Futbal mi dal nezabudnuteľné zážitky

Ako to bolo s vašou cestou k futbalu? Kedy ste si ho zamilovali a kto bol vaším idolom?

Keďže som z dediny, doba v čase môjho detstva bola trošku iná ako dnes. Nemali sme internet, a tak po škole bola jediná zábava - hranie sa vonku. Mal som starších bratov, ktorí už hrali futbal, a ja som bol ich „prívesok“, automaticky stále s nimi. (Úsmev.)

Tak som odmala hral futbal, tenis, naháňačky, v zime hokej na ulici na zamrznutom Sekčove. Futbal je ako šport úplne jednoduchý a dá sa hrať všade. Často som sám kopal loptu o stenu domu či o bránu garáže a dával krásne góly.

Pamätám sa, že som sa hádzal po zemi a loptu, ktorú mi stena vrátila späť, som chytal ako svetoznámi brankári. O zábavu som mal postarané a lopta ostala naozaj mojím verným kamarátom a radosťou.

Idol bol, samozrejme, najprv môj starší brat, na ktorého som sa chodil pozerať, keď hrával. A zo svetových to bol najmä Roberto Baggio či neskôr Roberto Mancini a tiež strelci a veľké hviezdy. Jednoducho futbalové ikony.

Spomínate si s odstupom času na svoju prvú ozajstnú futbalovú loptu a prvé kopačky?

Na kopačky sa nedá zabudnúť. Boli čierne, plátenné, obyčajná vtedajšia československá výroba. Mali gumené podrážky a nebola to žiadna značka. Napriek tomu to bola skvelá obuv na hocijaký povrch či ihrisko, betón alebo asfalt.

No a lopta tiež klasika – kockovaná bielo-čierna, ktorú som si dával stále opravovať, lebo bola šitá, nie lepená, ako to väčšinou býva dnes.

Kedy ste si naplno uvedomili, že máte talent a že z vašej strany je potrebné urobiť čosi viac? 

Bolo to vtedy, keď som hrával v prešovskom klube Tatran v staršom doraste. Začal som dávať gól za gólom v dorasteneckej lige a zrazu si ma začali všímať nielen moji tréneri, ale aj súperi. Prvýkrát som sa v svojej vekovej kategórii dostal do reprezentácie, kde som sa veľmi rýchlo zaradil medzi lídrov.

Vtedy to už začínalo byť vážnejšie. Ale že sa budem živiť futbalom, to mi nikdy ani len nenapadlo. (Úsmev.)

Futbal som miloval už vtedy a milujem ho doteraz. Vždy som bol rád na ihrisku, s radosťou som hrával, hlavne vyhrával a stále som túžil byť lepší ako tí, ktorí hrali proti mne. A nakoniec z toho vzišla krásna kariéra profi športovca nielen doma, ale aj v zahraničí.

A aká bola cesta na vrchol? Čo vnímate ako najnáročnejšie? 

Najťažší bol dennodenný dril. Tie víkendy na cestách, keď sme šli na zápas, neskôr prišli sústredenia, kde idete na dno svojich síl.

V mladosti, samozrejme, všetko skomplikoval pubertálny vek – kamaráti, chaty, diskotéky. No ja som mal stále nejaký program, musel som zachovávať disciplínu a hlavne potom neskôr dokázať najmä v zahraničí, že som lepší než druhí a že práve ja si zaslúžim zmluvu, aby som mohol pre nich hrať.

Poďme už k vašej profesionálnej kariére. Ako dlho trvala? V kluboch ktorých krajín ste mali česť hrať a kde ste sa cítili naozaj ako doma? 

Prvú profesionálnu zmluvu som podpísal vo futbalovom klube Tatran Prešov, keď som mal sedemnásť rokov. Odvtedy, čiže takmer dvadsať rokov, som bol profesionálny hráč. Na Slovensku som hral ešte v Slovane Bratislava, ďalej v Žiline a v Poprade.

Zo zahraničných to bol VfL Bochum v Nemecku, Ankaragücü a Bursaspor v Turecku či Ferencvárosi v Budapešti v Maďarsku. Najlepšie som sa cítil v Ankare. Mal som tam veľa spoluhráčov zo Slovenska a z Česka a celková atmosféra v klube bola naozaj taká domáca.

Doma je však stále iba doma a tiež platí, že doma je vždy najlepšie. Takže keby som mal hodnotiť aj slovenské kluby, bola by to jednoznačne Žilina.

