, svojho Tolstého a svojho Fausta. Preklady starnú ako ľudia.

Preto nie je hanbou, že pasáže, ktoré sa kedysi pociťovali ako aktuálne, pociťujeme dnes ako zastarané. Dedinský splnil svoju úlohu v tom, čo nazývame vývinom prekladateľských poetík. A každý vývin musí ísť ďalej – ďalší preklad bude čerpať z predošlého a povedzme aj učiť sa z jeho chýb. Pravdaže, ak malo ísť o preklad divadelný, potom musíme byť kritickí najmä na miestach, ktoré môžu skresliť javiskové stvárnenie. Vidieť v divadle Fausta v jánošíkovských črieviciach by bolo prinajmenšom nenáležité, ak nie komické.

Danteho Božskú komédiu máme vynikajúco preloženú do slovenčiny vďaka Jozefovi Felixovi a Viliamovi Turčánymu. Nezaostáva za českým prekladom. V prípade Fausta by sa však žiadal nový moderný a kompletný preklad. Milan Richter ponúkol takýto živý preklad, ale zatiaľ nie je kompletný, časti z Fausta a Prafausta vyšli pod názvom: Faust a Margaréta, 2000; Malý Faust, 2015. Aká je zásluha týchto Richterových faustovských prekladov?
Osoba Milana Richtera je unikátna predovšetkým v tom, že v sebe kĺbi kompetenciu literárneho vedca s kompetenciou básnika. Ešte ako štipendista vo Weimare si dôkladne zapisoval poznámky a vysvetlivky z komentárov k Faustovi, viedol rozhovory s faustológmi, ba aj s hercami z tamojšieho Nemeckého národného divadla, len aby sa nedopúšťal prechmatov v procese čítania, teda pri interpretácii textu.

Toto považujem za absolútne kľúčové – do detailu pochopiť nielen všetky poetické, ale aj filozofické nuansy každej scény, každej repliky, každého verša tejto mnohovrstevnej drámy. Na jej preklad, ak má byť vydarený, nestačí byť iba básnikom. V origináli je ukryté toľko hlbokomyseľnosti, že ostane prekladovo nevyčerpaná ešte po mnoho a mnoho generácií.

Až po takejto príprave Milan Richter pristúpil k textu ako básnik – dnes už vyprofilovaný. Má neskutočný talent jazykovo sa vynájsť a zostať pritom pregnantný, živý, plastický. Samozrejme, ak si za klasifikačné kritérium zvolíme opozíciu akademického alebo knižného a čitateľského alebo divadelného prekladu, potom ten Richterov bude čitateľský, s minimom poznámok a vysvetliviek.

Druhým nedostatkom je, ako sama hovoríte, jeho fragmentárnosť. Ak by sa Milanovi Richterovi podarilo tento preklad skompletizovať, nebodaj ho rozšíriť o druhú časť, z ktorej už niektoré scény preložené má, bol by to úžasný prínos, klenot v kolekcii doterajších slovenských prekladov Fausta. Kritické akademické vydanie, o aké sa povedzme v Česku postaral geniálny Otakar Fischer, by však u nás stále absentovalo.

V svojej štúdii píšete, že preklad Fausta si vyžaduje priam encyklopedické znalosti. „Prekladateľovi tu nestačí byť len lingvistom alebo literátom, musí byť rovnako dobrým filozofom, teológom, maliarom, biológom, módnym znalcom či dokonca hodinárom – inými slovami, všestranne vzdelaným, esteticky cítiacim a interpretačne zdatným polyhistorom.“ A potom je tu problém preložiť text tak, aby bol významovo presný a zároveň formálne adekvátny originálu.
Na tomto mojom výroku, dovolím si tvrdiť, nie je nič prehnané. Vezmime si povedzme ten najabsurdnejší príklad – príklad s hodinárom. Pravdaže, prekladateľ nemusí mať znalosti, akými dnes disponujú odborníci v najrenomovanejších švajčiarskych výrobniach hodiniek, ale znalosťami o hodinách z historického hľadiska.

