Hlavnou režisérkou bola Panna Mária

Slovenský film Čierna Madona získal 30. novembra prvenstvo na medzinárodnom katolíckom filmovom festivale Mirabile Dictu. Ten sa od roku 2010 každoročne koná v Ríme pod záštitou Pápežskej rady pre kultúru. Viac o úspešnom televíznom dokumente prezradila jeho režisérka Bernadeta Tokárová.

Mária Bilá 12.12.2018
Hlavnou režisérkou bola Panna Mária

Snímka: Igor Leicht

Čím podľa vás dokument oslovil porotu?

Domnievam sa, že rozhodujúcich mohlo byť viacero aspektov.

Prvým je téma filmu. Hoci je historická, je aj veľmi aktuálna.

Vnímavý divák nájde paralelu medzi situáciou v Európe v minulosti a dnes. Je dobré poznať fakty z našej histórie, môže nás to lepšie pripraviť na budúcnosť.

Druhým dôvodom je skutočnosť, že dej filmu sa odohráva v piatich krajinách Európy – okrem Slovenska v Taliansku, Rakúsku, Maďarsku a Česku.

Vykresľuje zápas dynastie Habsburgovcov o zachovanie katolíckej viery v Európe, a tým aj jej identity a koreňov, tradície, kultúry.

No a potom to mohol byť samotný mariánsky kult a jeho praktizovanie, ktorý je významný a charakteristický pre Katolícku cirkev.

Veď ide o katolícky filmový festival. 

Prečo autori siahli práve po tejto téme?

Čiernu Madonu som dlho nosila v hlave.

Ale vedela som iba to, že existujú sochy a obrazy Božej Matky, ktoré ju znázorňujú s čiernou pleťou.

Keď som sa začala témou viac zaoberať, zistila som, že v našej odbornej literatúre nie je vôbec spracovaná.

Neexistuje kniha, ba ani súhrnná štúdia o loretánskych kaplnkách a sochách na Slovensku, ako je to napríklad v Česku alebo v Rakúsku.

To je veľký priestor pre študentov umenia či historikov, aby začali tému spracúvať v diplomových alebo dizertačných prácach.

Ako ste to vyriešili?

Bolo treba siahnuť po zahraničnej odbornej literatúre.

Z časových dôvodov som sa tomu nemohla venovať.

Poprosila som moderátorku nášho náboženského magazínu Máriu Tobiášovú, výbornú nemčinárku, ktorá bola v tom čase v Bruseli, aby pripravila rešerše a dala dokopy námet.

A tak sa začala asi ročná mravčia práca s literatúrou. 

Prezradili by ste čitateľom viac o samotnom nakrúcaní?

Skôr než sme začali nakrúcať, bolo sa treba popasovať s obsahom scenára.

To bolo najťažšie, pretože sme mali niekoľko čiernych Madon, ale nemali sme kľúč, ktorý by ich spájal.

Chýbal nám príbeh.

Vedeli sme, že nechceme vo filme prezentovať loretánske kaplnky so sochami čiernych Madon iba ako umelecké.

Chceli sme priniesť živý kult a predstaviť Božiu Matku ako reálnu osobu, ktorá zasahuje do životov ľudí a národov. Ale nevedeli sme ako.

Vyžadovalo si to veľa modlitieb, svätých omší, svätých prijímaní - a odovzdanie sa do jej rúk. Nakoniec sa to podarilo.

Tým kľúčom sa stali príbehy o záchrane pred Turkami na príhovor Panny Márie.

S ocenením na festivale Mirabile Dictu v Ríme, zľava Zoltán Horváth - osvetľovač, Kristian Bezák - dramaturg a strihač, Liana Marabini - prezidentka festivalu, Bernadeta Tokárová - režisérka, Ján Jurga - vedúci výroby, Igor Leicht - kameraman

 

Zasadili sme ich do historického kontextu, čím vznikla originálna symbióza svetského a nadprirodzeného.

Významnú zásluhu na kontextualizácii a špecifikácii historického rámca má dramaturg Kristian Bezák.

Táto potreba vyplynula zo samotného obsahu pri zostavovaní scenára.

V tomto je práve originalita dokumentu, že spája všeobecne známe historické fakty s príbehmi, o ktorých sa v dejepise neučí. A pritom sú v takej symbióze, že ich nemožno oddeliť. 

Vo filme sú zverejnené napríklad informácie z kroniky bratislavských uršulínok o záchrane sestier pred Turkami v roku 1683 a iné fakty, ktoré sa bežne neučia. Ako sa k nim dopátrali tvorcovia filmu?

Na Slovensku sa v ústnom podaní zachovalo niekoľko príbehov zázračnej záchrany na príhovor Božej Matky z obdobia osmanských bojov.

Scenáristka zistila napríklad to, že keď Turci chceli napadnúť Modranku a Trnavu v roku 1683, na príhovor Panny Márie zosadla na okolie taká hmla, že Turci nič nevideli a mesto obišli.

Po nejakom čase pátrania mi scenáristka napísala, že s uršulínskou Madonou sa spája nejaký príbeh o záchrane pred Turkami, ale nič viac sa jej nepodarilo zistiť.

Išla som teda do uršulínskeho kláštora a matka predstavená mi dala kroniku, v ktorej bol príbeh zapísaný.

Keď som si ho prečítala, až mi slzy vyhŕkli. Považovala som to za dar z nebies.

Bolo rozhodnuté, že uršulínska Madona bude v dokumente reprezentovať Slovensko. Stačilo už len príbeh zdramatizovať. 

Dokument hovorí najmä o dobe, keď Európa čelila islamskej hrozbe a výzvam reformácie. Niektoré zásahy Panny Márie pôsobia takmer neuveriteľne. Dajú sa nájsť paralely aj s dnešnou dobou?

Myslím si, že určite. V minulosti ľudia podľa mňa viac verili, že na orodovanie Božej Matky sa môže uskutočniť významný Boží zásah.

Túto vieru a dôveru mali nielen obyčajní ľudia, ale aj králi a cisári.

Aká je dnes naša dôvera k Panne Márii? Stojíme vôbec o jej pomoc, prosíme o ňu?

Čo si divák môže odniesť z filmu okrem nových poznatkov?

Od začiatku realizácie tohto dokumentu som pociťovala láskyplné sprevádzanie Božej Matky.

Ako zasahovala v histórii, tak zasiahla aj dnes. Bez pomoci Panny Márie a Ducha Svätého by nebolo možné zrealizovať takú náročnú tému. 

Znie to neuveriteľne, ale až reálne som cítila jej prítomnosť a konkrétnu pomoc. A nielen ja.

Počas realizácie diela sa udialo viacero „zázrakov“. Myslím, že Panna Mária bola tou hlavnou režisérkou. My sme sa iba nechali ňou viesť.

Myslím, že najväčším „bonusom“ dokumentu je oslava Panny Márie ako Božej Matky, ktorá miluje svoje deti a pomáha im, keď ju o to prosia.