Čo pokladáte za svoj najväčší úspech, najtvrdšie vybojované víťazstvo?

Hm... Najväčší úspech asi spájam so slovenskou reprezentáciou, pretože ide o úplne iný pocit, ako hrať za nejaký klub. Tam jednoducho hráte za celé Slovensko, za každého človeka, fanúšika, bojujete do poslednej sekundy a často aj z posledných síl.

Tie krásne momenty - či už z víťazstiev, ale hlavne z postupov na majstrovstvá sveta v roku 2010 v Juhoafrickej republike alebo majstrovstvá Európy v roku 2016 vo Francúzsku - to mi nikto nikdy nezoberie.

Dá sa povedať, že váš život bol z väčšej časti určite futbalový. Čo na tomto športe najviac milujete?

Na futbale milujem jednoducho všetko. Aj neúspechy a prehry, lebo tie tiež dokážu hráča posúvať ďalej a dať mu niečo nielen do ďalšej kariéry, ale aj do života. Dával mi určite aj disciplínu, režim, isté správanie, jednoducho také mantinely do života.

Ale najdôležitejšie je, že mi vždy dával radosť z hry, z pocitu víťazstva, z úspechu. A, samozrejme, zimomriavky a nezabudnuteľné spomienky.

Teraz ste viceprezidentom FK Poprad. Nechýba vám dres, kopačky, lopta? Nemáte niekedy chuť opäť behať po ihrisku a strieľať góly? 

Dnes mám v náplni práce hlavne veľa iných vecí, či už je to komunikácia s hráčmi, trénermi z celého klubu, ľuďmi okolo futbalu, rôznymi sponzormi, agentmi, funkcionármi, ale aj napríklad s učiteľmi hráčov. Dohadujem hráčov, posily a ich zmluvy, aby to klub posilnilo a aby sme všetko dokázali aj rozpočtom napĺňať.

Futbal ešte doma hrávam amatérsky, takže mi úplne nechýba. Skoro každú nedeľu máme v dedine zápas, kde chcem vyhrávať, zabaviť sa, prípadne zabaviť aj divákov.

Prejdime k vašej rodine. Ako najčastejšie trávite spolu s manželkou a deťmi čas? Bude zo syna futbalista?

S manželkou Ľudkou som ženatý viac ako 15 rokov. Čas spolu trávime rôzne. Všetci máme radi cestovanie, takže dovolenka pri mori je pre nás ideálna. Inak sme šoférmi detí (smiech), pretože dcéra chodí do Prešova na kurz angličtiny a tiež jazdí na svojom koníkovi. Predtým chodila na gymnastiku.

Syn tiež chodí na angličtinu a v Demjate, samozrejme, na futbal. Máme teda čo robiť, pretože syn je ešte na prvom stupni v Demjate, ale dcéra už chodí do školy do Prešova.

Už asi nie je tajomstvom, že vaša rodinka sa v septembri rozrastie. Ako ste prijali skutočnosť, že sa tretíkrát stanete otcom? Tešia sa vaše deti na bábätko?

Naozaj to všetci berieme ako dar od Boha. Neverili sme, že ešte budeme rodičmi ďalšieho dieťatka, keďže už nie sme najmladší. Deti sa veľmi tešia, že budú mať súrodenca, o ktorého sa budú môcť starať, hrať sa s ním. Vieme aj pohlavie bábätka, ale ešte sme to nikomu neprezradili, nech sú všetci v rodine prekvapení. (Úsmev.) 

Obdobie korona krízy sa pomaličky končí. Ako ste dni karantény prežívali u vás doma?

Boli sme stále spolu. Máme rodinný dom, takže veľa času sme mohli tráviť vonku v prírode. Čas strávený spolu sme si užívali a vychutnávali. Deti nechodili do školy a nemali sme ani tie bežné povinnosti, ktoré inak mávame.

Tieto dni nám ukázali, čo je prioritou v živote, že sa netreba za ničím naháňať a že život pôjde ďalej, aj keď nestihneme niečo vybaviť alebo sa s niekým stretnúť. No to bol hlavne môj prípad. (Smiech.)

Máte aj iné záľuby ako futbal?

V poslednom čase som si veľmi obľúbil bicyklovanie, tiež tenis, rád si zahrám biliard, no a ešte PlayStation so synom.