Inak sa môže stať, že sa v scéne, kde Faust s Mefistofelom uzatvára stávku, dopustí rovnakej chyby ako Vladimír Hurban, syn Svetozára Hurbana Vajanského. Slovo Zeiger vo výroku Die Uhr mag stehn, der Zeiger fallen (v. 1705), ktorým Faust vyjadruje, že ak poruší stávku, môže sa preňho čas zastaviť, Hurban nesprávne dešifroval ako „ruky“, mysliac pravdepodobne na ručičky klasických hodiniek: „hodiny stanú, zlomia ruky“.

Pritom nešlo o hodiny ručičkové, ako ich poznáme dnes, ale vodné, aké sa používali v antickom Grécku – takzvané klepsydry. Tie nefungujú na princípe ozubených koliesok, ale dvoch vodných nádob – ukazovateľom tu nie je ručička, ale plavák, ktorý po odtečení vody, teda po vypršaní času, reálne klesne na dno a – spadne.

Naproti tomu ručičky na mechanických hodinách ani po ich zastavení neklesnú, ale zostanú na mieste. Každý, kto príslušnú pasáž preloží v zmysle, že „ručička padne“ alebo nebodaj „sa zlomí“, ako prekladá Hurban, sa dopúšťa logickej chyby, prameniacej z historickej nevedomosti. A to je len jeden banálny príklad – takých je vo Faustovi nepreberné množstvo, o intratextových väzbách ani nehovoriac.

Faust neprestáva inšpirovať, rozhlas ponúka viaceré spracovania tohto diela. V roku 2010 inscenovalo obe faustovské časti dokonca Slovenské národné divadlo, a to podľa prekladu Milana Richtera. Minulý rok bolo možné v českom divadelnom priestore vidieť inscenáciu Fausta podľa prekladu Radka Malého. Tento rok priniesol faustovský príbeh v českom priestore poľský režisér Jan Klata podľa prekladu Otakara Fischera. Cez faustovský mýtus sa darí robiť sondy do našej popkultúrnej doby. Mňa osobne priťahujú vo Faustovi ozveny z Knihy Jób, oféliovská scéna šialenstva a prekvapil ma v závere mariánsky večný princíp ženy. Čím sa podľa vás môže prihovoriť Faust dnešnej dobe a jej človeku?
Všetkým. Faust ponúka nepreberné množstvo aktuálnych tém. Poznám jeden intralingválny preklad, teda preklad do modernej nemčiny, ktorý vyšiel ešte v roku 2000 z pera dvoch stredoškolských profesorov – Jensa Meyera a Maximiliana von Fürstenberga. Nepoznám preklad aktuálnejší, adaptívnejší, presnejšie ušitý na mieru súčasnej spoločnosti.

V scéne Auerbachova pivnica v Lipsku Mefistofeles dokonca rapuje. Pravdaže, prekladatelia ju, idúc s dobou, preložili ako Lokál bez názvu. Scéne Valpurgina noc, ktorá je už v origináli plná orgiastických obscénností, zas dali názov Extatická noc, narážajúc na extázu, syntetickú drogu. Je to jedno z najsugestívnejších a najautentickejších poodhalení toho, čo dnes v nočných baroch, na uliciach a kadejakých brlohoch praktikujú mladí, vytrhnutí z bezpečia rodiny, bez skutočných ľudských väzieb a ideálov.

Každá zo spomínaných inscenácií prináša vlastnú aktualitu – je len na režisérovi, ktorú si všimne, ktorá ho osloví. Pamätám si na inscenáciu z roku 2010 v SND. Cestoval som do Bratislavy z Prešova, len aby som ju videl. Dodnes mi v hlave utkvela najmä aktualita klonovania, stvárnená v scéne s Homunkulom, umelým človiečikom žijúcim v skúmavke, v akejsi sklenenej banke, ktorú si ľudia v hľadisku dokonca mohli pohadzovať nad hlavami v ovzduší. Je to jeden z mnohých silných symbolov a odkazov, ktoré by sme si mali zobrať k srdcu, ak nechceme, aby to s morálkou a humanitou ľudstva skončilo fatálne.