Archívy obdobia Pia XII. sa otvárajú

Čo pre vás ako historičku znamená otvorenie fondu pontifikátu Pia XII.?
Pre historikov, ale i pre širšiu verejnosť je dlhoočakávané otvorenie archívnej dokumentácie z obdobia pontifikátu Pia XII. naozaj veľká historická udalosť. Spomínam si, ako v roku 1985 na svetovom kongrese historikov v Stuttgarte zástupcovia Svätej stolice oznámili sprístupnenie fondov pontifikátov Pia X. (1903 - 1914) a Benedikta XV. (1914 - 1922).

Celá sála vtedy povstala a reagovala spontánnym, dlhotrvajúcim potleskom. Podobná situácia nastala v rokoch 2006 a 2008, keď boli z rozhodnutia Benedikta XVI. v dvoch fázach pre historický výskum otvorené fondy pontifikátu Pia XI. (1922 - 1939).

A teraz nás čaká ďalší významný krok, pretože sa sprístupní dlhý pontifikát pápeža Pia XII., ktorý trval od jari 1939 až do jesene 1958, teda prakticky dlhé dve desaťročia, vyplnené takými zásadnými udalosťami ako druhá svetová vojna so všetkými jej hrôzami, rozdelenie Európy a sveta do dvoch politicko-ideologických blokov, etablovanie komunistických režimov v rôznych krajinách sveta, prenasledovanie Katolíckej cirkvi za železnou oponou, studená vojna. Aj vnútrocirkevne došlo k udalostiam a vývojom zásadného významu.

Do Ríma prídu historici z celého sveta, aby sa ponorili do práce vo vatikánskych archívoch. Myslíte si, že od 2. marca sa vo svetových médiách začnú objavovať nejaké informácie?
Ten, kto si predstavuje, že 2. marca príde do archívu a hneď tam objaví dokumenty, o ktorých sa na druhý deň svetová tlač rozpíše palcovými titulkami, sa veľmi mýli. A keby sa náhodou nejaký podobný poblúdenec našiel a chcel svetu podsunúť nejakú rýchlopečenú senzáciu, tak mu neslobodno dôverovať, pretože sa za ňou bude s najväčšou pravdepodobnosťou skrývať alebo túžba po rýchlej sláve, alebo politicko-ideologická manipulácia.

Dňa 2. marca sa začnú výskumné práce, ktoré budú trvať dlhé mesiace, takže najskôr o rok či pol druha roka, možno aj neskôr, môžeme počítať s prvými výsledkami nových výskumov. Tu by som ale chcela dodať, že nejaké zásadné, prevratné dokumenty, ktoré by zásadným spôsobom otriasli naším doterajším poznaním o pontifikáte, očakávať nemôžeme.

Historici síce začnú pracovať s dosiaľ neprístupnými archívnymi dokumentmi, ale nestoja pred nepopísaným bielym papierom.

Historický výskum o Svätej stolici v kľúčovom období od konca tridsiatych do konca päťdesiatych rokov už prebieha dlhé desaťročia a čerpá z iných, alternatívnych fondov – zo štátnych archívov, osobitne z archívov ministerstiev zahraničných vecí – veľmi bohaté sú v tomto ohľade najmä zbierky talianskeho, francúzskeho, nemeckého, britského či amerického rezortu diplomacie -, z diecéznych a rehoľných archívov, zo súkromných pozostalostí, z archívov politických strán, medzinárodných organizácií a pod.

Navyše Svätá stolica od roku 1969 postupne vydávala jedenásťzväzkovú (materiálne dvanásťzväzkovú, pretože zväzok 3 má dva diely) zbierku vatikánskych dokumentov k druhej svetovej vojne. Od roku 2004 je z rozhodnutia Jána Pavla II. prístupná aj osobitná archívna zbierka pápežského charitatívneho diela pre pomoc vojnovým zajatcom a ďalším skupinám vojnou postihnutého obyvateľstva Ufficio Informazioni Vaticano, Vatikánsky informačný úrad.

Napriek tomu všetkému, samozrejme, stojíme pred novými výzvami a novými možnosťami, pretože štúdiom novosprístupnených vatikánskych fondov v ich integrite sa otvoria nové, dosiaľ neexistujúce možnosti prehĺbiť poznanie, rekonštruovať súvislosti, rozhodovacie procesy, detailné priebehy udalostí.

Môžeme teda očakávať veľa nových poznatkov, ale neočakávame nejaký prevrat v doterajšom poznaní, najmä nie vo vzťahu Svätej stolice k „veľkým hráčom”, akými boli veľmoci.

Viac nového môžeme očakávať od výskumov, týkajúcich sa otázok, ktorými sa doteraz svetová historická obec zaoberala menej, alebo ku ktorým existuje menej alternatívnych fondov, pretože domáce, štátne archívy sa stratili, boli zničené alebo sa stali vojnovou korisťou. Viac nových poznatkov tiež môžeme očakávať od výskumu povojnovej časti pontifikátu Pia XII.

Doteraz sa totiž historický výskum oveľa viac sústreďoval na vojnovú časť pontifikátu, kým tá dlhšia a z historického hľadiska takisto nesmierne dôležitá druhá časť sa aj v rozsiahlych monografiách o Piovi XII. často scvrkávala iba na záverečnú kapitolu.

Nedávno sa do rímskej fázy posunula kauza blahorečenia biskupa Jána Vojtaššáka, ktorý - ako vieme - bol biskupom počas druhej svetovej vojny. A práve toto obdobie je pre Slovensko veľmi citlivé. Aký význam bude mať pre Slovensko otvorenie tohto fondu?
Biskup Vojtaššák nebol biskupom iba počas druhej svetovej vojny, ale od vysviacky vo februári 1921 do svojej smrti v auguste 1965. V žiadnom vatikánskom archíve o ňom neexistuje jeden osobitný fond, ale dokumenty, ktoré sa ho týkajú, sú podľa vecnej súvislosti roztrúsené po množstve rôznych fondov.

Nepochybne sa ich štúdiom budeme môcť dozvedieť mnoho nového, čo dokreslí doterajšie poznanie. Slovenských tém, ku ktorým si môžeme očakávať obohatenie, však bude oveľa viac.

Pre bádateľov sa otvorí celé obdobie prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945), teda budeme môcť na základe vatikánskych dokumentov detailnejšie a komplexnejšie než dosiaľ zrekonštruovať, ako reagovala Svätá stolica na prevratné zmeny na politickej mape Európy v roku 1939, ako prijala vznik Slovenskej republiky, ako prebiehali rozhodovacie procesy v súvislosti s nadviazaním diplomatických vzťahov, ako reagovala na pohnuté politické a vojenské udalosti nasledujúcich rokov, na vývoj v jednotlivých oblastiach slovenského života.

Ako konkrétne prebiehali rokovania o konkordáte, o úprave rozhraničenia diecéz, ktoré boli viacnásobne územne popretŕhané. A, samozrejme, budeme môcť spresniť aj naše poznanie o postojoch Svätej stolice, slovenskej politiky i Cirkvi na Slovensku ohľadne bolestného osudu slovenských Židov a tragédie šoa.

Dosiaľ neznáme skutočnosti môžeme očakávať aj ohľadne postojov Svätej stolice a pápeža k vypuknutiu povstania na Slovensku – vieme, že hneď na druhý deň prijal pápež slovenského vyslanca na dlhú súkromnú audienciu, v závere ktorej ho ubezpečil, že chce vždy podľa svojich síl a možností pomáhať Slovensku.

Bližšie budeme môcť objasniť aj otázku konca prvej Slovenskej republiky. Svätá stolica bola posledná, ktorá s ňou ukončila oficiálne diplomatické vzťahy. Vyslancovi Sidorovi poskytla azyl vo Vatikáne a fakticky od neho aj naďalej prijímala správy o situácii - od Sidora ako prvého sa Svätá stolica napríklad dozvedela aj o Vojtaššákovom uväznení v roku 1945, pápež aj kardinál štátny sekretár Sidora až do jeho odchodu do Kanady v roku 1950 naďalej prijímali na audiencie.

To je pozoruhodná kapitola, o ktorej zatiaľ vieme málo práve preto, že kým k bilaterálnym otázkam povedzme vatikánsko-nemeckým či vatikánsko-talianskym existovala možnosť skúmať aspoň archívne fondy druhej strany, v slovenskom prípade to zväčša možné nebolo.

Môžu sa objaviť nejaké nové informácie aj ohľadom udalostí obnovenia Československa?
Zaujímavou otázkou, ktorá istotne tiež nájde v novosprístupnených archívoch nové odpovede, je nadviazanie kontaktov s obnoveným Československom.

Obnovené Československo na jednej strane chcelo mať oficiálne kontakty so Svätou stolicou, aby tak upevnilo vlastnú existenciu a ľahšie dosiahlo uskutočnenie niektorých svojich požiadaviek, napríklad odvolanie slovenských biskupov, ale na druhej strane politický establišment obnoveného Československa nevedel odpustiť Svätej stolici uznanie Slovenskej republiky.

Rokovania, ktoré predchádzali výmene diplomatov, boli preto zložité, od Svätej stolice Praha napríklad žiadala degradovanie nuncia na internuncia. Aj Svätá stolica nepochybne mala záujem o vyslanie svojho diplomata do Prahy, aj preto, lebo si chcela uchovať aspoň nejaký kontakt s postupne sa boľševizujúcou stredovýchodnou Európou a ani v Budapešti, ani vo Varšave už nunciovia neboli.

Svätá stolica chcela mať tiež priame informácie o situácii na Slovensku, kde hneď v roku 1945 došlo k perzekúcii Katolíckej cirkvi, zatknutiu biskupov Vojtaššáka a Buzalku a niekoľkých desiatok kňazov, k poštátneniu časti cirkevnych majetkov a pod.

Internuncius Ritter napokon v lete 1946 do Prahy prišiel, ale jeho misia už nemala veľký priestor na účinkovanie, v priebehu roku 1947 sa Ritter zväčša vôbec nezdržiaval v Prahe a začiatkom roku 1948 definitívne odišiel. Zostal iba chargé d’affaires Gennaro Verolino, ktorého Československo vykázalo v roku 1949.

Verolino bol, mimochodom, veľkým obdivovateľom pevnej viery a statočnosti slovenských katolíkov, na ktorých sa práve v roku 1949 v podobe tzv. Katolíckej akcie, teda pokusu o vytvorenie prorežimnej schizmatickej cirkvi, spustila najradikálnejšia fáza prenasledovania.

A čo sa týka všeobecných dejín?
Rok 1945 bol hlbokým medzníkom nielen v slovenských dejinách, ale aj v dejinách európskych a svetových.

Širšej verejnosti, ale aj historikom, pokiaľ sa nešpecializujú na túto problematiku, je málo známe, aký mal Pius XII. kritický postoj k vyhláseniu spojencov o bezpodmienečnej kapitulácii, čo sekretár pre mimoriadne cirkevné záležitosti, teda vatikánsky „minister zahraničia”, Domenico Tardini okomentoval slovami, že je to formula idiotissima, najhlúpejšia formula, pretože nejaké podmienky nakoniec predsa budú musieť byť a dovtedy prinesie aplikovanie tejto zásady iba nesmierne ďalšie utrpenie obyvateľstva a osobitne práve tých najzraniteľnejších a najprenasledovanejších, teda práve židovského obyvateľstva, a dlhodobo bude živiť nenávisť medzi národmi.

Potom je tu otázka represie proti Cirkvi zo strany komunistického režimu, tá tiež spadá do tohto obdobia. Ale ako to bolo na Slovensku, už vieme.
Dovolím si trochu protirečiť. Na Slovensku je veľmi dobre známe, čo sa dialo na Slovensku, ale na Slovensku prakticky vôbec nie je známe, čo sa dialo mimo Slovenska, respektíve z druhej strany železnej opony a osobitne pri Svätej stolici. Akým spôsobom reagovala, akým spôsobom chcela pomôcť.

Pius XII. odmietal viesť rokovania s komunistickými režimami, ale pre ľudí za železnou oponou konal veľmi veľa. Na vatikánskej pôde vzniklo množstvo oficiálnych a polooficiálnych komitétov, združení, asociácií, ktoré sa snažili získavať informácie, pomáhať, pašovať za železnú oponu knihy, lieky, slová povzbudenia, udržiavať kontakty, pomáhať emigrantom, kňazom, rehoľníkom, laikom, ktorí prichádzali zo Slovenska do zahraničia.

Tá práca bola enormná. K tomu je potrebné ešte povedať, že pri Svätej stolici Slováci vždy vystupovali pod vlastným menom. Svätá stolica nikdy nevytvárala žiadne „československé” komitéty, ale vždy slovenské a české osobitne.

Viete uviesť nejaký príklad?
Na návrh biskupa Pavla Hnilicu pápež Pius XII. založil v roku 1954 Komitét pre umlčanú Cirkev. Na čele tohto komitétu stál poľský arcibiskup Józef Gawlina, bývalý vojenský biskup Andersovej poľskej armády, ktorý zostal v emigrácii, Pavol Hnilica, o ktorom vtedy nebolo verejne známe, že je biskupom, bol sekretárom komitétu a všetky národy spoza železnej opony v ňom mali svojich zástupcov.

Slovákov zastupoval najprv Anton Botek a po jeho odchode do zámoria Štefan Náhalka. Takýchto inštitúcií a iniciatív bolo veľa.

Vzhľadom na skutočnosť, že zápas, ktorému katolíci čelili, mal v prvom rade duchovný charakter, boli pre Svätú stolicu popri všetkých praktických počinoch prvoradé duchovné iniciatívy, pravidelné sväté omše v rímskych bazilikách za umlčanú Cirkev, alebo tzv. krížová výprava na pomoc trpiacej Cirkvi, ktorú vyhlásil Pius XII.

Bola to krížová výprava v duchovnom zmysle, v ktorej sa tisíce ľudí zaväzovalo modliť sa posvätný ruženec, zúčastňovať sa na svätých omšiach, ako vyjadrenie solidarity s trpiacimi. Tento záväzok prijali aj stovky slovenských emigrantov. O tomto všetkom tiež vieme dosiaľ iba málo.

Zaujímavou kapitolou je aj začiatok studenej vojny, medzinárodné vzťahy a reakcia Svätej stolice na rozdelenie sveta.
Pápež Pius XII. sa veľmi bránil, aby ho vtiahli do studenej vojny ako vojaka, ktorý má bojovať za jednu či proti druhej strane. Nepochybne tvrdosti komunistického režimu a perzekúcií, ktoré rozpútal, pápeža do istej miery nepriamo privádzali do blízkosti „druhej strany”. Vehementne sa však bránil tomu, aby bol identifikovaný s nejakým politickým či svetonázorovým blokom.

Pius XII. na to reagoval slovami: „Byť s Kristom, alebo proti Kristovi – to je otázka.“ Čo znamenalo, že pre pápeža bol rozhodujúci duchovný zápas medzi dobrom a zlom, evanjeliom a antievanjeliom, ktorý nijako neidentifikoval s politickým rozložením sveta okolo neho.